21.11. - Vstup našej presv. Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny, do chrámu (odporúčaný sviatok).,
zajtra .22.11. - Poprazdenstvo Vstupu presvätej Bohorodičky do chrámu. Svätý apoštol Filemon a spoločníci..

29. december 2013

Milí priatelia, stále prežívame obdobie sviatkov Kristovho narodenia – Vianoce a je nám dobre. Iste sa vyskytnú v rodinách, medzi ľuďmi nejaké nedostatky, ale v podstate sa máme dobre. Tešíme sa z našich stretnutí v našich chrámoch, či z návštevy našich známych alebo prežívame iné radosti. Najväčšou radosťou je však skutočnosť, že Boh nás má rád, že prišiel medzi nás vo svojom Synovi. Sme doma, pri Otcovi, v jeho náručí. Táto pravda, že sme doma, oslovila aj Carla Carretta a o tom napísal niekoľko slov a ja Vám ich teraz ponúkam, aby nás to všetkých posilnilo a viac zjednotilo s nebeským Otcom.

PREBÝVAL MEDZI NAMI

Všetky príbytky, v ktorých som tu, dolu, býval - v dobrom i v zlom - neurobili nič iné, len urýchlili, umožnili dozrieť myšlienku, že sme stvorení pre život v jednom dome, aby sme neboli sami. Sme stvorení vzťahmi k iným. Sme stvorení z lásky, nežnosti, darovania seba samých, reciprocity.

Keď sv. Ján vo svojom Zjavení vidí koniec sveta, teda vo videní, ktoré zahŕňa všetky mesiášske časy až po víťazstvo Krista, má za základ svojho videnia dom.

„A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť: ,Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu...’“ (Zjv 21,2-4).

Áno, Boh bude prebývať medzi ľuďmi v tom istom „dome“ a jeho prítomnosť v jeho bytostiach bude taká úplná, že vylúči, či lepšie, prekoná predchádzajúce „prítomnosti“, dokonca tú viazanú na chrám.

„Ale chrám som v ňom nevidel, lebo jeho chrámom je Pán, všemohúci Boh, a Baránok“ (Zjv 21,22), a kde svetlo Božie je také, že „mesto nepotrebuje ani slnko, ani mesiac, aby mu svietili, lebo ho ožiaruje Božia sláva a jeho lampou je Baránok“ (Zjv 21,23). Sme stvorení pre jeden dom, ktorý nám dá pocit istoty, nepretržitosti, oddychu.

Áno, sme stvorení pre dom, kde je Boh Otcom a kde všetci ľudia sú si bratmi a sestrami.

Milí priatelia, prajem Vám požehnaný nový rok 2014!

26. december 2013

Milí priatelia, prijmite, prosím, niekoľko nasledujúcich slov v tento sviatočný deň:

Počas týchto sviatkov často putujeme do našich chrámov, aby sme tam stretli Pána Ježiša v jeho slove, v Eucharistii (sv. prijímaní), tiež v spoločenstve zhromaždených veriacich a predovšetkým v jasličkách. Neputujeme len my, putovali aj pastieri, traja králi a všetci pri Ježišovi našli svoje šťastie. Sväté písmo hovorí, že boli naplnení radosťou (pozri Lk 2,10; Mt 2,10). Túto radosť si nenechali pre seba, ale o nej rozprávali iným a iste to malo veľký vplyv na ich ďalší život.

Zajtra (27. dec.) budeme si spomínať na prvého mučeníka Cirkvi svätého Štefana. Aj on to, čo počul, prijal do svojho srdca i do svojho života, a nenechal si to len pre seba, ale podával to ďalej.

Aj ja, aj ty, brat a sestra, sme teraz cez sviatky veľa toho počuli a dostalo sa to iste aj do nášho srdca. Čo s tým urobíme? Zabudneme na to? Necháme si to len pre seba? Nie, to sa nesmie stáť. Zachovajme si to vo svojom srdci a rozmýšľajme nad tým podobne ako Ježišova Matka Panna Mária (pozri Lk 2,19), aby to prinieslo svoje plody pre náš život.

Prajem Vám, milí priatelia, krásny a požehnaný vianočný čas!

Christos raždajetsja! - Slávite jeho!

Kristus sa nám narodil! - Oslavujme ho!

22. december 2013 – VIANOCE

Milí priatelia!

Vianoce – sviatky Kristovho príchodu na svet sú za chvíľu tu. Rozmýšľal som, čo Vám ponúknuť. Spomenul som na knihu od Carla Carretta „Blahoslavená, ktorá si uverila“ (už som ju v mojich myšlienkach spomínal), v ktorej sa zamýšľa nad vierou Panny Márie. Preto znova som si prečítal stáť o narodení Pána Ježiša. A ponúkam ju aj Vám, aby aj Vaša viera bola posilnená cez tieto sviatky. Nech Vás neodradí, že je troška dlhšia. Len čítajte...

MÔJ BOH, MOJE DIEŤA

Cez advent som sa zdržiaval na svetlých a teplých dunách prekrásnej sahárskej oázy Beni Abbes. Rozhodol som, že sa na blížiace Vianoce pripravím v ústraní, a ako miesto som si vybral studňu Ouarourout, kde bolo hojne vody a malá prírodná jaskyňa mi mohla poslúžiť ako kaplnka.

Po sviatku Nepoškvrneného počatia som sa za nádherného počasia vydal na cestu. Sprevádzala ma silná túžba po samote. Lenže... zmena počasia na seba nedala dlho čakať a púšť sa zahalila do hustej a chladnej hmly, ktorá zakrývala slnko. Žiarivé farby pobledli.

Ani s mojou samotou to nebolo také jednoduché, pretože ma tu objavil Ali, syn Mohameda Asaniho a skutočný priateľ, ktorý pásol v okolí svojich jedenásť oviec a túžil po ľudskej spoločnosti a kuse reči.

Vyzeralo to tak, že sa tu zdržuje naschvál, ale možno si pre svoje zvieratá naozaj nevedel nájsť vhodnejšiu a bohatšiu pastvu, ako bola tu.

Krúžil okolo mňa, rozumie sa, že len z istej vzdialenosti, lebo vedel, že keď sa modlím, musí zostať v úctivej vzdialenosti a nesmie ma rušiť.

Studňa však bola spoločná a to ho oprávňovalo k tomu, aby sa ku mne priblížil vo chvíli, keď som šiel nabrať vodu. Samozrejme, že to zakaždým využil na to, aby ma pozval na čaj, ktorý potom sám pripravil. Všetko potrebné si vzal z môjho stanu.

Ali varil dobrý čaj a strašne rád ho popíjal so mnou. Ako prílohu sme mali chlieb, ktorý som upiekol v popole. Potom sa zasa vrátil k svojmu stádu a po celý zvyšok dňa sa uspokojil s tým, že ma z istej vzdialenosti pozoroval a hľadal v piesku malé skameneliny a iné archeologicky cenné predmety, ako napríklad hroty šípov z doby kamennej, ktoré mi potom pravidelne predával.

Počasie sa zhoršovalo a ja som musel napnúť lana na stane. Očakával som búrku, ktorá býva v púšti strašná. Búrka sa rozpútala skôr, než som sa nazdal. Kto bol niekedy v púšti, vie, čo taká piesočná búrka znamená. Vie, že za bieleho dňa musí na aute rozsvietiť svetla, aby videl na cestu, a že piesok, hnaný prudkým vetrom, mu poškriabe sklenené tabule na oknách a lak na karosérii.

Mojím jediným útočiskom sa stala jaskyňa. V nej som chcel prečkať celý deň i celú noc, lebo som sa nehodlal vzdať svojej samoty.

Spomenul som si na Aliho, ktorého som už nevidel, a došiel som k záveru, že určite zavčasu rozpoznal, čo sa chystá. Aby ho búrka nezastihla pod šírim nebom, iste sa poponáhľal do ovčinca a do otcovského stanu, ktoré sa nachádzali asi desať kilometrov od Ouarourout na križovatke s cestou do Bécharu.

Ale mýlil som sa!

Práve som sa modlil v jaskyni, keď tu naraz vtrhol dnu Ali. V krajnom rozrušení mával svojou pastierskou palicou. „Rýchlo, rýchlo, brat Karol! Ovce sa stratili, umierajú v piesku... Pomôž mi!“

Utekal som k autu a spoločne sme vyrazili do púšte rozvírenej vetrom a pieskom, ktorý nás oslepoval. Nájsť ovce v tom pekle nebolo ľahké. Boli vydesené, zoslabnuté a pobehovali sem a tam medzi nápormi piesku a dažďa, ktorý začal padať.

Nikdy predtým som nič podobné nevidel. Zasa raz som sa mohol presvedčiť, aká krehká je na púšti hranica medzi životom a smrťou. Viedol som auto a snažil som sa nestratiť orientáciu, zatiaľ čo Ali sa vrhal k ovciam a vyčerpané a omráčené strachom ich jednu po druhej strkal do auta.

Nakoniec sa nám podarilo doviesť všetky ovce do jaskyne, jediného možného útočiska, kam sa dalo schovať pred tou smršťou, ktorá nám brala dych. A tak mala jaskyňa bola plná vlny, bekotu a kyslého pachu stáda.

Nebolo pre mňa nič ťažké predstaviť si jaskyňu v Betleheme. Snažil som sa zohriať tým, že som si prisadal k tým najtučnejším ovciam, ktoré sa mokré ako ja triasli v šere večera.

Zo svätostánku som vyňal burzu s Najvätejšou Eucharistiou a zavesil som si ju na krk pod burnus.

Rozložiť oheň sa nám samozrejme nepodarilo, a tak sme sa večer museli uspokojiť s chlebom a sardinkami z konzervy. Alimu však sardinky chutili.

Ja som túžil po modlitbe a hneď som pochopil, že všetok ten zmätok nebol vôbec na prekážku môjmu zámeru. Možno budem smieť prežiť pravdepodobne zvláštnu noc.

Blížili sa Vianoce.

Bol som v jaskyni s pastierom.

Bolo mi zima.

Boli tam ovce a páchlo to hnojom.

Vlastne nič nechýbalo.

Eucharistia, ktorú som mal v burze na krku, ma nútila myslieť na Ježiša, ktorý bol tu prítomný pod znamením chleba, tak podobný znemeniu Betlehema, domu chleba.

Nad nami sa vznášala noc. Vonku v púšti ešte stále zúrila búrka. V jaskyni bolo teraz úplné ticho. Ovce zaplnili každý dostupný priestor. Ali spal, zababušený do burnusu, s hlavou opretou o bok jednej tučnej ovce. Pri nohách mu ležali dve jahniatka.

Ja som sa modlil. Opakoval som si z pamäti Lukášovo evanjelium: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila ho do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“ (Lk 2,6-7).

Mlčal som a čakal.

Mária sa stala mojou modlitbou a ja som cítil, že je blízučko vedľa mňa. Ježiš bol pravé tu, v Eucharistii, prikrytý plášťom. Všetka moja viera, všetka moja nádej, všetka moja láska sa sústredili do jediného bodu.

Už som nepotreboval rozjímať: stačilo tíško sa dívať. Mal som pred sebou celú noc a svitanie bolo ešte ďaleko.

Sníval som? Bdel som?

Neviem. Všetko splynulo do jedného.

Aký je vlastne rozdiel medzi skutočnosťou a snom, ak je obsahom tohto sna príchod Boha na svet a a obsahom skutočnosti jaskyňa rovnaká ako tá, ktorú opisuje evanjelista?


>>>(Mária,) pripadalo ti, že to je skutočnosť? Splodiť ho v tele, to nebolo nič v zrovnaní s námahou, ktorú si musela vynaložiť, aby si splodila vo viere.

Vidieť dieťatko, svoje dieťatko, to bolo ľahké, ale veriť, veriť, zatiaľ čo si mu rozbaľovala mokré plienky a utierala zadoček, že práve on, tvoj chlapček, je Boží Syn, to ľahké nebolo.

Viera bola iste temná a bolestná aj pre teba, nielen pre nás, tvojich bratov, ktorí žijeme na tejto zemi.

Pod plášťom mám na krku burzu, v ktorej je Eucharistia. Je to malý kúsok chleba premenený vierou tvojej cirkvi, nosím ho so sebou, milujem ho, klaniam sa mu, lenže...

...nie je ľahké veriť!

Nie je to tak, Mária?

Nie je to tak aj pre teba?

Na zemi niet väčšej námahy než námaha veriť, dúfať, milovať. Ty to vieš.

Tvoja sesternica Alžbeta mala pravdu, keď ti povedala: „Blahoslavená, ktorá si uverila!“

Áno, Mária, blahoslavená, ktorá si uverila.

Blahoslavená, ktorá mi pomáhaš veriť, blahoslavená, ktorá si mala silu prijať celé tajomstvo Narodenia, blahoslavená, ktorá si mala odvahu ponúknuť svoje telo takej udalosti, ktorej veľkoleposť a nepravdepodobná maličkosť nemajú hraníc.

Vo vtelení sa navzájom stretli krajné póly skutočnosti: nekonečne vzdialené sa stalo nekonečne blízkym, nekonečná moc sa stala nekonečnou chudobou.

Mária, vieš, čo si dokázala?

Zostala si pevne stáť pod ťarchou tajomstva bez hraníc. Nezachvela si sa pred svetlom Večného, ktorý hľadal tvoje lono ako dom, v ktorom by sa ohrial.

Nezomrela si strachom pred úškľabkom Satana, ktorý sa ti snažil nahovoriť, že je celkom nemožné, aby sa Boh, ktorý presahuje všetky veci, predstavy i pojmy, vtelil do nečistoty ľudstva.

Taká odvaha! Mária!

Jedine tvoja pokora ti mohla pomôcť uniesť taký nápor svetla i temnoty.<<<


Až do včerajška som bol zvyknutý hovoriť: „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ Aby sme si dobre rozumeli: tak ľahké nie je ani toto.

Veriť, že Boh Stvoriteľ, nekonečná moc, je Otcom, a to Otcom lásky, to dokáže len ten, kto už na ceste viery hodne pokročil.

V minulosti bolo ľahšie predstavovať si Boha ako hromovládcu, pred ktorým sa všetci museli triasť hrôzou.

Nie bezdôvodne nás hriešnikov za bezsenných nocí prenasledoval strach z pekla a večných trestov.

Je temer prirodzené mať strach z Boha Stvoriteľa. Z Boha nedosiahnuteľného, trestajúceho, jediného. Pred ním, takým mocným, nezostáva nič iné než padnúť na kolená.

Prvým žriedlom tejto hrôzy je Božia jedinosť a nedosiahnuteľnosť. Pri čítaní Starého zákona začuješ ich hlbokú ozvenu a uvedomíš si, akú cestu vykonal Boží ľud pri svojom dlhom exode z otroctva do zasľúbenej krajiny. Tu a tam zaznie hlas proroka, ktorý už ohlasuje lásku: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ (Iz 49,15)

Počuješ však tiež hlas zákonodarcu, ktorý hovorí: „Pán... nič nenechá nepotrestané: on navštevuje vinu otcov na deťoch a detných deťoch až do tretieho a štvrtého pokolenia.“ (Ex 34,7)

Prečítaj si Tretiu, Štvrtú a hlavne Piatu knihu Mojžišovu a presvedčíš sa o tom, že „bohabojnosť je počiatok múdrosti“ (ž 111,10a).

Ale ja som dnešnú noc tu a nemyslím už ani na Tretiu, ani na Piatu Knihu Mojžišovu. Som tu v chlieve vedľa Márie, vnáram sa do evanjelia a evanjelium mi hovorí: „I porodila svojho prvorodeného syna“ (Lk 2,7).

Nedosiahnuteľný Boh sa stal telom, strach sa premenil na nehu, nedosiahnuteľnosť sa stala objatím. Diaľka sa premenila v blízkosť, Boh sa stal dieťaťom.

Chápeš, aké prevratné to bolo? Po prvý raz mohla nejaká žena so všetkou pravdivosťou povedať: „Môj Boh, moje dieťa.“

Teraz sa už nebojím. Ak je to malé dieťa ležiace tam na slame v jaskyni Boh, potom mi už Boh nenaháňa strach.

A ak smiem i ja šepkať spolu s Máriou: „Môj Boh, moje dieťa“, vstúpil do môjho domu raj a s ním skutočný pokoj. Môžem sa báť svojho otca, zvlášť keď ho ešte nepoznám; svojho dieťaťa však nie. Dieťaťa, ktoré beriem do náručia, ktoré pritláčam na svoje telo, túžiace po jeho dotyku, dieťaťa, ktoré u mňa hľadá teplo a ochranu, nie.

Nebojím sa.

Nebojím sa.

Už sa nebojím. Pokoj, ktorý znamená neprítomnosť strachu, je teraz so mnou. Jedinou námahou, ktorá mi teraz zostáva, je veriť. A veriť je ako plodiť. Vo viere ďalej plodím Ježiša ako svoje dieťa.

Tak to robila Mária. Splodiť Ježiša v tele pre ňu bolo určite ľahké: stačilo jej k tomu deväť mesiacov.

Ale k tomu, aby ho splodila vo viere, potrebovala celý život od Betlehema až po Kalváriu.


>>> Mária, verím ako ty, že to dieťatko je Boh a tvoj syn a klaniam sa mu. Klaniam sa jeho prítomnosti v burze, ktorú nosím pod plášťom, kde sa skrýva v krehkej podobe chleba, ešte krehkejšej ako je podoba ľudského tela.

A počujem ťa, Mária, ako z času na čas opakuješ ako v Betleheme: „Môj Boh, moje dieťa.“ A ja ti odpovedám: „Môj Boh, moje dieťa.“<<<


To je ruženec dnešnej noci.

Ako vtedy.

Aj dych zvierat zohrieva jaskyňu ako vtedy.

15. december 2013

Milí priatelia! Som rád, že ste si znova otvorili našu stránku a konkrétne túto myšlienku. Možno ste na našej stránke našli niečo zaujímavé, možno niečo, čo vás povzbudilo, či dodalo síl, aby ste v živote obstáli ako človek a ako kresťan.

Aj dnes vám chcem niečo pekné ponúknuť. Nuž čítajte.

Blížia sa sviatky Kristovho narodenia – Vianoce, čiže príchod Božieho Syna na tento svet. Prečo on, Pán celého sveta, múdry, mocný, ktorého nič nemôže obsiahnuť, sa stáva obyčajným človekom?

Odpoveď je len jedna: pretože nás má rád, veľmi mu na nás záleží.

Iste sme tieto slová počuli už veľa ráz, ale treba si ich pripomínať, aby sme v tomto svete, plnom klamstva, podvodov a neviem čoho ešte všetkého, si nezúfali, ale mali nádej, že v tomto svete je aj niečo dobré, keď Ježiš – Boží Syn neváhal prísť tu medzi nás.

Aby sme lepšie pochopili toto jeho poníženie, prečítajme si nasledujúce príbehy z knižôčky HVIEZDY VIDNO V NOCI od Bruna Ferrera.

ŠTENIATKO

Na bránke domu na predmestí uprostred veľkého ovocného sadu visel oznam: „Predáme čistokrvné šteniatka.“

Istý chlapček tam zazvonil, a keď prišiel domáci, strčil ruku do vrecka. „Mám dve eurá a tridsaťsedem centov. Prosím, môžem sa pozrieť na šteniatka?“ opýtal sa.

Muž zapískal a z búdy, na ktorej bolo napísané Lady, vyšla nádherná elegantná sučka sprevádzaná piatimi krásnymi šteniatkami. Jedno trošku krívalo.

„Čo je s ním?“ ukázal naň chlapec.

„Veterinár vraví, že má deformovanú labku. Pravdepodobne bude krívať celý život.“

„Rád by som si ho kúpil, ak dovolíte,“ povedal chlapec.

Muž mu chcel šteniatko darovať, ale chlapec namietol: „Je hodno toľko, čo ostatné. Budem vám nosiť peniaze každý týždeň, až kým nesplatím celú sumu.“

„Ale prečo si chceš kúpiť chorého psíka? Nikdy nebude môcť s tebou behať alebo chodiť po kopcoch!“

Chlapec sa zohol, vyhrnul si nohavicu a ukázal mužovi svoju nohu. Bola deformovaná a uzavretá do kovovej ortézy. Potom povedal: „Ani ja nemôžem behať. To šteniatko potrebuje niekoho, kto mu bude rozumieť.“

VÍŤAZOM SÚŤAŽE

„Najlepšie dieťa roka“ bol chlapček, ktorý býval neďaleko istého osemdesiatročného pána, čo nedávno ovdovel. Keď chlapček videl starčeka sedieť v záhrade a plakať, preliezol cez plot, vyliezol mužovi na kolená a hodnú chvíľu s ním takto sedel.

Len čo sa vrátil domov, mama sa ho pýtala, čo povedal tomu úbohému starčekovi. „Nič, “ odvetilo dieťa. „Prišiel o svoju ženu a bolelo ho to. Tak som si len sadol k nemu a pomáhal som mu plakať. “

Milí priatelia, toto urobil Ježiš svojím príchodom medzi nás a toto je posolstvo Vianoc, aby sme sa usilovali ho napodobňovať. Lebo on sa stal chudobným, prenasledovaným, chorým, opusteným, hladným, plačúcim....

Modlím sa, aby sa to každému z nás darilo.

Prajem Vám požehnanú prípravu na sviatky Kristovho narodenia!


8. december 2013

Milí priatelia, dnes okrem toho, že je nedeľa, teda deň zmŕtvychvstalého Krista, je aj veľký sviatok Panny Márie, jej Nepoškvrnené počatie. Panna Mária prijala do svojho života Boha nielen tým, že ho prijala do svojho lona, ale prijala ho do celého svojho života. On, Kristus, Boh, sa stal naplnením jej života.

Aj my sa chystáme na sviatky Kristovho narodenia, teda na sviatky Kristovho príchodu na tento svet. Podobne, ako Panna Mária, aj my chceme, aby prišiel a naplno vstúpil do života každého jedného z nás. A práve o Kristovom príchode je aj nasledujúca myšlienka od svätého opáta Bernarda. Nech nám pomôže dobre prežívať túto Filipovku, či Advent, aby sme mohli Krista naplno prijať do svojho života.

PRÍDE K NÁM BOŽIE SLOVO

Poznáme trojaký Pánov príchod. Tretí je prostredný medzi nimi. Tamtie dva sú viditeľné, tento nie. Pri prvom sa dal vidieť na zemi a žil s ľuďmi; ako sám dosvedčuje, videli ho a nenávideli. Pri poslednom „každé telo uvidí spásu nášho Boha“ a „uvidia, koho prebodli“. Prostredný príchod je tajomný; pri ňom ho uvidia len vyvolení vo svojom vnútri a budú spasení. Pri prvom príchode prišiel slabý v tele, pri tomto prostrednom prichádza mocný v duchu a pri poslednom príde v sláve a velebe.

Tento prostredný príchod je ako cesta, po ktorej sa dá prejsť od prvého k poslednému: pri prvom bol Kristus naším vykúpením, pri poslednom sa zjaví ako náš život a v tomto je náš pokoj a naša potecha.

Ale aby si azda niekto nemyslel, že sú to výmysly, čo hovoríme o tomto prostrednom príchode, počujte jeho samého: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slová a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu.“ Na inom mieste som čítal: „Kto sa bojí Boha, bude konať správne.“ Ale myslím, že o milujúcom bolo povedané viac: že zachová moje slová. Kde ich teda treba zachovať? Určite v srdci, ako hovorí Prorok: „V srdci si uchovávam tvoje výroky, aby som proti tebe nezhrešil.“

Teda takto zachovávaj Božie slovo, lebo „blahoslavení sú tí, čo ho zachovávajú“. Nechaj ho preniknúť do hlbín svojej duše, nech prejde do tvojich citov a do tvojho života. Jedz dobroty a tvoja duša sa bude kochať v jedlách vyberaných. Nezabúdaj jesť svoj chlieb, aby ti srdce neschradlo; nech sa sýti tvoja duša sťa na bohatej hostine.

Ak budeš takto zachovávať Božie slovo, aj ono bezpochyby zachová teba. Lebo k tebe príde Syn s Otcom, príde veľký Prorok, ktorý obnoví Jeruzalem a všetko pretvorí. Tento príchod spôsobí, že „ako sme nosili obraz toho pozemského, budeme nosiť aj obraz nebeského“. Ako starý Adam prenikol celého človeka a celého ho zaujal, tak nech teraz celého zaujme Kristus, ktorý ho celého stvoril, celého vykúpil a celého oslávi.

Milí priatelia, prajem sebe aj každému z Vás, ktorí čítate tieto slová, aby sme boli dobre pripravení na príchod Krista. Ak chceme byť pripravený na ten posledný jeho príchod, buďme pripravený aj na ten prostredný.

1. december 2013

Milí priatelia, podobne ako na začiatku novembra, aj teraz Vám ponúkam na zamyslenie Slovo života na mesiac december od Chiary Lubichovej. Hovorí nám o láske. Práve teraz, keď sa tešíme a pripravujeme na najkrajšie sviatky roka – Vianoce (Narodenie Ježiša Krista), ktoré mnohí voláme, že sú sviatkami lásky, je to veľmi aktuálne. Prečítajme si pozorne ponúknuté Slovo a nie raz, ale možno aj každý deň, aby sa stalo svetlom na našej ceste k radostným Vianociam plným Ježišovej lásky.

„Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku navzájom i voči všetkým...“ (1 Sol 3, 12)

Uvedené slová patria medzi tie, ktoré Pavol používa dosť často. Praje v nich, ale súčasne i vyprosuje od Pána zvláštne milosti pre svoje spoločenstvo (porov. Ef 3, 18; Fil 1, 9).

V tomto prípade vyprosuje pre Solúnčanov milosť vzájomnej lásky, ktorá bude neprestajne rásť a rozhojňovať sa. Nejde tu o skrytú výčitku, akoby v ich spoločenstve táto vzájomná láska chýbala, ale skôr o pripomenutie toho princípu, ktorý je súčasťou samotnej lásky, totiž pravidla ustavičného rastu.

Láska je stredobodom kresťanského života. Ak nerastie, badať to na celom kresťanskom živote, lebo stráca na sile a môže aj zaniknúť.

To, že sme zákon lásky k blížnemu jasne pochopili, ešte nestačí. Nestačí ani to, že sme s nadšením prežívali jeho podnety a počiatočný zápal v čase, keď sme sa rozhodli pre evanjelium. On by v nás mal rásť, takže treba, aby v nás bol stále živý, aktívny a činorodý. To dosiahneme, ak budeme vedieť využiť s čoraz väčšou pripravenosťou a veľkodušnosťou rozličné príležitosti, ktoré nám život každý deň ponúka.

Podľa svätého Pavla by kresťanské spoločenstvá mali mať v sebe živosť a hrejivé teplo pravej rodiny. Takto je jasný aj apoštolov zámer, keď ich upozorňuje na nebezpečenstvá, ktoré tomu najčastejšie prekážajú: individualizmus, povrchnosť, priemernosť.

Svätý Pavol však chce predísť aj ďalšiemu vážnemu nebezpečenstvu, ktoré úzko súvisí s predchádzajúcimi: voľkať si v usporiadanom a nerušenom živote, avšak uzavretom do seba.

Pavol chce mať otvorené spoločenstvá preukazujúce lásku bratom a sestrám vo viere, čo by malo byť prirodzené, ale ktoré sa súčasne zaujímajú o všetkých, všímajú si problémy a potreby všetkých. K láske patrí vedieť prijať kohokoľvek, stavať mosty, vyzdvihnúť všetko pozitívne a spájať svoje vlastné túžby a snahy po dobre so všetkými, čo prejavia dobrú vôľu.

Ako teda budeme žiť Slovo života na tento mesiac?

Budeme sa snažiť rásť vo vzájomnej láske vo svojich rodinách, na svojom pracovisku, vo svojich spoločenstvách a v cirkevných združeniach, vo farnostiach atď.

Toto Slovo života od nás vyžaduje hojnosť lásky: čiže lásku, ktorá vie prekonať polovičatosť a rozličné prekážky, ktoré pochádzajú z nášho skrytého egoizmu. Postačí spomenúť si na niektoré podoby lásky (ohľaduplnosť, porozumenie, znášanlivosť, trpezlivosť, ochota slúžiť, zhovievavosť ku skutočným alebo domnelým nedostatkom našich blížnych, podelenie sa s hmotnými dobrami atď.) a objavíme veľa príležitostí, kde ju možno prejaviť.

Zrejmé je, že ak v našom spoločenstve bude panovať ovzdušie vzájomnej lásky, jej teplo bude zákonite vyžarovať na všetkých. Potom aj tí, čo zatiaľ nepoznajú kresťanský život, objavia jeho príťažlivosť a poľahučky, takmer nebadane, sa doň začlenia, až sa napokon budú cítiť časťou tej istej rodiny.

Milí priatelia, želám Vám a vyprosujem od Pána veľa preveľa lásky zvlášť v tomto predvianočnom období, aby aj Vianoce boli takými, akými ich voláme, sviatkami lásky.

24. november 2013

Milí priatelia, znova sa stretáme po týždni a ja som rád, že Vám môžem sprostredkovať niečo, čo mňa oslovilo. Dnes ide o to, že slávime sviatok Krista Kráľa. Tento sviatok je príležitosťou k tomu, aby som sa zamyslel nad otázkou: kto je pre mňa Kristus? Či je pre mňa Kráľom a Bohom (ako sa to verejne vyznáva pred prijatím sviatosti krstu) a či On – Kristus má vplyv na môj každodenný život. Ponúkam Vám myšlienku o Božom kráľovstve od kňaza Origena, ktorý patrí k prvokresťanským spisovateľom. Nech Vás to povzbudí a nech to prehĺbi Vašu vieru v Ježiša Krista a vieru jemu, ako Spasiteľovi nás hriešnikov.

Z knižky kňaza Origena O modlitbe(Cap. 25: PG 11, 495-499) Príď tvoje kráľovstvo

Podľa slova nášho Pána a Spasiteľa „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: Aha, tu je! alebo: Aha, tamto je! Ale Božie kráľovstvo je medzi“ nami, (pozri Lk 17,22an) „lebo slovo je celkom blízko, je v“ našich „ústach a v“ našom „srdci“ (pozri Rim 10,8). Preto ten, kto prosí, aby prišlo Božie kráľovstvo, celkom iste sa správne modlí za to Božie kráľovstvo, ktoré má v sebe, aby vzišlo, prinášalo ovocie a dozrelo. Lebo v každom zo svätých kraľuje Boh a každý svätec poslúcha duchovné zákony Boha, ktorý v ňom býva ako v usporiadanom meste. Otec je v ňom prítomný a Kristus v takej dokonalej duši kraľuje spolu s Otcom podľa toho: „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ (Jn 14,23)

A keď budeme vytrvalo pokračovať, Božie kráľovstvo, ktoré je v nás, dosiahne svoj vrchol, keď sa splní to, čo hovorí Apoštol, že si Kristus podrobí všetkých nepriateľov a odovzdá „kráľovstvo Bohu a Otcovi, aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15,24). Preto sa stále modlime s takým zápalom ducha, ktorý sa prostredníctvom Slova stane božským, a hovorme nášmu Otcovi, ktorý je na nebesiach: „Posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo.“ (Mt 6,9an)

O Božom kráľovstve treba vedieť aj to, že ako nemá „spravodlivosť účasť na neprávosti“, ako nemá „svetlo“ nič „spoločné s tmou“ a ako niet „zhody medzi Kristom a Beliálom“, tak je Božie kráľovstvo nezlučiteľné s kráľovstvom hriechu (porov. 2 Kor 6,14an).

Teda ak chceme, aby v nás kraľoval Boh, nech nijakým spôsobom „nevládne hriech v našom smrteľnom tele“, ale umŕtvujme „svoje pozemské údy“ (porov. Rim 6,12an) a prinášajme ovocie Ducha, aby sa v nás ako v duchovnom raji prechádzal Boh a on jediný v nás kraľoval so svojím Pomazaným a ten aby v nás zasadol po pravici jeho duchovnej moci, ktorú túžime prijať. A nech tam sedí, kým sa všetci jeho nepriatelia, ktorí sú v nás, nestanú „podnožkou jeho nôh“ (porov. Hebr 10,13) a kým nebude v nás zrušené každé kniežatstvo, mocnosť a sila.

Lebo toto sa môže uskutočniť v každom z nás, až kým nebude „ako posledný nepriateľ“ zničená „smrť“ (porov. 1 Kor 15,26), aby Kristus mohol aj v nás povedať: „Smrť, kde je tvoj osteň? Peklo, kdeže je tvoje víťazstvo?“ Nech si teda už teraz naše „porušiteľné“ oblečie svätosť a „neporušiteľnosť a smrteľné“ nech si po zničení smrti oblečie Otcovu „nesmrteľnosť“, aby v nás kraľoval Boh a my sme už teraz požívali dobrá znovuzrodenia a zmŕtvychvstania (porov. 1 Kor 15,51-58).

Prajem Vám všetkým krásnu prípravu na Vianoce – sviatky Kristovho narodenia!

17. november 2013

Milí priatelia, pred týždňom sme sa spoločne zamýšľali nad Slovom života na mesiac november. Slovo života ostáva aktuálne do konca mesiaca, stále si ho môžete prečítať na našej farskej stránke a čerpať z neho silu byť láskavým, milosrdným a vedieť odpúšťať.

Problémom mnohých z nás je chamtivosť, prilipnutie k majetku.

Preto sa dnes vrátime k evanjeliu, ktoré sme počúvali v túto nedeľu na sv. liturgii.

Znie takto:

Ktosi zo zástupu povedal Ježišovi: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“ On mu odvetil: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?“ A ostatným povedal: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“

A povedal im aj podobenstvo: „Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: „Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu.“ Potom si povedal: „Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!“ Ale Boh mu povedal: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“ Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“ (evanjelium podľa Lukáša 12, 13-21)

Je bláznovstvom vkladať svoju nádej do majetku. Raz sa spýtali známeho milionára Rockefellera: „Koľko musí mať človek peňazí, aby bol šťastný?“ Odpoveď znela: „O niečo viac, než práve má.“ Pekné, nie? Keď je chamtivosť len čiernou dierou, prečo robíme tu šialenú hlúposť, že žijeme podľa jej taktovky? Chamtivosť je taká pijavica, ktorá je pevne prisatá… a len tak sa nechce odtrhnúť.

Chamtivosť je závislosť. A čím viac pijavica (chamtivý človek) dostáva, tým viac chce!

Chamtivosť „sa hlási“, keď v našom živote vládne chaos.

Chamtivosť je ukazovateľom „vákua = prázdna“, bezvodnej a smädnej púšte v nás. A táto púšť sa nepremení v životodarnú záhradu, dokiaľ nie je zavlažená rosou Svätého Ducha. Jednoducho povedané – chamtivosť je volanie: „Bože, potrebujem ťa, ty ma môžeš naplniť“.

Pekne nám o tom hovorí aj nasledujúci príbeh z knihy Bruna Ferrera "Nebo v našom dome":

MAJETOK

Istý roľník mal biedne políčko, z ktorého zozbieral chabú úrodu. Dennodenne mu manželka a deti vyčítali, že je toho málo. Raz sa nečakane na neho usmialo šťastie. Kým zamyslený drel na svojom políčku, zbadal na ceste splašeného koňa. Koč, v ktorom sedel boháč, sa takmer prevrátil. Roľník priskočil a koňa odvážne zastavil.

Boháč sa chcel mužovi odvďačil, nuž mu prisľúbil: „Darujem ti toľko pôdy, koľko stihneš prejsť od východu slnka po západ. Jedinou podmienkou je, že pri západe slnka musíš byť presne na tom istom mieste, z ktorého ráno vyjdeš.“ Roľník bol nadšený: „Dosť bolo dní plných námahy a biedy! Budem mať veľa zeme a budem bohatý!“

Na druhý deň ráno vyšiel na zelený vŕšok a označil miesto, z ktorého vyrazil. Veselo si pomaličky kráčal a nikam sa neponáhľal. „Tu si vybudujem statok... Tam je vynikajúce miesto na maštaľ... Na tejto peknej rovinke budem pestovať obilie a tam dolu zasadím zeleninu a zemiaky...“

Potom si však uvedomil, že má len jedinú príležitosť a rozbehol sa. Slnko šlo rýchlo svojou cestou po oblohe. Čím viac zeme obíde, tým bude bohatší.

Už nevládal, ale ešte zbadal jazierko, zelenú lúku, hustý les. Slnko sa skláňalo nad obzorom. Muž ešte väčšmi zrýchlil krok. Spotený, zadýchaný a na konci so silami dosiahol svoj cieľ. Vyčerpaný klesol na zem. Pre prílišnú námahu jeho srdce prestalo biť v tej istej chvíli, ako zapadlo slnko.

Teraz má toľko pôdy, koľko potrebuje - malý kúsok zeme, v ktorej je pochovaný.

Tento čas filipovky – prípravného obdobia pred sviatkom Narodenia nášho Pána Ježiša využime na to, aby sme sa snažili byť (podľa slov evanjelia) bohatý pred Bohom.

10. november 2013

Milí priatelia, iste ste si všimli, že na našej stránke máte možnosť každý mesiac si prečítať Slovo života v rôznych podobách (napríklad obyčajný text, prezentácia, pre malé i väčšie deti). Slovo života je obyčajne jedna veta zo Svätého písma, ktorú Chiara Lubichová (zakladateľka Hnutia Fokolare) komentuje a tým nám dáva návod, ako toto Božie slovo žiť. Lebo keď žijeme podľa jedného slova, vlastne žijeme celé Božie slovo. Novembrovo Slovo života ma zvlášť oslovilo a preto ho ponúkam aj ako myšlienku na týždeň všetkým Vám. Veď nám hovorí o tom najdôležitejšom, po čom všetci túžime, po láske, po milosrdenstve a po odpúšťaní. Dúfam a modlím sa, aby Vám pomohlo vo Vašom živote....

SLOVO ŽIVOTA - NOVEMBER 2013

„BUĎTE K SEBE NAVZÁJOM LÁSKAVÍ A MILOSRDNÍ, NAVZÁJOM SI ODPÚŠŤAJTE, AKO AJ VÁM ODPUSTIL BOH V KRISTOVI.“ (Ef 4, 32)

Ide tu o konkrétny a podstatný životný program. Už ten by stačil na vytvorenie novej, odlišnej spoločnosti, bratskejšej a solidárnejšej. A je len časťou rozsiahleho Božieho zámeru, ktorý bol ponúknutý kresťanom v Malej Ázii.

V tamojších kresťanských komunitách vládol medzi Židmi a pohanmi „pokoj“, hoci dovtedy tieto dve prevládajúce skupiny obyvateľstva žili oddelene.

Jednota, ktorú priniesol Kristus, bola medzi nimi živá a prejavovala sa v konkrétnom správaní, inšpirovanom vnútorne vzájomnou láskou. Je to aj pre nás návod na budovanie vzájomných vzťahov: „Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi.“ (Ef 4, 32)

Rozoberme si to:

Láskavosť:

mať druhého rád. Znamená to „zjednocovať sa“ s blížnym, pristupovať k nemu s úplným odpútaním sa od seba, od vlastných záujmov, od vlastného spôsobu myslenia, od mnohých predsudkov, ktoré zahmlievajú naše videnie, a vziať na seba jeho ťažkosti, jeho potreby, jeho utrpenia a spolu s ním sa i radovať.

Znamená to vojsť do srdca každého, koho stretneme, aby sme pochopili jeho spôsob myslenia, jeho kultúru a tradície a určitým spôsobom si ich osvojili. Tak pochopíme, čo skutočne potrebuje, a dokážeme prijímať hodnoty, ktoré Boh zasial do srdca každého človeka. Jedným slovom, žiť pre toho, kto je vedľa mňa.

Milosrdenstvo:

prijať druhého takého, aký je, nie akého by sme ho chceli mať my, aby mal charakter, politické názory, náboženské presvedčenie, ako máme my, a navyše aby bol bez nedostatkov a spôsobov, ktoré nás tak znervózňujú. Rozšírme si teda srdce, aby bolo schopné prijať všetkých aj s ich odlišnosťami, obmedzeniami a nedostatkami.

Odpustenie:

vidieť druhého zakaždým ako nového. Totiž aj pri veľmi peknom a pokojnom spolunažívaní – v rodine, v škole alebo na pracovisku – môžu prísť chvíle napätia, názorové rozdiely i nedorozumenia. A tak sa prestaneme rozprávať, vyhýbame sa stretnutiu, nehovoriac o tom, že v srdci sa niekedy usídli skutočná nevraživosť voči tomu, kto nezmýšľa ako my.

V takom prípade skúsme vyvinúť veľké a náročné úsilie vidieť každý deň brata alebo sestru, akoby boli celkom noví a zmenení, vôbec si nepripomínať to, čím nám ublížili, ale všetko prekryť láskou s dokonalým odpustením v srdci podľa Božieho príkladu – Boh odpúšťa a zabúda.

Pravý pokoj a jednota nastanú až vtedy, keď budú láskaví, milosrdní a ochotní odpúšťať nielen jednotlivci, ale všetci navzájom. Tak ako v horiacej piecke by sme mali občas poprehŕňať pahrebu, aby popol neudusil uhlíky, podobne by sme mali z času na čas vedome oživovať vzájomnú lásku, oživovať vzťahy so všetkými, aby ich nepokryl popol ľahostajnosti, necitlivosti a egoizmu.

Uvedené postoje máme premieňať na skutky, na konkrétne činy. Sám Ježiš nám ukázal, čo je láska, keď uzdravoval chorých, nasycoval hladné zástupy, kriesil mŕtvych alebo keď umýval učeníkom nohy. Láska, to sú skutky, skutky.

Spomínam si na istú mamičku v Afrike. Jej dcérka Rosangela sa stala obeťou bitkárskeho chlapca a prestala vidieť na jedno oko, lebo jej ho trstinou poranil a ešte sa jej aj vysmieval. Ani jeden z chlapcových rodičov sa jej za to neospravedlnil. Odmlčanie a narušené vzťahy s rodinou chlapca ju však zarmucovali. Rosangela, ktorá mu odpustila, mamu utešovala: „Nebuď smutná! Ja som šťastná, veď na jedno oko vidím!“

Rosangelina mama o tom neskôr rozprávala: „Raz ráno mi matka tohto chlapca poslala odkaz, aby som prišla, lebo sa cíti zle. Moja prvá reakcia bola: ,Vidíš ju! Toľkí susedia sú doma, a ona po tom všetkom, čo nám spôsobil jej syn, chce odo mňa, aby som jej pomohla!’ No hneď som si spomenula, že láska nepozná medze, a utekala som k jej domu. Len čo mi otvorila dvere, omdlela v mojom náručí. Odviedla som ju do nemocnice a ostala pri nej, kým sa jej neujali lekári. Po týždni sa z nemocnice vrátila a prišla sa mi poďakovať. Prijala som ju s otvoreným srdcom a dokázala som jej odpustiť. Naše vzťahy sa obnovili, dokonca sú oveľa lepšie.“

Podobne môže byť aj náš deň naplnený konkrétnymi službami, skromnými, no plnými pochopenia, ktorými budeme prejavovať svoju lásku. A uvidíme, že okolo nás bude rásť bratská láska a pokoj.

3.november 2013

Milí priatelia, stále prežívame dušičkové obdobie. Iste sa snažíme využiť čas a do 8. novembra prísť na cintorín a urobiť ostatné potrebné úkony, aby sme mohli získať úplné odpustky a venovať ich dušiam našich drahých zomrelých. Pán Ježiš pri svojom odchode do neba povedal svojim apoštolom, že „im ide pripraviť miesto...“. Toto miesto čaká na každého z nás, na tých, ktorých telá sú už na cintoríne a aj na nás, ktorí sme plní života. Tento čas tu na zemi má zmysel len vtedy, keď veríme, že niekto kto nás má rád, na nás čaká, aby nám mohol dať to, „čo oko nevidelo, ucho nepočulo a čo ani do ľudského srdca nevystúpilo“ (porov. 1. Kor 2,9).

Prečítajme si nasledujúci príbeh z knihy Bruna Ferrera „A kvety jednoducho kvitnú“. Dúfam, že Vás povzbudí:

BRAČEK

Jedna mladá matka čakala svoje druhé dieťa. Keď sa dozvedela, že to bude dievčatko, učila svojho prvorodeného, ktorý sa volal Miško, priložiť hlávku na oblé bruško a spolu s ňou spievať uspávanku sestričke, ktorá sa mala narodiť. Pesnička, kde sa spieva-lo „Spi dieťatko, zavri očká...“ sa chlapčekovi veľmi páčila a spieval ju vždy niekoľkokrát.

Pôrod však nastal predčasne a bol komplikovaný. Novorodené dievčatko museli dať do inkubátora, lebo potrebovalo mimoriadnu starostlivosť. Rozochvených rodičov pripravili na najhoršie: ich dieťatko má minimálnu šancu na prežitie. Malý Miško ich prosíkal: „Chcem ju vidieť! Ja ju musím vidieť!“

Po týždni sa stav dievčatka ešte zhoršil. Vtedy sa mama odhodlala vziať Miška na jednotku intenzívnej starostlivosti pre novorodencov. Jedna zdravotná sestra sa jej v tom pokúsila zabrániť, ale žena neustúpila a priviedla chlapca k postieľke pokrytej hadičkami a drôtikmi, na ktorej maličká bojovala o svoj život.

Pri postieľke svojej sestričky Miško inštinktívne sklonil tvár k tváričke bábätka a začal potichu spievať: „Spi dieťatko, zavri očká...“

Dieťatko okamžite zareagovalo. Začalo pokojne a pravidelne dýchať.

So slzami v očiach mu mama povedala: „Pokračuj, Miško, len spievaj!“

Chlapček pokračoval.

Dievčatko pohlo drobnými rúčkami.

Mama a otec plakali a smiali sa súčasne, zatiaľ čo zdravotná sestra s otvorenými ústami hľadela na scénu, ktorá sa tu odohrávala, a nemohla uveriť vlastným očiam.

O niekoľko dní mama priniesla maličkú v náručí domov. Miško hlučne prejavoval svoju radosť.

Lekári v rozpakoch ťažko hľadali slová vysvetlenia. Mama a otec vedeli, že to bol jednoducho zázrak. Zázrak lásky staršieho brata k očakávanej sestričke.

Môžeme žiť len vtedy, keď sme si istí, že na nás niekto čaká.

Toto je jedna z najkrajších viet, ktoré Ježiš povedal: „Idem vám pripraviť miesto. Aby ste aj vy boli tam, kde som ja. “ (Jn 14, 2-3)

MIMORIADNA MYŠLIENKA 1. novembra 2013

Milí priatelia, dnes a v nasledujúcich dňoch pôjdeme na cintorín a možno sme už tam boli. Obyčajne pozeráme na hroby našich blízkych a spomíname na nich. Naša myseľ však má byť upretá hore do neba, lebo to je cieľ nášho i ich života. Dívajme sa hore do neba a tak ich zverujme Božiemu milosrdenstvu. Nech nás nič neťahá dole k zemi, aby sme nezabudli na našu nebeskú vlasť, lebo tam je náš poklad.... Nech nás k tomu povzbudí aj nasledujúci príbeh z knihy Bruna Ferrera „Nebo v našom dome“..

DOMČEK NA VIDIEKU

Istý muž žil v meste. Na vidieku mal domček, čo zdedil po rodičoch. Rozhodol sa, že ho predá. Stretol sa s priateľom básnikom a požiadal ho, aby mu pomohol napísať inzerát, ktorý by uverejnil v novinách a na internete.

„Chcem predať tú búdu, čo mám na vidieku. Veď vieš, ktorú. Napíšeš mi inzerát?“

Básnik napísal: „Predám krásnu usadlosť, obklopenú zeleným lesom, kde pri východe slnka spievajú vtáci. Cez záhradu zurkoce potôčik s priezračnou vodou. Domček je zaliaty slnečným jasom a veranda ponúka osviežujúci tieň. Letné večery tam spríjemňujú cvrčky a hviezdy.“

Po čase sa básnik stretol s priateľom a spytoval sa: „Tak čo, predal si ten domček?“

„Nie,“ odpovedal muž. „Zmenil som názor. Keď som si prečítal tvoj inzerát, pochopil som, že vlastním poklad.“

Často podceňujeme dobré veci, ktoré máme, a naháňame falošné preludy, ktoré zbadáme na televíznych obrazovkách. Dnes sa poobzeraj okolo seba a ceň si to, čo máš: svoj dom, svojich drahých, priateľov, na ktorých sa môžeš naozaj spoľahnúť, poznatky, ktoré si získal, svoje dobré zdravie a všetky krásne veci vo svojom živote, ktoré sú tvojím najcennejším pokladom.

A to všetko nám dal Boh. Ba ešte viac, lebo nám dáva nebo, kde je večná radosť. Vyprosujme toto nebo od milosrdného Boha našim zosnulým aj sebe.

27.októbra 2013

Milí priatelia, každý deň sa potrebujeme spájať s tým, ktorý nás stvoril, ktorý nás vykúpil a ktorý nás posväcuje, teda s naším Bohom. Toto spojenie môžeme prežívať cez modlitbu, a preto prijmite niekoľko myšlienok od sv. Augustína, ktorý o modlitbe píše istej Probe. Mňa osobne tieto slová oslovili a dúfam, že pomôžu aj Vám. Lebo našej modlitbe veľa raz chýba vytrvalosť a tiež viera, že to, o čo prosíme, aj dostaneme.

Z Listu svätého biskupa Augustína Probe

MODLITBAMI SA MÁ CVIČIŤ NAŠA TÚŽBA

Za dosiahnutie blaženého života nás učil sám pravý Život (Ježiš) modliť sa nie tak, že budeme veľa hovoriť, akoby sme boli tým skôr vypočutí, čím sme mnohovravnejší. Lebo veď sa modlíme k tomu, ktorý, ako hovorí sám Pán, vie, čo potrebujeme, prv, ako by sme ho prosili.

Náš Pán a Boh chce, aby sme v modlitbách cvičili svoju túžbu, ktorou by sme potom boli schopní prijať to, čo nám chce dať. Lebo je to veľmi veľké a my malí a obmedzení, aby sme to mohli prijať. Preto sa nám hovorí: „Rozšírte sa. Neťahajte jarmo s neveriacimi.“ (1 Kor 6,14)

A najmä to veľmi veľké (čo „ani oko nevidelo“, lebo to nie je farba, „ani ucho nepočulo“, lebo to nie je zvuk, „ani do ľudského srdca nevystúpilo“, lebo srdce človeka musí až tam vystúpiť /porov. 1 Kor 2,9/) budeme tým schopnejší prijať, čím úprimnejšie v to veríme, pevnejšie dúfame a vrúcnejšie po tom túžime.

V tejto viere, nádeji a láske sa teda stále modlíme vytrvalou túžbou. Ale v istých hodinách a časových úsekoch prosíme Boha aj slovami, aby sme sa týmito znakmi sami napomínali, aby sme zisťovali, o koľko sme v tejto túžbe pokročili, a aby sme seba samých ráznejšie povzbudzovali do rastu v nej. Lebo výsledok bude tým cennejší, čím vrúcnejšia žiadosť ho predchádza.

My potrebujeme slová, aby sme si pripomínali a vedeli, o čo prosíme, teda nemyslime si, že na to, aby sme nimi Pána poučovali alebo obmäkčovali.

Keď teda hovoríme: „Posväť sa meno tvoje,“ upozorňujeme sa, že máme túžiť po tom, aby jeho meno, ktoré je vždy sväté, mali aj ľudia za sväté, čiže aby ho nepotupovali, čo však neosoží Bohu, lež ľuďom.

A tým, že povieme: „Príď kráľovstvo tvoje,“ – ktoré príde či chceme, alebo nechceme, – vzbudzujeme v sebe túžbu po tom kráľovstve, aby prišlo k nám a aby sme si zaslúžili v ňom kraľovať.

Keď hovoríme: „Buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi,“ vyprosujeme si od neho samu poslušnosť, aby sa v nás diala jeho vôľa tak, ako ju v nebi plnia jeho anjeli.

Keď hovoríme: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes,“ kde slovo „dnes“ znamená v tomto čase, prosíme tu v tom najhlavnejšom, čo označujeme menom chlieb, o celé živobytie alebo o sviatosť veriacich, ktorá je nevyhnutne potrebná v tomto čase, ale nie na dosiahnutie šťastia v tomto čase, lež toho vo večnosti.

Keď hovoríme: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom,“ pripomíname si, aj o čo prosíme, aj čo máme robiť, aby sme to dostali.

Keď hovoríme: „Neuveď nás do pokušenia,“ pripomíname si, že máme prosiť o to, aby sme nezostali bez jeho pomoci a neprivolili oklamaní, ani nepodľahli utrápení nejakému pokušeniu.

Keď hovoríme: „Zbav nás zlého,“ vystríhame sa myslieť si, že sme už v tom dobre, kde nás nebude trápiť nijaké zlo. Toto sa v modlitbe Pána uvádza ako posledné a má takú šírku, aby kresťan v akomkoľvek súžení takto vzdychal, takto prelieval slzy, z tohto vychádzal, v tomto zotrvával a týmto končil modlitbu. Bolo potrebné, aby sme si týmito slovami pripomenuli tieto veci.

Lebo aj keď hovoríme akékoľvek iné slová, ktoré vopred formuluje túžba toho, kto sa modlí, aby sa prejavila, alebo ich dodatočne sleduje, aby rástla, nehovoríme nič iné ako to, čo je už v tejto modlitbe Pána, ak sa správne a náležite modlíme. Kto však hovorí to, čo je nezlučiteľné s touto evanjeliovou prosbou, aj keď sa nemodlí nedovolene, modlí sa telesne. A neviem, prečo by sa nemalo povedať, že nedovolene, veď znovuzrodeným z Ducha nesluší modliť sa nijako ináč, iba duchovne.


Treba sa usilovať o blažený život a vyprosovať si ho od Pána Boha. Čo znamená byť blaženým, o tom už mnohí veľa navraveli. Ale prečo by sme mali chodiť za mnohými po mnohé? V Božom písme sa hovorí krátko a pravdivo: „Blažený ľud, ktorého Bohom je Pán.“ (žalm 33,12) Aby sme patrili k tomuto ľudu a mohli naň hľadieť a s ním dosiahnuť život bez konca, „cieľom prikázania je láska vychádzajúca z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery“.

Milí priatelia, modlime sa teda vytrvalo, neochabujme, a modlime sa s dôverou, že to, o čo prosíme, môžeme aj od nášho Pána dosiahnuť. Nech nás povzbudia aj príklady samého Pána Ježiša, ktorými nás k tomu povzbudzuje v evanjeliách: Mt 7,7-11; Mk 11,22-26; Lk 18,1-8.

20. októbra 2013

Milí priatelia, v dnešnú nedeľu počúvame v evanjeliu úryvok o boháčovi a chudobnom Lazárovi. Množstvo ľudí na svete, možno v našom okolí, alebo možno patríme aj my medzi nich, si myslíme, že nič nedokážeme, že sme ako ten chudobný Lazár z evanjelia. Žiaľbohu je na svete dosť tých, ktorí sú bohatí nielen na materiálne veci, ale aj na pýchu, panovačnosť a podobne. Dúfam, že sa nám darí takéto pokušenia prekonávať. Ak sme chudobní v tom Ježišom ponímaní, ak sa cítime nanič, nebojme sa a nestrácajme hlavu, lebo ktosi o nás vie, tak ako vedel o chudobnom Lazárovi. Hľa tu je príbeh z knihy „Nebo v našom dome“ od Bruna Ferrera, ktorý dúfam aj Vás (i mňa) posilní na Vašej (či našej) ceste za Kristom.

SKUTOČNÁ HODNOTA

Istý študent šiel za svojím profesorom, lebo mal problém: „Som nula a už sa nevládzem brániť. Hovoria, že som nanič, že nič nerobím dobre, že som blázon. Ako sa môžem zlepšiť? Čo mám robiť, aby si ma viac vážili?“

Profesor sa na neho ani nepozrel a povedal: „Chlapče, je mi ľúto, ale teraz ti nemôžem pomôcť. Musím najskôr vyriešiť vlastný problém. Potom možno...“ Po chvíli ticha dodal: „Ak mi pomôžeš, svoj problém vyriešim rýchlejšie a potom ti možno pomôžem vyriešiť ten tvoj...“

„Samozrejme, pán profesor!“ zajachtal mladík a znova sa cítil zahanbený.

Profesor si sňal z malíčka prsteň a podal ho študentovi.

„Nasadni na koňa a choď na trh. Musíš predať tento prsteň, aby som splatil dlh. Musíš zaň dostať čo najviac. Ale nezober menej ako zlatku. Choď a čím skôr sa vráť s peniazmi!“

Mladík vzal šperk a odišiel.

Na trhu hneď začal ponúkať prsteň. Okoloidúci sa naň pozerali so záujmom, kým mladík nepovedal, koľko zaň pýta.

Keď spomenul zlatku, niektorí ho vysmiali, iní odišli a ani sa na neho nepozreli. Len jeden starček bol slušnejší a vysvetlil mu, že žiadať zlatku za tento prsteň je príliš veľa.

Keď šperk už ponúkol všetkým, ktorí prišli na trh, skľúčený, že nedokázal splniť úlohu, vysadol na koňa a vrátil sa. Ľutoval, že sám nemá zlatku, aby mohol prsteň kúpiť, svojho profesora tak zbaviť starostí a potom si vypočuť jeho rady.

Vošiel do domu a vysvetľoval: „Pán profesor, je mi veľmi ľúto, ale za ten prsteň nie je možné dostať toľko, koľko som mal priniesť. Možno by som dostal dvatri strieborniaky, ale nikoho nemôžeme klamať o hodnote tohto prsteňa.“

„To, čo hovoríš, je veľmi dôležité,“ odpovedal múdry muž s úsmevom. „Musíme najskôr zistiť presnú cenu prsteňa. Znova vysadni na koňa a choď za klenotníkom. Opýtaj sa ho, za koľko sa dá prsteň predať. Ale nezáleží, nakoľko ho ocení, nepredávaj ho. Prines ho späť.“

Mladík teda zašiel za klenotníkom a požiadal ho, aby šperk ocenil. Klenotník pozorne preskúmal prsteň pod lupou, odvážil ho a riekol: „Povedz pánovi profesorovi, že ak ho chce predať hneď, nemôžem mu dať viac ako päťdesiatosem zlatiek.“ „Päťdesiatosem zlatiek!?“ zvolal neveriacky mladík.

„Áno,“ odpovedal klenotník, „neskôr by som mu mohol ponúknuť aj sedemdesiat zlatiek, ale ak ho potrebuje predať hneď...“

Mladík nadšene utekal k profesorovi a vysvetľoval mu, čo sa stalo.

„Sadni si,“ vyzval ho profesor, a keď si vypočul celé rozprávanie, pokojne povedal: „Ty si ako tento prsteň, cenný a jedinečný klenot. Môže ho oceniť jedine odborník. Myslel si si, že hocikto bude schopný odhaliť jeho skutočnú hodnotu?“

Potom vzal prsteň a dal si ho späť na malíček.

Všetci sme ako ten prsteň. Sme cenní a jedineční, ale potulujeme sa po trhoch života a myslíme si, že neznalí ľudia nás ocenia. Len Boh, vznešený Stvoriteľ každého majstrovského diela, pozná našu skutočnú hodnotu. Preto nám menej nikdy nemôže stačiť.

Milí priatelia, prajem Vám všetkým: Nebojme sa, lebo Boh o nás vie!

13. októbra 2013

Milí priatelia, prežívame mesiac október, v ktorom tretia nedeľa je nedeľou misijnou. Svätý Otec František nás pozývam modliť sa za misie a misionárov, teda za tých, ktorí sú chudobní. Kto je to chudobný? Na túto otázku sa pokúsil odpovedať Carlo Carretto vo svojej knihe Ja, František. Hľa, tu je z nej úryvok. Kiež by pomohol hocikomu z nás.

BOHATÝ A CHUDOBNÝ

Pozrime sa, čo by v myslení Ježiša znamenalo slovo „chudobný“ a jeho opak „bohatý“.

Len málo slov prešlo cez stáročia toľkými zmenami, ako slovo „chudobný“.

Chudobný v biblickom ponímaní nie je žobrák, hladujúci či nezamestnaný. Je to normálny človek, ktorý má domov, deti, prácu, ktorý sa oblieka ako všetci ostatní, chodí nakupovať, ide do práce, ktorý si kúpi kabát, ak mu je zima, a ide k lekárovi, keď ochorie. Je to normálny človek, minister, biskup, roľník, remeselník, starec, chlapec, matka, umelec, básnik, robotník. Je to človek!

Ale ktorý človek sa môže nazvať chudobným v duchu evanjelia? Človek, ktorý si pod tlakom bolesti alebo vplyvom Božieho svetla uvedomí, čo znamená byť človek.

Je to človek, ktorý odhalí svoje medze, ktorý pochopí tajomstvo, čo znamená byť stvorením, a nie stvoriteľom.

Je to človek, ktorý vie, že je chorý, malý, slabý, zraniteľný, nevedomý, hriešnik, potrebujúci všetko, vo víre dejín a zla, pokorený, umiernený bolestnou a stiesňujúcou skúsenosťou, dychtiaci po pomoci a láske.

Jednoducho, chudobný je ten človek, ktorý odhalil svoje medze. A je blahoslavený, alebo ním bude, ak prijme tieto obmedzenia ako prichádzajúce z Božích rúk a potrebné na vybudovanie kráľovstva. Prirodzene, do tejto skupiny patria i žobráci, hladní, otrhaní, ale nie sú sami, a tiež nie je povedané, že len preto, lebo nemajú čo jesť, sú blahoslavení.

Len kto prijme s láskou svoju biedu, bude „blahoslavený“.

Priatelia, prajem Vám i sebe chudobu, o ktorej tu Carlo Carretto hovorí.

6. október

Milí priatelia, začiatkom tohto mesiaca sme si spomínali v liturgickom kalendári na významnú a veľmi milú sväticu Terezku Ježiškovu – ako ju zbežne voláme (sv. Teréziu z Lisieux). Napísala svoj vlastný životopis, v ktorom opisuje svoju cestu k Pánovi Ježišovi a s Pánom Ježišom. V nasledujúcich riadkoch Vám ponúkam úryvok z jej životopisu, ktorý hovorí o tom, ako hľadala svoje miesto v Cirkvi. Vieme, že bola chorľavá a pritom veľmi túžili ísť do misii a všade ohlasovať nekonečnú Božiu lásku k hriešnikom. Našla to svoje miesto v Cirkvi? Čítajme a dozvieme sa.

Z vlastného životopisu svätej panny Terézie od Dieťaťa Ježiša

V SRDCI CIRKVI BUDEM JA LÁSKOU

Moje nesmierne túžby ma mučili. Preto som hľadala v listoch svätého Pavla, aby som konečne našla odpoveď. Oči mi náhodou utkveli na dvanástej a trinástej hlave Prvého listu Korinťanom. A v prvej som čítala, že všetci nemôžu byť zároveň apoštolmi, prorokmi a učiteľmi, že Cirkev pozostáva z rozličných údov a oko nemôže byť súčasne aj rukou. Bola to jasná odpoveď; ale nie taká, ktorá by utíšila moje túžby a priniesla mi pokoj.

No nedala som sa odradiť a čítala som ďalej. A tak som našla vetu, ktorá mi priniesla úľavu: „Usilujte sa o vyššie dary milosti. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem.“ Apoštol tu upozorňuje, že ani vyššie dary milosti nie sú ničím bez lásky a že láska je tá najvznešenejšia cesta, ktorá bezpečne vedie k Bohu. Konečne som našla pokoj.

Keď som rozjímala o tajomnom tele Cirkvi, nespoznávala som sa ani v jednom úde, ktoré spomína svätý Pavol, alebo lepšie, chcela som sa vidieť vo všetkých. Až v láske som našla os môjho povolania. Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, ale aj to, že v tomto tele nechýba nevyhnutne potrebný a veľmi vznešený úd. Pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že iba láska núti údy Cirkvi do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už viac nezvestovali evanjelium a mučeníci by už neprelievali krv. Zbadala som a spoznala, že láska v sebe zahrňuje všetky povolania, že láska je všetko, že ona obsahuje všetky časy a miesta, jedným slovom, že láska je večná.

Vtedy som opojená najväčšou radosťou vykríkla: Ježišu, moja láska, konečne som našla svoje povolanie: mojím povolaním je láska. Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože. V srdci Cirkvi, mojej matky, ja budem láskou, a tak budem všetkým a moja túžba sa splní.

29. september 2013

Milí priatelia, nový pápež po Benediktovi XVI. si dal jednoduché meno, František. Pápeža s takým menom sme tu ešte nemali. Je zaujímavé ho počúvať. Sám povedal, že jeho vzorom je sv. František z Assisi. Tento svätec má sviatok 4. októbra a práve sme na prahu tohto mesiaca. Preto, aby sme ho viac pochopili a tiež viac pochopili aj terajšieho pápeža Františka, ponúkam Vám niekoľko myšlienok od Carla Carretta, ktorý napísal krásnu knižku Ja, František.

UČENIE CHUDOBNÝCH

Keďže sv. František z Assisi bol mešťan a boháč, nikdy by si nebol myslel, že to budú chudobní, ktorí ho spasia.

Privyknutý matkou a zvykmi chrámov, ktoré navštevoval, vždy si myslel, že to budú bohatí a dobre postavení, ktorí spasia chudobných. Chudobní boli závislí od nich a ich veľkodušnosť bola ich spásou. Aká to bola zaslepenosť! Pravda bola presne opačná a život mu to dokazoval.

Boli to chudobní, ktorí ho spasili, nie on chudobných. Boli to oni, ktorí ho postavili na nohy. Po dlhej chorobe, ktorá mu otvorila zrak, chudobní hromadne vstúpili do jeho života. Zaujímali ho, vychovávali ho. Všade ich nachádzal. Na schodoch chrámov, pred dverami domov, na cestách, v útulkoch, v senníkoch, v mestách, na vidieku: všade. Chudobní boli celkom závislí od verejnej almužny a neprestajných aktivít dobrých kresťanov.

Aj jeho matka bola veľkodušná k chudobným a dosť dávala: doma stretol veľa chudobných. Ale keď sa mu otvorili oči a začal znovu žiť a uvidel chudobných... videl ich novými očami. Predovšetkým chudobných videl novými očami.

To oni ho spasili, oni ho vytrhli z brlohu jeho egoizmu. Vidiac ich, našiel silu žiť, pretože v nich našiel svoj zajtrajšok, svoje volanie, radosť z toho, že koná čosi užitočné vo svojom živote.

Navyše ho chudobní naučili trpezlivosti, ktorá mu predtým chýbala, pokániu, ktoré nepoznal.

Čo ešte povedať o nežnosti, o jemnosti s akou prijímajú, o nádeji v zajtrajšok, o odvahe ísť ďalej.

Ale zo všetkého najviac mu otvorili srdce k pochopeniu...

Keď František začul výzvu evanjelia, nevyužil ju na zorganizovanie politického hnutia v Assisi. Vypočul ju z lásky k evanjeliu, nepostaviac sa pritom proti boháčovi, nehádajúc sa s tými, ktorí ostali bohatí a hlavne bez triednej nenávisti.

Sociálny boj bol v tom čase veľmi živý a preživaný takmer ako dnes. Všade vznikali skupiny chudákov, ktorí hlásali chudobu Cirkvi a obnovenie spoločnosti, ale veci sa nemenili, pretože sa nemenili srdcia.

Keď sa chudobný agitátor stal boháčom, zmenil sa na mocného, ako boli boháči, a zabudol na svojich starých bratov v biede. Áno, dialo sa presne to, čo sa deje i dnes.

Nie, nestačí zmeniť zákony, treba zmeniť srdcia, lebo inak, po zavŕšení sociálnych problémov, bude všetko opäť ako na začiatku, budú mocní, bohatí, vykorisťovatelia iných chudobných.

Preto František kráčal po ceste, ktorá bola cestou evanjelia. Pre neho bola chudoba znakom vyslobodenia, ale toho skutočného vyslobodenia sŕdc. Ona bola nástrojom a silou na vymanenie sa z meštiackeho ducha, ktorý vládne v každom čase a volá sa egoizmus, moc, pýcha.

Milí priatelia, prajem Vám požehnaný mesiac október, ktorý nás spája s Ružencovou Pannou Máriou aj so sv. Františkom.

22. september 2013

Milí priatelia, dnes Vám chcem ponúknuť myšlienku od sv. Augustína, ktorí hovorí o slabých kresťanoch. Aj ja sa medzi nim počítam, lebo každý deň sa presviedčam, že keby som nemal Pána Ježiša – jeho slovo a jeho telo i krv, ktorým sa snažím sýtiť každý deň, asi by som to už nezvládol. Ježiš je ten, ktorý ma posilňuje. Iste aj mnohí z Vás sa cítia slabí, podobne ako sa cítil slabým aj sv. Augustín. V nasledujúcej myšlienke prirovnáva takého človeka k ochrnutému z evanjelia, ktorého priniesli štyria a spustili ho pred Ježiša, ako čítame v evanjeliu podľa Marka (2,1-12) a Augustím ponúka aj východisko:

„ O niekoľko dní znova vošiel do Kafarnauma. Ľudia sa dopočuli, že je v dome, a zišlo sa ich toľko, že už nebolo miesta ani predo dvermi. A on im hlásal slovo. Tu prišli k nemu s ochrnutým človekom; niesli ho štyria. A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k nemu, odkryli strechu tam kde bol, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý. Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“

Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: „Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že tak rozmýšľajú, a povedal im: „Prečo si to myslíte vo svojich srdciach? Čo je ľahšie - povedať ochrnutému: „Odpúšťajú sa ti hriechy,“ alebo povedať: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ - povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.“ A on vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli.“

Nechajme sa preniknúť týmito myšlienkami

Z reči svätého biskupa Augustína O pastieroch (Sermo 46, 13: CCL 41, 539-540)

O SLABÝCH KRESŤANOCH

Pán hovorí: „Slabé ste neposilňovali.“ To hovorí zlým pastierom, falošným pastierom, pastierom, ktorí hľadajú vlastné záujmy, a nie záujmy Ježiša Krista, ktorí sa tešia dostatku mlieka a vlny, ale o ovce sa vôbec nestarajú a choré neposilňujú. Medzi slabým čiže nie silným — lebo aj chorí sa nazývajú slabými — ale medzi slabým a chorým, to jest tým, kto sa má zle, zdá sa mi, že je tento rozdiel.

Veď to, bratia, čo sa akosi usilujeme rozlíšiť, môžeme azda aj my pri väčšej dôkladnosti lepšie rozlíšiť, aj iný, najmä ak je skúsenejší alebo má viac svetla v srdci. Pritom sa však nedajte pomýliť, čo sa týka slov Písma; čo cítim, to hovorím. U slabého sa treba obávať, aby naňho nedoľahla skúška a nezlomila ho. Nezdravý však chorľavie už dajakou žiadostivosťou, a ona mu bráni nastúpiť na Božiu cestu a vziať na seba Kristovo jarmo.

Všímajte si ľudí, čo chcú dobre žiť: už sa rozhodli dobre žiť, a pritom sú menej schopní znášať zlo ako pripravení konať dobro. A k sile kresťana patrí nielen schopnosť konať dobré, ale aj znášať zlé. Teda tí, čo sa javia horliví v dobrých skutkoch, ale hroziace utrpenia znášať nechcú alebo nemôžu, sú slabí. Tí však, čo milujú svet a nejaká zlá žiadostivosť ich odvádza aj od dobrých skutkov, sú nezdraví a chorí. Ležia totiž ako v chorobe, akoby vôbec nemali sily, a nemôžu nič dobré vykonať.

Taký bol v duši onen ochrnutý človek, ktorého nemohli priniesť k Pánovi, a preto tí, čo ho niesli, odkryli strechu a tadiaľ ho spustili. Totiž tak by si to mal urobiť v duši: otvoriť strechu a spustiť Pánovi ochrnutú dušu, nehybnú vo všetkých údoch a neschopnú nijakého dobrého skutku; zato však obťaženú svojimi hriechmi a zmorenú chorobou svojej žiadostivosti. Ak sú teda nehybné všetky údy a ochrnutie je vnútorné a nemôžeš sa dostať k lekárovi — lekár je možno skrytý a je vnútri: toto je pravý zmysel utajený v Písme — vyjav, čo je skryté, otvor strechu a spusť ochrnutého.

Počuli ste, čo majú počuť tí, ktorí to nerobia a robiť zanedbávajú: „Choré ste neposilňovali, zranené neobviazali.“ Už sme to povedali. Zlomil ho totiž strach zo skúšok. Pridáva sa niečo, čím sa obväzuje zlomené. Útecha: „Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj východisko, aby ste mohli vydržať.“

Prajem Vám požehnaný týždeň!

15. september 2013

Milí priatelia!

Iste sme sa už dozvedeli o mimoriadnej udalosti, ktorá bude v nedeľu 22. septembra 2013 v Košiciach, ktorou je Národný pochod za život, na ktorý sme všetci pozvaní.

Aj naši otcovia biskupi nás pastierskym listom pozvali na tento pochod.

Iste aj my chceme patriť k tým, ktorí s presvedčením, ochotou, naliehavosťou a so zodpovednosťou radi prejavia svoj evanjeliový postoj o úcte k ľudskému životu.

Preto Vás všetkých, ktorým vážna situácia v šírení „kultúry smrti“ popieraním dôstojnosti človeka od počatia po jeho smrť vo všetkých oblastiach života nie je ľahostajná, a cítite zodpovednosť za súčasnosť, ale aj za budúcnosť, chceme tiež touto cestou pozvať do Košíc.

Nepremárnime túto príležitosť, pri ktorej môžeme v jednote s ostatnými ľuďmi verejne, formou pochodu, zaujať stanovisko za zastavenie všetkého, čo potiera ľudskú dôstojnosť a tiež za zastavenie všetkého, čo útočí na ľudský život.

Tento pochod nie je cieľom, ale prostriedkom ako prejaviť a vyjadriť svoje jednoznačné, ale zároveň pokojné stanovisko, „za život“ podľa plánu Boha, nášho Stvoriteľa.

Vo Svätom písme čítame, ako Pán Ježiš hovorí: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred mojim Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10,32)

a tiež „Nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou“ (1 Jn 3, 18).

Tieto slová Písma sú pre nás tiež veľkou výzvou a povzbudením pre našu účasť na tejto akcii.

Otec arcibiskup Cyril Vasiľ v Šaštíne okrem iného povedal: "O týždeň pôjdem do Košíc na Pochod za život preto, lebo sa teším z toho, že žijem, preto, že tam aj týmto spôsobom budem chcieť poďakovať za život mojim rodičom a zvlášť mojej matke, žene, ktorá keď jej lekári jasne povedali, že v jej zdravotnom stave nesmie mať deti a odporučili jej interrupciu, tak si jednoducho povedala, že Boha treba viac poslúchať ako ľudí. Vďaka tomuto jej rozhodnutiu som sa mohol narodiť, vyrásť pod jej starostlivým materským pohľadom, vyštudovať, dať jej svoje kňazské požehnanie a dnes spolu s vami ďakovať za dar života."

8. september 2013

Milí priatelia, dnes slávime sviatok Narodenia Panny Márie a zároveň je to naša odpustová slávnosť. Nech nás to všetkých poteší a naplní radosťou a privedie bližšie skrze Máriu k Ježišovi.

Aj nasledujúce zamyslenie Vám ponúkam, aby sa tak stalo...

Z Rečí svätého biskupa Ondreja Krétskeho

(Oratio 1: PG 97, 806-810)

STARÉ SA POMINULO A VŠETKO SA STALO NOVÝM

„Cieľom zákona je Kristus,“ lebo nás odvádza od zeme a privádza k Duchu. V ňom je totiž naplnenie: keď sám zákonodarca všetko vykonal a dokončil, vniesol do litery ducha. On v sebe samom zhrnul všetko. Žil podľa zákona milosti; ale zákon podriadil, kým milosť harmonicky prispôsobil a pripojil. Nepomiešal a nezamotal to, čo má jedno vlastné, s tým, čo bolo vlastné druhému, ale celkom božsky premenil, čo bolo ťažké, otrocké a tyranské, na to, čo je ľahké a slobodné, aby sme už neboli „otrocky podriadení živlom sveta“, ako hovorí Apoštol, ani neboli zapriahnutí do otrockého jarma litery zákona.

Lebo toto je vrchol dobrodení, ktoré sme dostali od Krista, toto je zjavenie tajomstva, vyprázdnenie prirodzenosti, Boh a človek, zbožstvenie prijatého človeka. A tak vzácny a nanajvýš významný príchod Boha k ľuďom musel mať aj nejaký radostný nástup, cez ktorý nám prišiel ten najväčší dar spásy. A to je náplň dnešnej slávnosti, ktorej počiatok je v narodení Bohorodičky, ale záver a cieľ v určenom spojení Slova s telom. Lebo Panna sa rodí, živia ju a rastie, aby sa pripravila za matku Boha, kráľa všetkých vekov.

A my z toho máme dvojaký úžitok: vedie nás to k pravde a odvádza od otroctva litere zákona a života podľa nej. Akým spôsobom a v akom zmysle sa to deje? Isto tak, že tieň ustupuje príchodu svetla a milosť prináša slobodu namiesto litery. Táto slávnosť je na ich rozhraní: s obraznými symbolmi spája nastupujúcu skutočnosť a staré nahrádza novým.

Nech teda všetko stvorenie spieva a tancuje a nech prispeje niečím primeraným k radosti dňa. Nech majú dnes nebešťania a pozemšťania jednu spoločnú slávnosť. Nech všetko, čo je na svete i nad svetom, zjednotí sa v slávení sviatku. Lebo dnes bola Stvoriteľovi všetkého postavená stvorená svätyňa a stvorenie novým, primeraným spôsobom pripravilo nový príbytok Stvoriteľovi.


Veľa, veľa radosti z tohto sviatku. Tešme sa, lebo Boh nás miluje, sme jeho deti.


1. september 2013

Milí priatelia, dnes vo svätom evanjeliu sme počuli, ako Ježiš na otázku jedného učiteľa zákona: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ odpovedá: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je prvé a najväčšie prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ (pozri Mt 22, 34-40). Môžeme si dať otázku: Čo to znamená milovať Boha a čo milovať blížneho?

Odpoveď nám ponúka sv. Ján Zlatoústy a máme možnosť si ju prečítať a zamyslieť sa nad ňou:

Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho na Evanjelium podľa Matúša

Keď ozdobuješ chrám, neopovrhuj trpiacim bratom

Chceš si uctiť Kristovo telo? Neopovrhuj ním, keď je nahý. Ani ho tu neuctievaj hodvábnymi rúchami, kým si ho nevšímaš vonku, kde trpí zimou a nahotou. Lebo ten, ktorý povedal: „Toto je moje telo,“ a slovom potvrdil skutočnosť, ten istý povedal: „Videli ste, že som hladný, a nenakŕmili ste ma“ a: „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ Tamto telo určite nepotrebuje šaty, ale čistú dušu, toto potrebuje veľkú opateru.

Učme sa teda rozmýšľať a ctiť si Krista, ako si on praje. Lebo tomu, koho uctievajú, je milšia tá úcta, ktorú si on žiada, a nie ako my myslíme. Aj Peter si myslel, že si ho ctí, keď mu nechcel dovoliť, aby mu umyl nohy. Lenže to, čo chcel, nebola úcta, ale niečo celkom iné. Tak mu aj ty preukáž takú úctu, akú prikazuje zákonom, že rozdáš svoje bohatstvo chudobným. Veď Boh nepotrebuje zlaté nádoby, lež zlaté duše.

Ale toto nehovorím, akoby som zakazoval odovzdávať také dary, ale žiadam, aby sa popri nich a ešte pred nimi rozdávala almužna. Lebo prijíma aj tie, ale ešte radšej túto. Z tých má totiž úžitok iba ten, kto obetuje, ale tu aj ten, kto dostáva. Tam sa zdá, že dar je príležitosťou ukázať sa, tu je iba almužnou a láskavosťou.

Veď čo je z toho, ak je Kristov stôl obťažený zlatými pohármi, a on sám hynie od hladu? Najprv nakŕm hladného, až potom z toho, čo vystane, ozdob jeho oltár. Dávaš robiť zlatý kalich, a pohár vody nepodáš? A načo je dobré prestierať oltár plachtami pretkávanými zlatom, a jemu nepodať ani najpotrebnejšiu prikrývku? Čo z toho? Lebo povedz mi: Keby si videl niekoho, kto nemá potrebný pokrm, a nechal by si ho tak, ale stôl by si prestrel zlatom, bol by ti vďačný, alebo by sa skôr rozhorčil?! A čo keby si ho videl oblečeného v roztrhaných šatách a skrehnutého zimou, a ty by si šaty nechal bokom, ale dal by si mu postaviť zlaté stĺpy a povedal by si mu, že to robíš na jeho slávu? Nemyslel by si, že sa mu posmievaš a krajne ho urážaš?

Aj to si premietni na Krista, keď chodí ako tulák a pocestný okolo a nemá sa kde uchýliť, ale ty ho nevpustíš do domu, pričom mu vyzdobuješ podlahu, steny a hlavice na stĺpoch; vešiaš lampy na strieborné reťaze, a jeho spútaného v žalári ani vidieť nechceš. Ale toto nehovorím, akoby som zakazoval tieto ozdoby, ale aby sa pri tomto aj o iné staralo; ba priam vyzývam, aby sa toto robilo pred všetkým ostatným. Lebo nik nebude nikdy obvinený z toho, že tamto nerobil, ale tí, čo zanedbávajú toto, majú pripravené peklo, kde ich čaká neuhasiteľný oheň a muky so zlými duchmi. A preto keď ozdobuješ chrám, neopovrhuj trpiacim bratom, lebo tento chrám je cennejší ako tamten.

Milí priatelia, prajem Vám i sebe, aby sme tak konali. V našej farnosti sa pripravujeme na odpustovú slávnosť a od štvrtka budeme mať duchovnú obnovu farnosti. Nájdime si čas prísť na ňu, aby sme si takto vyprosovali silu k opravdivej lásku k Bohu i blížnemu.

26. august 2013

Milí priatelia, v týchto dňoch (27. 8.) si spomíname na sv. Moniku, matku veľkého učiteľa cirkvi sv. Augustína. Je zaujímavé, čo on napísal o posledných chvíľach jeho matky na tejto zemi, ako ona rozmýšľala o posledných veciach a o stretnutí sa s Kristom. Ponúkam Vám tieto myšlienky na zamyslenie a povzbudenie, aby aj naša príprava na večnosť sa podobala jej príprave.

Z Vyznaní svätého biskupa Augustína

Usilujme sa o večnú múdrosť

Keď sa blížil deň jej odchodu z tohto života – ty si vedel o tom dni, my nie –, stalo sa, verím, tvojím tajomným riadením, že sme sami, ja a ona, stáli opretí o okno, odkiaľ bolo vidieť do záhrady nášho domu, tam v Ostii nad Tiberom, kde sme sa ďaleko od ľudí zotavovali po dlhej namáhavej ceste pred plavbou. Rozprávali sme sa teda sami veľmi milo, pričom „sme zabúdali na to, čo je za nami, a uháňali za tým, čo je pred nami“. V prítomnosti pravdy, ktorou si ty, sme sa pýtali, aký bude večný život svätých, ktorý „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo“, ktorý „ani do ľudského srdca nevystúpil“. A žíznivo sme otvárali ústa srdca nadprirodzeným prúdom z tvojho zdroja, zo zdroja života, ktorý je u teba.

O tomto som hovoril, aj keď nie takýmto spôsobom a takýmito slovami, a ty, Pane, vieš, že v ten deň, keď sme o tom hovorili, tento svet strácal uprostred slov pre nás cenu aj so všetkými jeho pôžitkami. Vtedy ona povedala: „Syn môj, čo sa mňa týka, už ma nič neteší v tomto živote. Neviem, čo by som tu ešte robila a načo by som tu bola, keď už nemám v čo dúfať na tomto svete. Iba pre jedno som túžila zostať ešte nejaký čas v tomto živote: aby som ťa mohla vidieť ako kresťana katolíka skôr, ako zomriem. A Boh mi to dal vrchovato, lebo môžem vidieť, že si celkom pohrdol pozemskou blaženosťou a stal si sa jeho služobníkom. Čo tu mám ešte robiť?“

Nespomínam si presne, čo som jej na to odpovedal; ale odvtedy prešlo asi päť dní, viac to nebolo, a ľahla si v horúčke. Počas choroby v ktorýsi deň zamdlela a stratila na chvíľu vedomie. My sme pribehli k nej, ale hneď prišla k sebe a keď videla, ako tam s bratom stojíme, povedala nám, akoby niečo hľadala: „Kde som to bola?“

A keď nás videla skľúčených od žiaľu, povedala: „Tu pochovajte svoju matku.“ Ja som mlčal a zadržiaval som plač. Ale môj brat povedal čosi, ako že by bol radšej, keby zomrela nie v cudzine, ale vo vlasti. Keď to počula, pozrela naňho s výrazom nevôle, že takto rozmýšľa, a potom pozrela na mňa a povedala: „Pozri, čo hovorí.“ A nato obom: „Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste pamätali na mňa pri Pánovom oltári, nech budete kdekoľvek.“ Keď vyslovila, ako mohla, toto svoje presvedčenie, zatíchla a choroba sa jej rýchlo zhoršovala.

Milí priatelia, prajem Vám krásny zvyšok prázdnin a našim deťom a mládeži radostný a požehnaný vstup do nového školského roka.

18. august 2013

Milí priatelia, predpokladám, že sme pokrstení a práve krstom sme sa začlenili do Kristovej Cirkvi, do rodiny veriacich v Boha. Aj naša účasť na rôznych odpustových slávnostiach (ako napríklad v Ľutine, Klokočove, Levoči a inde) nás stále viac začleňuje do Cirkvi – spájame sa s Kristom (našou hlavou) a medzi sebou navzájom (sme údmi Kristovho tajomného tela). Mnoho ráz sme nespokojní so životom kresťanov okolo nás, vadí nám ich ľahostajnosť..., nie sme spokojní ani s biskupmi a kňazmi (niekedy aj oprávnene), ale takí sme my ľudia. Kristus za všetkých nás zomrel, za každého jedného, a buduje svoju Cirkev z tých, ktorých „má poruke“. Budujme Kristovu Cirkev a nebojme sa hovoriť o jej kráse a tiež aj o jej nedostatkoch – ale s láskou v srdci a s túžbou a modlitbou, aby to bolo s ňou lepšie.

O kráse Cirkvi hovorí vo svojom zamyslení aj Carlo Carretto a ja Vám ho ponúkam.

NECHAŤ OTVORENÉ DVERE

Ešte raz, už blízko mojej smrti, som mal potešenie okúsiť krásu bratskej lásky a autentického apoštolátu prostredníctvom kontemplácie rodiny - malej Cirkvi.

Ochorel som... vážne, práve tak, aby som pocítil všetku slabosť človeka, ktorého premohla bolesť a dni naplnené horkosťou a biedou.

Za tejto situácie sa ma ujala istá kresťanská rodina, ktorá ma odviedla do svojho domu v horách, aby si overila, s veľkou láskou, či môžem ešte vyzdravieť.

Prežil som dva mesiace, obklopený horlivou starostlivosťou, spolu s kresťanmi nielen rozhodnutými vrátiť mi sily, ale pobádanými k spoločnej modlitbe a k spoločnému životu v ovzduší lásky a duchovnej radosti.

Tu, premýšľajúc o sebe a o tom, čo sa mi stalo, zišlo mi na um zaželať všetkým, ktorí sa cítia sami, bez pomoci vo svojich problémoch, aby prelomili svoju samotu a snažili sa v priateľstve a v spolužití prežívať „projekt Cirkev", čo znamená komunitu - spoločenstvo, lásku, modlitbu.

"Beda samotnému!" hovorí Písmo, a aké je to pravdivé!

A ako je len pravdivé, že sa musíme zo všetkých síl snažiť, keď ešte máme možnosť nechať otvorené domové dvere na šírenie evanjelia, modliť sa v spoločnosti a rozjímať, akou nádherou je byť Cirkvou.

Príde čas, keď nezostaneme sami a priatelia budú ako synovia splodení v mladosti, „ostré šípy v tulci", ktoré nám pomôžu, a ako spravodlivý zo žalmu 126 (127) nebudeme zmätení, keď budeme „rokovať s nepriateľmi v bráne" (Ž 126,5).

Priatelia, Cirkev nebudujeme len tak, že za všetko chválime biskupov, kňazov i veriacich, ale aj tým, že hovoríme o jej nedostatkoch a tieto chceme aj zmeniť k lepšiemu práve cez úprimný kresťanský život.

Prajem Vám, aby ste spoznali vo svojom živote krásu Cirkvi, ktorá je Kristovou nevestou a ktorú on nesmierne miluje.

11. august 2013

Milí priatelia, od 1. do 14. augusta, ako prípravu na veľký sviatok Panny Márie, prežívame pôst – prípravné obdobie na tento veľký a prikázaný sviatok, preto Vám ponúkam myšlienky o histórii tohto sviatku:

NANEBOVZATIE PANNY MÁRIE - 15. august

Sviatok Nanebovzatia – Zosnutia Panny Márie je zo všetkých mariánskych sviatkov najstarší. Tradícia ho spomína už pred efezským snemom, ktorý bol v roku 431. Slávil sa aj v najstarších východných cirkvách – v arménskej i etiópskej. Postupom času sa šíril na celú Cirkev. Na Prvom vatikánskom sneme v roku 1870 dvestoštyri biskupov žiadalo pápeža Pia IX., aby vyhlásil dogmu (článok viery), že Panna Mária bola po smrti s telom i dušou vzatá do neba. Vtedy sa to nestalo. Až v milostivom roku 1950, 1. novembra, vyhlásil pápež Pius XII. Nanebovzatie Panny Márie ako tajomstvo, v ktoré máme veriť. Biskupi uvádzali tri vieroučné dôvody na základe učenia apoštolov (Rim 5,8; 1 Kor 15,24; Hebr 2,14), podľa ktorého triumf Krista nad diablom predpovedaný v raji spočíva v trojitom víťazstve – nad hriechom, žiadostivosťou a smrťou. Panna Mária má účasť na tomto triumfe podľa Božej predpovede v raji: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gn 3,15) Kristus zostal neporušený na tele, vstal zmŕtvych, a tak právom môžeme hovoriť, že aj Panna Mária bola vzkriesená a oslávená aj so svojím telom.

O mieste a čase smrti Panny Márie nemáme zaznamenané nič určité. Najstaršia literatúra, ktorá hovorí o Nanebovzatí, je grécke dielo De obitu S. Dominae (O smrti sv. Panny). Tradične sa o mieste smrti Panny Márie zvykne hovoriť, že to bolo mesto Efez, kde pôsobil aj sv. Ján, apoštol, ktorému Kristus na kríži zveril svoju matku (Jn 19,25-27). Sv. Ján Damascénsky (P. G., I, 96) hovorí o tradícii jeruzalemskej cirkvi: „Sv. Juvenal, jeruzalemský biskup na chalcedónskom koncile (451) oznámil cisárovi Marciánovi a Pulcherii, ktorí si priali vlastniť telo Božej matky, že Mária zomrela v prítomnosti apoštolov; ale keď neskôr na žiadosť sv. Tomáša otvorili jej hrob, zistili, že je prázdny. Na základe toho apoštoli dospeli k presvedčeniu, že jej telo bolo vzaté do neba.“ Iná tradícia zase spomína, že zomrela vo veku sedemdesiatdva rokov bez bolesti. Niektorí pochybovali, že zomrela, keďže nemala dedičný hriech, no na druhej strane ona sama podliehala následkom dedičného hriechu – cítila bolesť. A keďže aj Kristus zomrel, hoci aj on bol bez hriechu, niet dôvodu pochybovať o Máriinej smrti.

Nanebovzatie Panny Márie má pre nás veriacich veľký význam. Upevňuje nás v nádeji, že aj naše telá budú raz vzkriesené. Nebeská Matka nám vyprosuje mnoho milostí, aby sme tak ako ona boli vzkriesení na večnú slávu, aby sme prijali pozvanie jej Syna Ježiša Krista, ktorý každému z nás pripravil v nebi miesto (por. Jn 14,1-14).

Nanebovzatej Panne Márii je zasvätených najviac mariánskych chrámov.

A tu sú slová od pápeža Pia XII., ktorý na základe spisov východných cirkevných otcov obhájil výsadu Panny Márie o jej nanebovzatí a vyhlásil ju za článok viery.

Z Apoštolskej konštitúcie pápeža Pia Dvanásteho Munificentissimus Deus(AAS 42 [1950], 760-762. 767-769)

Tvoje telo je sväté a veľmi slávne

Svätí otcovia a veľkí učitelia v homíliách a rečiach, ktoré mávali na sviatok Nanebovzatia Bohorodičky, hovorili o ňom ľudu ako o veci, ktorú veriaci už poznajú a prijímajú. Bližšie ho vysvetľovali a hlbšie zdôvodňovali jeho zmysel a podstatu a najmä do jasnejšieho svetla stavali, že sa týmto sviatkom nepripomína iba to, že mŕtve telo preblahoslavenej Panny Márie nepodľahlo nijakému porušeniu, ale aj jej víťazstvo nad smrťou a nebeské oslávenie podľa príkladu jej jednorodeného Syna Ježiša Krista.

A tak keď svätý Ján Damascénsky, ktorý je najslávnejším hlásateľom tejto zdedenej pravdy, porovnával telesné nanebovzatie požehnanej Božej Matky s jej ostatnými darmi a výsadami, s veľkou výrečnosťou povedal: „Patrilo sa, aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia. Patrilo sa, aby tá, ktorá nosila Stvoriteľa v lone ako dieťa, bývala v Božích príbytkoch. Patrilo sa, aby nevesta, s ktorou sa zasnúbil Otec, prebývala v nebeských komnatách. Patrilo sa, aby tá, ktorá sa dívala na svojho Syna na kríži a nastavila hruď meču bolesti, od ktorého bola uchránená pri pôrode, hľadela na neho, aj keď sedí pri Otcovi. Patrilo sa, aby Božia Matka vlastnila to, čo má jej Syn, a aby ju celé stvorenie uctievalo ako Božiu Matku a služobnicu.“

Svätý Germán Carihradský bol presvedčený, že telo Bohorodičky Panny Márie ostalo neporušené a že jeho nanebovzatie zodpovedá nielen jej božskému materstvu, ale aj zvláštnej svätosti jej panenského tela: „Ty sa zjavuješ, ako je napísané, ‚v kráse‘. Tvoje panenské telo je celé sväté, celé čisté, celé Božím príbytkom, a preto sa ani neskôr nemôže rozpadnúť na prach. Premenilo sa, keďže bolo ľudské, pre vznešený neporušiteľný život. Ale to isté je živé a veľmi slávne, neporušené a účastné na dokonalom živote.“

Iný veľmi starý spisovateľ tvrdí: „Teda preslávna Matka Krista, nášho Boha a Spasiteľa, darcu života a nesmrteľnosti, dostáva život od toho a v neporušiteľnom tele je naveky s tým, ktorý ju vzkriesil z hrobu a vzal k sebe, ako to vie iba on.“

Všetky tieto výroky a úvahy svätých Otcov opierajú sa o Sväté písmo ako o najhlbší základ. A ono nám takmer stavia pred oči, ako veľmi úzko je požehnaná Božia Matka spojená so svojím Božským Synom a má stále účasť na jeho osude.

No predovšetkým treba spomenúť, že už od druhého storočia svätí Otcovia predstavujú Pannu Máriu ako novú Evu, podriadenú síce novému Adamovi, ale aj veľmi úzko s ním spojenú v zápase proti pekelnému nepriateľovi. Tento zápas, ako sa to oznamuje už v protoevanjeliu, mal viesť k úplnému víťazstvu nad hriechom a smrťou, čo sa v spisoch Apoštola národov vždy neodlučne spája. Preto ako bolo slávne Kristovo zmŕtvychvstanie podstatnou súčasťou a konečným znamením tohto víťazstva, tak sa malo aj spoločenstvo preblahoslavenej Panny na zápase jej Syna uzavrieť oslávením jej panenského tela. Veď tak to hovorí aj Apoštol: „Keď si toto smrteľné oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: Smrť pohltilo víťazstvo.“

A tak vznešená Božia Matka jedným a tým istým výrokom predurčenia od večnosti tajomne spojená s Ježišom Kristom, nepoškvrnená pri svojom počatí, pri svojom božskom materstve neporušená panna, veľkodušná spoločníčka božského Vykupiteľa, ktorý vydobyl úplné víťazstvo nad hriechom a jeho následkami, nakoniec dostala ako korunu svojich výsad to, že bola uchránená od porušenia v hrobe a ako už jej Syn po víťazstve nad smrťou s telom i dušou bola pozdvihnutá do najvyššej nebeskej slávy, kde sa skveje ako Kráľovná po pravici svojho Syna, nesmrteľného Kráľa vekov.

Prosba: Všemohúci a večný Bože, ty si vzal nepoškvrnenú Pannu Máriu, matku tvojho Syna, s telom a dušou do nebeskej slávy; prosíme ťa, pomáhaj nám, aby sme vždy smerovali k nebu a mohli mať s ňou účasť na večnej blaženosti, vypočuj nás a zmiluj sa.

Tropár Zosnutia, 1. hlas: Pri pôrode si panenstvo zachovala, Bohorodička, – pri smrti svet si neopustila. – Odišla si do večnej blaženosti, – lebo si Matka Života – a svojimi modlitbami zbavuješ smrti naše duše.

Kondák Zosnutia, 2. hlas: Ani hrob ani smrť nezabránili Bohorodičke, – aby sa za nás ustavične modlila. – Stala sa našou pevnou nádejou. – Darca života ju uviedol do večnej blaženosti, – lebo v jej panenskom lone prijal telo.

Všetci sme pozvaní na odpustovú slávnosť do Ľutiny – najväčšieho pútnického miesta gréckokatolíkov.

Prajem Vám veľa krásnych duchovných zážitkov na tomto pútnickom mieste!

4. august 2013

Milí priatelia, prežívame krásne leto, naše deti majú prázdniny, ľudia chodia na dovolenky...

My kresťania však vieme, že náš vzťah s Bohom nemá prázdniny. Chvála Bohu! Veď si predstavme, žeby sme mali prázdniny od dýchania, od jedenia, či pitia. To by bol náš koniec.

Tak isto je to aj v našom vzťahu k Bohu... Preto využime tento čas na to, aby sa náš vzťah k Bohu prehĺbil. Objavujme krásu svojej viery, jej bohatstvo..., rozvíjajme ju.

Koľkí ľudia na to nemajú čas. Naháňame sa za mnohými vecami a pritom podstatné nám uniká. Často sme nervózni, nadávame si... Až príliš veľa chceme stihnúť a to preto, že zabúdame na Boha, že nespoznávame v ľuďoch okolo nás našich bratov a sestry. Najlepším spôsobom ako náš vzťah s Bohom prehĺbiť je neponáhľať sa, ale mať čas na ľudí okolo nás.

V Katolíckych novínach č. 4/2010 sme si mali možnosť prečítať na poslednej strane, ako Elena Liptáková, ktorá strávila istý čas na Filipínach ako misijná dobrovoľníčka, hovorí o filipínčanoch, ako o ľuďoch, ktorým je pri Pánovi Ježišovi dobre, on im dáva silu správne žiť: „Pre nich nie je podstatné, koľko za deň stihnú, ale koľkých potešia. Vytvárajú pocit domova, tepla a lásky. Podstatné je byť, a nie kamsi sa naháňať, aby sme na konci života nemali len dojem, že aj tak sme mnohé nestihli. Dôležitá je radosť z pomoci a potešenie druhých...“

Aby sme toto vo svojom živote zvládali, potrebujeme byť s Pánom Ježišom. Lebo pri ňom je dobre (porov. Mt 17,1-8).

Hovorí nám o tom aj sviatok Premenenia Pána, ktorý slávime 6. augusta. Pán Ježiš vystupuje na horu Tábor a ukazuje svojim učeníkom slávu svojho Božstva. Oni sú tak uchvátení, že Peter povie: „Pane, dobre je nám tu“ (Mt 17,4)

Kiež by sme radi a často prichádzali k Ježišovi, lebo pri ňom je „dobre“.

28. júl 2013

Milí priatelia, v týchto dňoch sme svedkami nádherného stretnutia mladých v Brazílii, kde je aj pápež František. Naši slovenskí mladí sa zasa v tom istom čase zišli v Ružomberku. Pri sledovaní tohto stretnutia som si uvedomil, že je to stretnutie modliacich sa k Bohu.

Každý z nás potrebuje stretať sa s blízkymi ľuďmi okolo nás, ale tiež aj so samým Ježišom osobitne v modlitbe. Vráťme sa našou myšlienkou k modlitbe Pána „Otče náš“, nad ktorou sme sa spolu so sv. Cypriánom pred časom zamýšľali, a pouvažujme spolu s ním nad modlitbou v našom živote.

Z traktátu svätého biskupa a mučeníka Cypriána O modlitbe Pána

Treba sa modliť nielen slovami, ale aj skutkami

Čo je na tom divné, milovaní bratia, že modlitba, ktorú nás naučil Boh, je taká, že na základe svojho učiteľského úradu zhrnul všetky naše prosby do niekoľkých spasiteľných slov? Veď to povedal prorok Izaiáš už dávno predtým, čo plný Ducha Svätého hovoril o Božej velebnosti a dobrote. Hovorí: „On dovršuje a skracuje slovo v spravodlivosti, lebo Boh ohlási krátku reč na celej zemi.“ Lebo Božie Slovo, náš Pán Ježiš Kristus, prišiel pre všetkých, zhromaždil učených i neučených a vydal spasiteľné prikázania každému pohlaviu a veku. Preto urobil znamenitý súhrn svojich prikázaní, aby sa pamäť žiakov v nebeskej škole nenamáhala, ale aby sa rýchlo naučila, čo je potrebné pre jednoduchú vieru.

Tak aj keď učil, čo je večný život, vyjadril tajomstvo života veľkou a božskou skratkou: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ Takisto keď vyberal zo zákona a prorokov prvé a najväčšie prikázania: „Počúvaj, Izrael: Tvoj Pán, Boh, je jediný Pán“ a: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej sily. To je prvé a druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý zákon i proroci.“ A znova: „Všetko dobré, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je zákon i proroci.“

A Boh nás neučil modliť sa len slovami, ale aj skutkami. Sám sa často modlil a prosil a svedectvom svojho príkladu nám ukázal, čo máme robiť, ako je napísané: „On sa však utiahol na púšť a modlil sa.“ A zasa: „Vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom.“

Pán sa nemodlil a neprosil za seba – veď čo by za seba prosil nevinný? – ale za naše hriechy, ako to aj sám vyhlasuje, keď hovorí Petrovi: „Hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera.“ A neskôr prosí Otca za všetkých: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás.“

Veľká je Božia štedrosť a dobrota vo veci našej spásy. Nestačilo mu, že nás vykúpil svojou krvou, ale ešte sa za nás aj modlí. Pozrite, po čom túžil, keď sa modlil: aby sme aj my ostávali v tej istej jednote, ako sú Otec a Syn jedno.

Milí priatelia, pri našich nedeľňajších stretnutiach v našom chrámu sa zamýšľame nad hlavnými pravdami našej viery. Aj dnes sme sa zastavili pri tretej – Boží Syn sa stal človekom, aby nás vykúpil. Povedali sme si, aký úžasný je Boh vo svojej láske, keď nám dáva svojho Syna. A sv. Cyprián to tiež potvrdzuje.

Prajem Vám opravdivú radosť nad tým, že KRISTUS NÁS SPASIL...

14. júl 2013

Milí priatelia, mali sme možnosť sledovať oslavy 1150. výročia príchodu sv. bratov Cyrila a Metoda na naše územie, ktorí nás predovšetkým naučili, že jestvuje jediný Boh na nebi a je našim Otcom. Aj v našej farnosti chceme prispieť k tejto oslave a poďakovať sa za veľký dar viery našou liturgickou slávnosťou v Kaplnke pri Oltár Kameni neďaleko hory Lysá, ktorá sa čnie nad našou dedinkou. Preto Vám ponúkam ako myšlienku úryvky zo Života Konštantína a zo Života Metoda.

Zo slovienskeho Života Konštantína

(Kap. 18, 1-15)

Zveľaď svoju Cirkev a všetkých spoj do jednoty

Konštantín Cyril, zavalený množstvom práce, ochorel. Po mnohých dňoch choroby mal Božie zjavenie a začal spievať: „Keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho, zaradoval sa môj duch a zaplesalo moje srdce.“

I obliekol si posvätné rúcha, bol v nich celý ten deň, radoval sa a hovoril: „Odteraz už nie som ani sluhom cisára, ani nijakého iného človeka na zemi, ale iba sluhom všemohúceho Boha. Nebol som a teraz som a budem naveky. Amen.“ Na druhý deň si obliekol sväté rehoľné rúcho, pridal svetlo k svetlu a dal si meno Cyril. A v tomto rúchu ostal päťdesiat dní.

A keď sa priblížila hodina prijať pokoj a presťahovať sa do večných príbytkov, pozdvihol ruky k Bohu a so slzami sa modlil:

„Pane, Bože môj, ty si stvoril všetky anjelské chóry a netelesné sily, rozpäl si nebesia a postavil si zem a všetko, čo jestvuje, vyviedol si z nebytia k bytiu; ty vždy vyslyšíš tých, čo plnia tvoju vôľu, čo sa ťa boja a zachovávajú tvoje prikázania; vyslyš moju modlitbu a zachovaj svoje verné stádo, na čelo ktorého si postavil mňa, svojho nesúceho a nehodného sluhu.

Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, čo sa ti rúhajú, a zveľaď svoju Cirkev množstvom a všetkých spoj do jednoty, urob z nich znamenitý ľud, zjednotený v pravej viere a správnom vyznávaní a vdýchni im do sŕdc slovo svojho učenia. Lebo je to tvoj dar, že si nás nehodných prijal na hlásanie evanjelia svojho Krista, kým povzbudzujeme na dobré skutky a robíme, čo je milé tebe. Odovzdávam ti tých, ktorých si mi dal, veď sú tvoji. Spravuj ich svojou mocnou pravicou a kry ich ochranou svojich krídel, aby všetci chválili a oslavovali tvoje meno, Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“

I pobozkal všetkých svätým bozkom a povedal: „Nech je velebený Boh, že nás nevydal za korisť zubom našich neviditeľných nepriateľov, ale ich sieť pretrhol a vyslobodil nás z ich záhuby.“

A tak usnul v Pánovi, štyridsaťdvaročný.

Tu Apoštolský (teda Rímsky pápež) rozkázal všetkým Grékom, čo boli v Ríme, a takisto aj Rimanom, aby sa zhromaždili so sviecami v rukách a spievali nad ním a vystrojili mu pohrebný sprievod ako samému pápežovi. Čo aj urobili.


Zo slovienskeho Života Metoda

(Porov. kap. 17, 7-11. 14-15)

Hľaď svojimi modlitbami z výšin na nás

Keď sa na Kvetnú nedeľu zhromaždil všetok ľud, vošiel Metod do chrámu. Keďže bol chorý, vyslovil požehnanie nad cisárom a kniežaťom, nad duchovenstvom i všetkým ľudom a povedal: „Opatrujte ma, deti moje, do tretieho dňa.“ Tak sa i stalo.

Na tretí deň zavčas ráno povedal naposledy: „Do tvojich rúk, Pane, porúčam svoju dušu.“ A v rukách kňazov šiesteho dňa mesiaca apríla vydýchol.

Jeho učeníci mu usporiadali pohreb a vzdali mu dôstojné pocty. Obrady spievali po latinsky, po grécky a po starosloviensky a uložili ho na odpočinok v katedrálnom chráme. A ľud – zišiel sa nesčíselný zástup – odprevádzal ho so sviecami a oplakával dobrého učiteľa a pastiera.

Teraz ty, svätá a ctihodná hlava, hľaď svojimi modlitbami z výšin na nás, ktorí túžime po tebe; zbav svojich učeníkov všetkých nebezpečenstiev, rozširuj učenie a odstraňuj bludy, aby sme tu žili dôstojne, podľa svojho povolania, a boli s tebou, tvoje stádo, postavení po pravici Krista, nášho Boha, a dostali od neho večný život. Lebo jeho je sláva a česť na veky vekov. Amen.

Nech viera, ktorú nám priniesli sv. bratia Cyril a Metod, nám prináša hojnosť radosti!

7. júl 2013

Milí priatelia, pokračujeme v našom zamyslení a prichádzame k „odpúšťaniu“. Ak ide o to, aby nám bolo odpustené, vtedy sa tomu tešíme. Ale ak my máme odpúšťať, to je už ťažšie. Porozmýšľajme o nasledujúcich slovách od sv. Cypriána, lebo odpúšťanie má veľmi dôležité miesto v živote kresťana.

Z traktátu svätého biskupa a mučeníka Cypriána O modlitbe Pána

ABY SME ZOSTALI V BOŽOM POKOJI, VEĎ SME BOŽIE DETI

Apoštol Ján vo svojom liste napomína: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznáme svoje hriechy, Pán je verný a spravodlivý, odpustí nám hriechy.“ (1 Jn 1,8-9a) Vo svojom liste vystihol oboje: že sa máme modliť za hriechy a keď sa modlíme, dosiahneme odpustenie. A nazýva Pána verným, lebo tým, že odpúšťa hriechy, zachováva vernosť svojmu sľubu. Lebo ten, ktorý nás učil modliť sa za viny a hriechy, prisľúbil otcovské milosrdenstvo a odpustenie.

Zreteľne pridal a pripojil zákon, zaväzuje nás presnou podmienkou a zmluvou, že máme žiadať také odpustenie našich vín, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom. Aby sme vedeli, že nemôžeme obsiahnuť, o čo vzhľadom na svoje hriechy prosíme, ak nebudeme aj my konať podohne so svojimi hriešnikmi. Preto aj na inom mieste hovorí: „Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ (Mt 7,2b) A sluhu, ktorý nechcel odpustiť svojmu spolusluhovi, hoci jemu pán odpustil celú dlžobu, zviažu a vrhnú do žalára. Keď nechcel odpustiť spolusluhovi, stratil, čo obsiahol od pána. (pozri Mt 18,21-35)

A Kristus to vo svojich prikázaniach veľkou mocou svojho úradu predkladá ešte dôraznejšie. Hovorí: „Keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil hriechy. Ale ak neodpustíte vy, ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, neodpustí vaše hriechy.“ (Mk 11,25) V deň súdu neostane nijaká výhovorka, ak budeš súdiť podľa svojej mienky, a čo urobíš, to budeš aj sám znášať.

Boh prikázal, aby sme boli „v jeho dome" pokojamilovní, svorní a „jednomyseľní“. A akých nás urobil pri druhom narodení, chce, aby sme takí ako znovuzrodení zostali. Aby sme zostali v Božom pokoji, veď sme Božie deti, a tí, čo majú jedného ducha, majú mať aj jednu dušu a jedno zmýšľanie. Veď Boh neprijíma ani obetu svárlivca a káže mu, aby sa vrátil od oltára a zmieril sa najprv s bratom, aby pokojnými prosbami mohol byť aj Boh uzmierený. Bohu vzácnejšou obetou je náš pokoj, bratská svornosť a ľud spojený jednotou Otca i Syna i Ducha Svätého.

Veď ani pri obetiach, ktoré priniesli Ábel a Kain ako prví (pozri Gn 4), Boh nehľadel na ich dary, ale na srdce, a páčil sa mu dar toho, ktorého srdce sa mu páčilo. Tým, že pokojamilovný a spravodlivý Ábel obetoval Bohu v nevinnosti, poučuje aj ostatných, že majú prichádzať s bázňou pred Bohom, s úprimným srdcom, so spravodlivým zákonom, vo svornom pokoji, keď obetujú dar na oltári. Keď takýto obetoval Bohu, zaslúžene sa čoskoro stal aj sám obetným darom Bohu, prvý podstúpil mučeníctvo a slávou svojej krvi uviedol Pánovo umučenie, lebo mal Pánovu spravodlivosť a pokoj. Takých potom Pán aj korunuje a v deň súdu ich Pán vyslobodí.

Kým nesvorný a svárlivec, čo nežije v pokoji s bratmi, ani keby bol zabitý pre Pánovo meno, ako svedčí svätý Apoštol (pozri 1 Kor 13,3) a Sväté písmo, nebude môcť uniknúť obvineniu z rozbroja medzi bratmi, lebo je napísané: „Kto nenávidí svojho brata, je vrah.“ (1 Jn 3,15) A vrah nemôže prísť do nebeského kráľovstva ani žiť s Bohom. Nemôže byť s Kristom ten, kto napodobňoval radšej Judáša ako Krista.

Milí priatelia, vedieť odpustiť - tomu sa musíme učiť celý život. Nech nám v tom pomáha Pán Ježiš!

Prajem Vám krásny letný čas – plný ochoty odpúšťať!

30. jún 2013

Milí priatelia, ponúkam Vám ďalšiu časť zamyslenia od Cypriána, ktorá nám hovorí o chlebe a o odpúšťaní. Všetci to potrebujem: každý deň posilňujeme pokrmom svoje telo a aj naša duša čaká, že ju budeme posilňovať každý deň. Odpustenie hriechov tiež potrebuje každý z nás. To nás má viesť k pokore...

Z traktátu svätého biskupa a mučeníka Cypriána O modlitbe Pána

PO PROSBE O POKRM SA PROSÍ O ODPUSTENIE VINY

Pokračujeme v modlitbe a prosíme: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Možno to chápať aj duchovne, aj bežne. V oboch prípadoch, ak ho Boh požehná, slúži na spásu. Chlieb života je Kristus, ale on nie je chlieb všetkých, ale náš. A ako hovoríme: „Otče náš“, lebo tým, čo to chápu a veria, je Otcom, tak voláme aj „chlieb náš“, lebo Kristus je chlebom tých, čo ako my patria k jeho telu.

Prosíme, aby nám dával každý deň tento chlieb, aby sme sa my, čo sme v Kristovi a každý deň prijímame jeho Eucharistiu za pokrm spásy, nedopustili nejakého ťažšieho previnenia, nevzdialili a neodlúčili sa od spoločenstva, aby nám preto nebol odopretý nebeský chlieb a neboli sme vylúčení z Kristovho tela. Lebo on vyhlásil: „Ja som chlieb života, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z môjho chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“

Keď teda hovorí, že ten, kto bude jesť z jeho chleba, bude žiť naveky, je zrejmé, že budú žiť tí, čo právom spoločenstva siahajú po jeho tele a prijímajú Eucharistiu. Naproti tomu sa treba obávať a modliť, aby sa niekto nevzdialil a neoddelil od Kristovho tela a neocitol sa tak ďaleko od spásy. Lebo on pohrozil: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život.“ A preto prosíme, aby nám dal každý deň náš chlieb, čiže Krista, aby sa nik z nás, čo ostávame a žijeme v Kristovi, neoddelil od jeho posvätenia a tela.

Preto prosíme aj za svoje hriechy: „A odpusť naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Po prosbe o pokrm sa prosí aj o odpustenie viny.

Ako presvedčivo, ako prezieravo a spasiteľne sa nám pripomína, že sme hriešnici, keď sme nútení prosiť za hriechy. Lebo keď prosíme Boha o odpustenie, uvedomujeme si stav svojho svedomia. Aby si nik samoľúbo nemyslel, že je nevinný, aby sa nevyvyšoval a ešte skôr nezahynul. Tým, že sa mu prikazuje denne sa modliť za hriechy, upozorňuje sa a poúča, že denne hreší.

Veď aj Ján vo svojom liste napomína: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznáme svoje hriechy, Pán je verný a spravodlivý, odpustí nám hriechy.“ Vo svojom liste vystihol oboje: že sa máme modliť za hriechy a keď sa modlíme, dosiahneme odpustenie. A nazýva Pána verným, lebo tým, že odpúšťa hriechy, zachováva vernosť svojmu sľubu. Lebo ten, ktorý nás učil modliť sa za viny a hriechy, prisľúbil otcovské milosrdenstvo a odpustenie.

Prajem Vám, milí priatelia, aby nasledujúci týždeň sme viac dbali na nebeský Chlieb, ktorým je Kristus a prijímali ho so živou vierou.

A ak uvidíme u niekoho nejaké hriechy, či nedostatky, uvedomme si, že aj my ich máme dosť.

23. jún 2013

Milí priatelia, dnes Vám ponúkam pokračovanie myšlienky od sv. Cypriána o modlitbe, ktorú nás naučil Pán Ježiš, a ktorá sa stala vzorom každej modlitby.

Z traktátu svätého biskupa a mučeníka Cypriána O modlitbe Pána

PRÍĎ TVOJE KRÁĽOVSTVO. BUĎ TVOJA VÔĽA

V modlitbe sa pokračuje: „Príď tvoje kráľovstvo.“ (pozri Mt 6,9-13) Ako žiadame, aby sa v nás posvätilo jeho meno, tak prosíme, aby sa aj nám zjavilo Božie kráľovstvo. Veď kedy Boh nekraľuje alebo kedy sa u neho začína niečo, čo vždy bolo a byť neprestalo? Prosíme, aby prišlo naše kráľovstvo, ktoré nám Boh prisľúbil a Kristus získal krvou a umučením, aby sme my, čo sme dotiaľ slúžili vo svete, potom kraľovali pod Kristovou vládou, ako to sám prisľúbil: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.“ (Mt 25,34)

Ale aj sám Kristus môže byť, milovaní bratia, Božím kráľovstvom, po ktorom denne túžime, aby prišlo, a želáme si, aby sa nám čím skôr zjavil jeho príchod. Keďže on sám je vzkriesením, lebo v ňom vstávame z mŕtvych, možno pod Božím kráľovstvom rozumieť jeho, veď v ňom máme kraľovať. Správne prosíme o Božie kráľovstvo, čiže o nebeské kráľovstvo, lebo je aj pozemské kráľovstvo. Ale kto sa už zriekol sveta, je väčší ako jeho pocty i kráľovstvo.

Ďalej pokračujeme: „Buď tvoja vôľa v nebi i na zemi.“ (pozri Mt 6,9-13) Nie aby Boh robil, čo chce, ale aby sme my mohli robiť, čo chce Boh. Lebo kto môže Bohu zabrániť urobiť, čo chce? Ale nám diabol prekáža, aby náš duch a činy vo všetkom poslúchali Boha. Preto sa modlíme a prosíme, aby v nás bola Božia vôľa. Aby sa to v nás stalo, potrebujeme Božiu vôľu, čiže jeho pomoc a ochranu, lebo nik nie je silný svojimi silami, ale z Božej milosti a milosrdenstva je bezpečný. Ostatne aj Pán Ježiš prejavil slabosť človeka, ktorú nosil v sebe: „Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich,“ (Mt 26,39) a aby dal svojim učeníkom príklad, že nemajú plniť svoju vôľu, ale Božiu, dodal: „No nie čo ja chcem, ale čo chceš ty.“ (Mt 26, 39)

Božia vôľa je to, čo robil a učil Kristus. Poníženosť v správaní, pevnosť vo viere, skromnosť v slovách, spravodlivosť v činoch, milosrdenstvo v skutkoch, mravný poriadok; neschopnosť spôsobiť krivdu a schopnosť spôsobenú znášať, udržovať pokoj s bratmi, milovať Pána celým srdcom, milovať ho za to, že je Otec, báť sa ho preto, že je Boh, nedávať ničomu prednosť pred Kristom, lebo ani on nič neuprednostňuje pred nami, neoddeliteľne prilipnúť k nemu v láske, statočne a s dôverou stáť pri jeho kríži, keď sa bojuje o jeho meno a česť, osvedčiť vytrvalosť v slove, ktorým ho vyznávame, pri výsluchu dôveru, s akou podstupujeme boj, v smrti trpezlivosť, ktorou získame víťazný veniec. To znamená chcieť byť Kristovým spoludedičom, to znamená konať podľa Božieho prikázania, to znamená plniť Otcovu vôľu.

Milí priatelia, prajem Vám všetko dobre od nášho Pána, lebo jeho sme si zvolili za svojho Kráľa a Boha pri svätom krste, keď sme na otázku kňaza: „Veríš mu (Kristovi)?“ odpovedali: „Verím, lebo je môj kráľ a Boh“. Nech teda Kristus vládne v živote každého z nás. On nie je ten, ktorý nás chce zotročil, ale on si nás posadí vedľa seba na svoj trón, aby sme s ním mohli kraľovať. Nie je to úžasné?!

16. jún 2013

Milí priatelia, vzťah s človekom sa začína a prehlbuje vzájomným rozhovorom – komunikáciou. Aj náš vzťah s Bohom sa rozvíja na základe komunikácie, čiže modlitby. Ponúkam Vám zamyslenia od sv. Cypriána na túto tému. Dúfam, že Vám pomôže pri Vašej modlitbe, aby to bolo radostné stretnutie s tým, kto nás má rád.

Z traktátu svätého biskupa a mučeníka Cypriána O modlitbe Pána

Učiteľ pokoja a Majster jednoty predovšetkým nechcel, aby sme sa modlili jednotlivo a súkromne, aby sa niekto, kto sa modlí, modlil iba za seba. Nehovoríme: „Otče môj, ktorý si na nebesiach,“ ani: „Chlieb môj daj mi dnes,“ ani nik neprosí iba o odpustenie svojej viny, alebo aby nebol uvedený do pokušenia, ani neprosí iba za seba, aby bol oslobodený od zlého. Naša modlitba je verejná a všeobecná. Keď sa teda modlíme, nemodlíme sa za jedného, ale za celý ľud, lebo celý ľud sme jedno.

Boh pokoja a Učiteľ svornosti, ktorý učil jednote, chcel, aby sa tak jeden modlil za všetkých, ako on v jednej osobe niesol všetkých. Tento zákon modlitby zachovali aj traja mladíci zatvorení v rozpálenej peci, keď sa jedným hlasom modlili, spojení jednotou ducha. Dosvedčuje to viera Svätého písma. Ukazuje sa, ako sa oni modlili, a tým nám dáva príklad, ktorý máme nasledovať v modlitbách, aby sme mohli byť aj my takí. Hovorí: „Vtedy tí traja akoby jednými ústami spievali chválospev a zvelebovali Boha.“ Hovorili akoby jednými ústami – a to ich ešte Kristus neučil modliť sa.

Ich modlitba bola vypočutá a účinná, lebo pokojná, jednoduchá a vnútorná modlitba získava Pána. Aj apoštolov s učeníkmi nachádzame po Pánovom nanebovstúpení pri takejto modlitbe: „Všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ Zotrvávali jednomyseľne na modlitbách. Svojou vytrvalosťou a svornosťou pri modlitbe ukázali, že „Boh, čo jednomyseľne dáva prebývať“ v dome, nevpúšťa do Božieho a večného domova nikoho, iba tých, ktorých modlitba je jednomyseľná.

Aké tajomstvá sú, milovaní bratia, v modlitbe Pána; koľké a aké veľké krátko zhrnuté vo formulácii, ale bohaté na duchovnú silu! Vôbec nič nie je vynechané. Všetko, o čo môžeme prosiť v modlitbe, je v tejto skratke nebeskej náuky. Hovorí: „Takto sa modlite: Otče náš, ktorý si na nebesiach.“

Nový, znovuzrodený človek, vrátený svojmu Bohu prostredníctvom jeho milosti, povie na prvom mieste: „Otče,“ lebo už začal byť synom. Veď hovorí: „Prišiel do vlastného, a vlastní ho neprijali. Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno.“ Kto teda uveril v jeho meno a stal sa Božím synom, týmto má začínať: vzdávať vďaky a vyznávať, že je Božím synom, tým, že Boha nazýva otcom, ktorý je na nebesiach.

Aká veľká je Pánova láskavosť, aká plnosť jeho priazne a dobroty voči nám, keď chcel, aby sme sa tak modlili pred Božou tvárou, že budeme Pána nazývať Otcom a ako je Kristus Boží Syn, tak sa máme aj my volať Božími deťmi! Nik z nás by sa neodvážil použiť toto meno v modlitbe, keby nám on sám nebol dovolil takto sa modliť. Mali by sme, milovaní bratia, pamätať a vedieť, že keď Boha nazývame Otcom, musíme žiť ako Božie deti, aby sme nielen my mali zaľúbenie v Bohu Otcovi, ale aj on mal zaľúbenie v nás.

Správajme sa ako Božie chrámy, aby bolo zjavné, že v nás prebýva Pán. A naše konanie nech nie je odtrhnuté od ducha. Už sme začali byť duchovní a nebeskí, preto nemáme zmýšľať a konať ináč ako duchovne a nebesky, lebo aj sám Pán, Boh, hovorí: „Tých, čo mňa oslavujú, aj ja oslávim, a tými, čo mnou opovrhujú, aj ja opovrhnem.“ Aj svätý Apoštol vo svojom liste vyhlásil: „Nepatríte sebe. Draho ste boli kúpení. Oslavujte a noste teda Boha vo svojom tele.“

Potom hovoríme: „Posväť sa tvoje meno,“ čím neželáme Bohu, aby sa posvätil našimi modlitbami, ale prosíme Pána, aby sa jeho meno posvätilo v nás. Ostatne, kto by aj mohol posvätiť Boha, keď on jediný posväcuje?! Ale on povedal: „Buďte svätí, lebo aj ja som svätý.“ Preto prosíme a žiadame, aby sme vytrvali v tom, čím sme začali byť, keď sme boli v krste posvätení. A o toto prosíme deň čo deň. Veď sa potrebujeme denne posväcovať, lebo denne hrešíme, a svoje priestupky máme ustavičným posväcovaním očisťovať.

A aké posvätenie nám vo svojej priazni udeľuje Boh, ohlasuje Apoštol: „Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani žiadostiví mužov, ani zlodeji, ani podvodníci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nedosiahnu Božie kráľovstvo. A toto ste boli. Ale obmyli ste sa, boli ste ospravedlnení, boli ste posvätení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha.“ Nazýva nás posvätenými v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha. Modlime sa, aby toto posvätenie v nás ostalo. Veď náš Pán a sudca pohrozil tomu, ktorého uzdravil a oživil, aby už nehrešil, aby sa mu nestalo niečo horšie. Preto v ustavičných modlitbách prosme a vo dne i v noci žiadajme, aby sa posvätenie a oživenie, ktoré prijímame z Božej milosti, pod jeho ochranou aj zachovalo.

9. JÚN 2013

Milí priatelia,

teraz v liturgickom roku prežívame obdobie „po zoslaní Svätého Ducha“, alebo „po Päťdesiatnici“. Toto obdobie nám pripomína, že Svätý Duch už prišiel a on môže a chce zmeniť nás tak, ako zmenil apoštolov a tých, čo boli s nimi, na nových ľudí.

Keď počúvame evanjelium, zdá sa nám, že nedokážeme žiť podľa neho. Je to pravda, ale nezabudnime, že Svätý Duch je preto tu, aby nám pomohol. Boh vo Svätom písme hovorí: „...nik nemôže povedať: Ježiš je Pán, iba ak v Duchu Svätom“ (1 Kor 12,3). Keď je to tak, že tieto slová nie sme schopní povedať sami od seba, o čo skôr nezvládneme bez Svätého Ducha žiť ako kresťania.

Aby sme vedeli túto pravdu lepšie žiť, prečítajme si nasledujúcu myšlienku z traktátu svätého biskupa Hilára O Trojici

OTCOV DAR V KRISTOVI

Pán kázal krstiť v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, čiže vo vyznaní viery v Stvoriteľa i v Jednorodeného i v Dar.

Jeden je Stvoriteľ všetkého. Jeden je totiž Boh Otec, z ktorého je všetko. Jeden je aj Jednorodený, náš Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého je všetko. A jeden je aj Duch, dar vo všetkom.

Všetko je usporiadané podľa Božích síl a vlastností: jedna je moc, z ktorej je všetko, jeden potomok, skrze ktorého je všetko, a jeden dar dokonalej nádeje. A nič nechýba tejto dokonalosti. Veď v nej — v Otcovi, Synovi a Duchu Svätom — je nekonečnosť vo večnom, krása v obraze, úžitok v dare.

A aká je úloha Ducha Svätého v nás, počujme zo slov samého Pána. Hovorí: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. (porov. Jn 16,12) Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Keď odídem, pošlem vám Zástancu.“ (porov. Jn 16,7)

A znova hovorí: „Ja poprosím Otca a on vám pošle iného Zástancu, aby bol s vami naveky — Ducha pravdy. (porov. Jn 14,16) On vás uvedie do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme“ (porov. Jn 16,13-14)

Tieto slová nám otvárajú cestu na pochopenie mnohých súvislostí. Je v nich obsiahnutá vôľa darcu, ako aj zmysel a podmienky daru. Naša slabosť nie je schopná pochopiť ani Otca, ani Syna, preto má dar Svätého Ducha oným sľúbeným príhovorom osvecovať našu vieru vo vtelenie Boha, ktorá je ťažkým tajomstvom.

Prijímame ho teda pre poznanie. Je to ako s ľudským telom: Keď mu chýbajú podnety k činnosti, ostáva nečinné. Ak nieto svetla alebo nie je deň, oči nemôžu ničím poslúžiť. Ak nezaznie hlas alebo zvuk, uši nebudú poznať svoju úlohu a nos nebude vedieť, na čo je, ak sa nebude šíriť nijaká vôňa; no nie preto, že by im chýbala prirodzená schopnosť, ale že činnosť vychádza z podnetu. Práve tak je to aj s duchom človeka: Ak vierou neprijme dar Ducha, bude mať síce schopnosť poznať Boha, ale svetlo poznania mať nebude.

A každý dar, ktorý je v Kristovi, je zjavne jeden pre všetkých. A pretože nikde nechýba, dáva sa natoľko, nakoľko ho chce kto prijať, a usadí sa do takej miery, v akej sa niekto usiluje zaslúžiť si ho. Tento dar ostáva s nami až do skončenia sveta a je našou útechou v očakávaní, závdavkom budúcej nádeje v pôsobení darov, svetlom mysle a jasom ducha.

Milí priatelia, nech každého z nás napĺňa sila Svätého Ducha!

2. JÚN 2013

Milí priatelia, som rád, že aj dnes Vám môžem ponúknuť myšlienku od Carla Carretta. Hovorí nám, aby sme verili, že Boh je náš Otec, ktorý nám ponúka len dobré veci, hoci my ich veľa ráz za takéto nepovažujeme.

NIE KAMEŇ NAMIESTO CHLEBA

Sv. Lukáš má veľmi krátke, ale v pravde hlboké podobenstvo, ktoré stanovuje:

Keď medzi vami vlastný syn poprosí otca o chlieb, či mu podá kameň? „Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, či mu podá škorpióna?" (Lk 11,11-12).

Uvedomte si podobnosť medzi kameňom a chlebom, medzi rybou a hadom, medzi vajcom a škorpiónom.

Podobnosť je dobre viditeľná najmä na púšti a za studených nocí. Škorpión sa schúli a zakryje bielymi chĺpkami, a tak okoloidúcemu pripomína vajce.

Akoby nám chcel povedať: Syn môj, ja som otec, a nedám ti namiesto chleba kameň, škorpióna, ak potrebuješ vajce.

Možno, že ti to pripomína kameň, ale pozor, nie je to kameň, ale chlieb.

Možno sa ti nejaká choroba javila ako had, ale bola to len ryba, ktorá ťa nasýtila a urobila ti dobre.

Nešťastie sa do teba zakvačilo ako škorpión, ale bolo to vajce, ktoré ťa nasýtilo a pomohlo ti.

„Všetko prispieva k dobru tomu, kto verí v Boha", kto má nádej, kto miluje, a Boh nedovolí, „aby sa zlo priblížilo k tvojmu príbytku", iba ak by ho chcel zmeniť na lásku a zapojiť do plánu spásy.

Od žalmistu vieme: „Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdržiava, povie Pánovi: Ty si moje útočište a pevnosť moja, v teba mám dôveru, Bože môj" (Ž 91,1-2).

A na záver modlitba:

Bože, pomôž mi, aby som videl okolo seba v ľuďoch, okolnostiach, udalostiach tvoju milujúcu ruku. Chcem veriť, že ty si môj Otec a ja tvoj syn...

26. MÁJA 2013

Milí priatelia, pomaly končíme mariánsky mesiac máj, v ktorom sa toľko toho môžeme naučiť od Panny Márie. Napríklad opravdivo veriť v Boha aj Bohu.

Carlo Carretto vo svojej knihe o Panne Márii „Blahoslavená, ktorá si uverila“ píše krásne veci o viere. Ja si ich často a rád čítam, aby som si dodával silu znova a znova začínať a vytrvať na ceste za Kristom. Ponúkam ich aj Vám:

Carlo Carretto sa pýta a Mária mu odpovedá

S Bohom sa stretneš vo viere.

Jeho životodarné objatie prežívaš v nádeji.

Jeho samého zakusuješ v láske.

A viera je temná.

Nádej je bolestná.

Láska je ukrižovaná.

Mária, pomôž mi veriť.

Povedz mi, čo to znamená veriť vo vzkriesenie tvojho Syna.

„Poviem ti to teda, a ty na to nezabudni.

Až uvidíš, ako búrka kosí lesy, ako zemetrasenie vyvracia mestá, ako tvoj dom pohlcuje oheň, potom si povedz: »Verím, že les znova vyrastie, zem sa znova upokojí a ja znova postavím svoj dom.«

Až počuješ zvesti o vojnách a ľudia okolo teba budú zomierať od strachu, až »povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu« (Mt 24,7), potom si povedz so zvrchovanou odvahou: »Ježiš mi to predpovedal a dodal: Nebojte sa, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.« (porov. Lk 21,28)

Až ti hrdlo zovrie hriech a ty budeš mať pocit, že sa zadusíš a že si na konci so svojimi silami, potom si povedz: »Kristus vstal z mŕtvych a ja vstanem zo svojho hriechu.«

Až ti staroba alebo choroba budú chcieť strpčiť život, povedz si: »Kristus vstal z mŕtvych a urobil nové nebo a novú zem.«

Až tvoj syn bude utekať z domu a hľadať dobrodružstvo kto vie kde, a ty, jeho otec či matka, sa budeš bezmocne dívať, ako sa tvoje sny rúcajú, povedz si: »Môj syn Bohu neunikne a vráti sa, pretože ho Boh miluje.«

Až uvidíš, ako láska okolo teba uhasína a ľudia vo svojom hriechu jednajú ako pominutí a opájajú sa svojou zradou, povedz si: »Klesnú až na dno, ale obrátia sa, pretože ďaleko od Boha sa nedá žiť.«

Až sa ti bude zdať, že na zemi zavládol chaos a celý svet sa premenil v jednu porážku Boha, až ti bude zle z teroru, násilia, anarchie a vojen panujúcich na námestiach, potom si povedz: »Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych práve preto, aby nás spasil, a jeho spása je už prítomná medzi nami.«

Až tvoj otec alebo tvoja matka, tvoj syn alebo tvoja dcéra, tvoja nevesta alebo najmilší priateľ budú pred tebou ležať na smrteľnom lôžku a ty na nich budeš hľadieť zaplavený úzkosťou z odlúčenia, povedz sebe aj im: »Uvidíme sa znova v nebeskom kráľovstve, majme odvahu!«

Toto znamená veriť vo vzkriesenie.

Ale to nestačí.

Veriť vo vzkrieseného Krista znamená ešte niečo:

Pre Matku Terezu z Kalkaty to znamená zdvíhať umierajúcich z prachu ulice, a pre teba to znamená jednať ako ona.

Pre Martina Luthera Kinga to znamená nebáť sa smrti, a pre teba to znamená nebáť sa položiť život za svojich bratov.

Pre brata Rogera Schütze, predstaveného komunity v Taizé, to znamená otvoriť svoje spoločenstvo nádeji, a pre teba to znamená otvoriť nádeji tvoj dom.

Každý misionár, ktorý sa vydáva do sveta, je vyznaním viery vo vzkriesenie.

Každé leprosárium, ktoré sa otvára, je vyznaním viery vo vzkriesenie.

Každá zmluva o mieri je úkonom viery vo vzkriesenie.

Každý prijatý záväzok je vyznaním viery vo vzkriesenie.

Keď odpúšťaš svojmu nepriateľovi, keď sýtiš hladného, keď brániš slabého, veríš vo vzkriesenie.

Keď máš odvahu sa oženiť či vydať sa, keď prijmeš dieťa, ktoré prichádza na svet, keď staviaš svoj dom, veríš vo vzkriesenie.

Keď ráno vstávaš vyrovnaný a veselý, keď si spievaš pri pohľade na vychádzajúce slnko, keď ideš do práce s radosťou, veríš vo vzkriesenie.

Veriť vo vzkriesenie znamená presýtiť svoj život dôverou, znamená to očakávať od svojho brata len dobro, znamená to nemať z nikoho strach.

Veriť vo vzkriesenie znamená veriť, že Boh je tvoj Otec, že Ježiš je tvoj brat a ja, Mária, že som tvoja sestra, a ak chceš - tvoja Matka.“

Milý priateľ či priateľka, dočítal si?, dočítala si?, tak začni znova a ešte raz. Zastav sa pri každom slove, aby ťa preniklo do špiku kosti..., celého...


19. máj 2013

Milí priatelia, prežívame krásne sviatky Zoslania Svätého Ducha. Na tento sviatok si pripomíname zrodenie Cirkvi. Čo je Cirkev? Je to spoločenstvo, do ktorého môžeš vždy patriť, nielen vtedy, keď si dobrý, ale aj vtedy, keď ťa ovláda hriech. Lebo Cirkev je miesto, kde sa môžeš vždy očistiť a začať odznova. Cirkev je miesto, kde sa ti vždy ponúka odpustenie, kde ťa vždy prijmú s láskou.

Nech aj nasledujúca myšlienka od Carla Carretta nám pomôže viac sa nad tým zamyslieť.

VŠETCI PATRIA DO CIRKVI

Tajomstvo Cirkvi je tým istým tajomstvom Ducha Svätého, teda nestvorenej lásky, ktorá v Kristu spája Otca so Synom a nás s Bohom, po tom, ako sa v nás bola rozšírila na Turíce.

Duch Svätý, to je úsmev Boha nad ľudstvom umytým v krvi Ježiša. To je jeho dôvernosť, jeho dôvera k nám.

Boh, v Duchu Svätom, hľadí na ľudstvo pohľadom plným lásky a dáva ľudstvu možnosť zjednotiť sa s ním a v ňom, zjednotiť sa s bratmi a sestrami.

Duch Svätý, ktorý je zároveň duchom Ježiša aj Otca, je oslavou Boha, radosťou Boha, prstom Božím na našich ranách, svetlom Božím v našich srdciach, milosrdenstvom Boha k našim hriechom.

Duch Svätý je to, čo sa stalo Zachejovi pri Ježišovej návšteve: „Polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som voľakomu ukrivdil, vrátim mu to štvornásobne."

Duch Svätý je to, čo sa zjavilo v srdci Magdalény, keď sa jej dotkol Ježiš.

Duch Svätý je to, čo osvietilo Petrovu myseľ účinkom Otca a on mu vloží do úst: „Ty si Kristus, syn živého Boha!"

Nehľaďte na zlé skutky Zacheja, na hriechy Magdalény, na slabosť Petra!

Všetci sú Cirkev, tak ako ja som Cirkev, ako všetci tí, ktorí sa majú obrátiť, i ten je Cirkev, kto je zlodej, kto kradne niekde na svete, ale ktorého Ježiš očakáva vedľa seba na Kalvárii.

Áno, aj zlodeji patria do Cirkvi, všemocní, vykorisťovatelia, tí, ktorí sú chorí a musia sa uzdraviť, posadnutí, ktorých treba oslobodiť, slepí, ktorých treba zachrániť, mŕtvi, ktorí musia vstať z mŕtvych, lebo Kristus za všetkých zomrel a každému ponúka pokánie a obrátenie.

Prajem Vám krásne nasledujúce dní naplnené láskou Svätého Ducha.

12.máj 2013

Milí priatelia, prežívame krásny mesiac máj, mesiac, v ktorom nám svätá Cirkev osobitne dáva pred naše oči Pannu Máriu. Vytvoriť si s ňou vzťah, nájsť v nej nielen matku, ale aj priateľku a sprievodkyňu na ceste životom, to je umenie. Carlo Carretto sa o to snažil po celý svoj život. Svoju skúsenosť s tým opísal v knihe „Blahoslavená, ktorá si uverila“. Je to nádherná kniha, ktorú som viac ráz prečítal a vždy ma povzbudila. Viac ráz som si ju vzal so sebou do kúpeľov a tam som si podľa nej urobil sám duchovné cvičenia. Stalo do za to.

Aj Vám ponúkam aspoň „odrobinku“ z tejto knihy, ktorú Carlo spomína hneď na jej začiatku. Prv však, nech si prečítate myšlienku, bolo by dobre pozrieť si obrázok namaľovaný na obálke tejto knihy, lebo o ňom Carlo hovorí. Možno sa mi podarí Vám ho ponúknuť.

Tu je. A nech každého z vás posilní a povzbudí žiť v náručí našej nebeskej Matky Panny Márie.

Carlo Carreto píše:


obrázok vozík

Dnes by som ti chcel porozprávať o jednom obraze Panny Márie.

Nájdeš tam malú zvláštnosť. Chlapček v náručí Panny Márie drží v ruke namiesto vtáčika, ktorého mu do nej pôvodne vložil neznámy maliar pätnásteho storočia, malý vozíček, ako by to bola hračka, ktorú pre neho vyrobil svätý Jozef z kúska dreva. Tú zmenu mám na svedomí ja a hneď vysvetlím, čo ma k tomu viedlo.

Mal som tridsať šesť rokov, keď ma pápež Pius XII. povolal do Ríma, aby som sa tu ujal mládeže združenej pri Katolíckej akcii. Nebola to najľahšia úloha. Neskôr sa toto hnutie rozlialo do tisícov malých potôčikov, ale vtedy to bola jednotná organizácia. Jej členov bolo asi pol milióna mladých ľudí, ktorí tvorili viac než dvadsať tisíc menších spoločenstiev a vydávali štrnásť časopisov.

Často som v tej dobe bol až príliš zavalený ťarchou zodpovednosti. Vtedy som poznal, čo je to úzkosť, zvlášť keď som cestoval z periférie do centra Ríma.

Áno, príčinou mojej úzkosti bol Rím, to nevýslovné tajomstvo, ktoré vydychujú starobylé kamene metropoly; a spolu s ním práca, ktorá bola nad moje sily... Pohľad na námestie svätého Petra, ktoré vie turistu okúzliť svojou úžasnou harmóniou, spôsoboval mi len utrpenie a občas ma úplne ochromoval.

Doma som mal kópiu tohto pomerne známeho obrazu. Opatroval som ho s úctou, pretože sa mi páčil a pretože mi hovoril o toľkých veciach.

Už neviem, ako k tomu došlo, spomínam si len, že ma niečo prinútilo vziať do ruky štetec a na miesto vtáčika namaľovať vozíček, ktorý je symbolom môjho priezviska. Keď som vytvoril túto detinskú kresbu, cítil som sa, ako by som hovoril Panne Márii: „Teraz na mňa dávaj pozor ty! Rád by som sa stal hračkou v rukách tvojho Syna, zvlášť teraz, keď som v úzkych, tak na ňu dávaj pozor!“

Tieseň z Ríma ma neopustila celkom, ale zakaždým, keď sa mi srdce zovrelo úzkosťou, predstavil som si, že som súčasťou tohto jasného obrazu plného pokoja, a podarilo sa mi zostať kľudným a zakončiť deň v pokoji.

Môžem povedať, že v ťažkých chvíľach som vždy v myšlienkach zaletel k tomuto obrazu, na ktorom Ježiš pevne drží svoj drevený vozíček ako znamenie iného vozíčka (mňa), trmácajúceho sa po prašných cestách sveta.

Milí priatelia, prajem každému z Vás, aby aj v tých najťažších situáciách ste nestrácali nádej, ale verili, že Boh Vás miluje aj prostredníctvom Panny Márie.

5.máj 2013

Milovaní priatelia, tento týždeň budeme sláviť sviatok Nanebovstúpenie Pána Ježiša. Týmto sviatkom sa prestaneme pozdravovať „Christos voskrese – Kristus vstal z mŕtvych“. Avšak Kristus nech stále žije v našom živote, v našich slovách a skutkoch. Nech aj nasledujúca myšlienka od sv. Augustína nás k tomu povzbudí.

Veľkonočné Aleluja, či Christos voskrese!

Náš terajší život má byť prípravou na oslavu Boha, lebo večné plesanie nášho budúceho života bude oslavou Boha. A nik sa nemôže stať súcim pre budúci život, ak sa naň nepripraví už teraz. Preto teraz Boha oslavujeme, ale ho aj prosíme. Naša oslava je poznačená radosťou, prosba vzdychaním. Máme totiž prisľúbené niečo, čo ešte nemáme. A pretože je pravdovravný ten, ktorý to prisľúbil, radujeme sa v nádeji. Lenže ešte to nemáme, preto v túžbe vzdycháme. Dobre bude, keď vytrváme v túžbe, kým nepríde to, čo je prisľúbené, lebo vzdychanie prestane a ostane iba oslava.

Pre tieto dve obdobia – jedno, to terajšie v pokušeniach a súženiach tohto života, druhé, to budúce v istote a večnom plesaní – máme zavedené aj slávenie dvoch období: pred Veľkou nocou a po Veľkej noci. To, ktoré je pred Veľkou nocou, naznačuje súženia, v ktorých sa teraz nachádzame; to, ktoré prežívame teraz, po Veľkej noci, naznačuje blaženosť, v ktorej potom budeme. Čo slávime pred Veľkou nocou, to aj prežívame; ale čo slávime po Veľkej noci, iba naznačuje, že to ešte nevlastníme. Preto tamto obdobie prežívame v pôstoch a v modlitbách, ale v tomto období vynechávame pôst a prežívame ho v oslave. A toto vyjadrujeme tým „Aleluja“, či „Christos voskrese – Kristus slávne vstal z mŕtvych“, ktoré spievame.

Na našej Hlave, čiže Kristovi, je oboje naznačené, oboje znázornené. Pánovo umučenie nám predstavuje život v terajšej tiesni, lebo sa musíme namáhať, trpieť a nakoniec umrieť; Pánovo zmŕtvychvstanie a oslávenie nám zasa ukazujú život, ktorý máme dostať.

Teraz vás teda, bratia a sestry, povzbudzujeme, aby ste oslavovali Boha. A to je to, čo si všetci hovoríme, keď spievame: „Aleluja“, či „Christos voskrese – Kristus slávne vstal z mŕtvych“. Chváľte Pána, hovoríš ty druhému, keď oslavuješ zmŕtvychvstalého Krista a on to hovorí tebe. A keď sa všetci povzbudzujú, všetci už robia to, do čoho sa povzbudzujú. Chváľte však z celej svojej bytosti, čiže aby nechválil Boha iba váš jazyk a váš hlas, ale aj vaše svedomie, váš život, vaše skutky.

Isteže chválime Boha teraz v chráme, keď sa zhromažďujeme. Ale keď sa niekto vráti k vlastnej činnosti, akoby prestal chváliť Boha. Nech neprestane dobre žiť a stále oslavuje Boha. Boha prestaneš chváliť vtedy, keď sa odchýliš od spravodlivosti a od toho, čo sa jemu páči. Lebo ak sa nikdy neodchýliš od dobrého života, tvoj jazyk bude mlčať, ale tvoj život bude volať a Boží sluch je blízko tvojho srdca. Lebo ako naše uši vnímajú náš hlas, tak Boží sluch vníma naše myšlienky.

Milí priatelia, prajem Vám krásny zvyšok Veľkonočného obdobia!

28.apríl 2013

Milí priatelia, každý deň sa presviedčame, že sme slabí a padáme. Hriech je nám na dosah ruky. Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, „aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie“ (porov. Jn 10,10). Teda ani naše pády do hriechu mu nezabránia, aby nás stále dvíhal hore, lebo nám chystá svoje večné kráľovstvo. Aj nasledujúca myšlienka nech nás posilni v tejto viere. Krásnym príkladom je pre nás žena Samaritánka, s ktorou sa Ježiš stretol, ako sme to počúvali dnes (5. nedeľa po Pasche) v evanjeliu (Jn 4,1-42), aby jej ponúkol pravý život.

Z Rečí svätého biskupa Maxima Turínskeho (Sermo 53, 1-2. 4: CCL 23, 214-216)

KRISTUS JE DEŇ

Kristovo zmŕtvychvstanie otvára podsvetie, novopokrstení v Cirkvi obnovujú zem, Svätý Duch otvára nebo. Otvorené podsvetie vracia mŕtvych, obnovená zem vydáva vzkriesených, otvorené nebo prijíma vystupujúcich.

Nakoniec aj zločinec vystupuje do raja, telá svätých prichádzajú do svätého mesta, mŕtvi sa vracajú medzi živých. A v Kristovom zmŕtvychvstaní sa všetky prvky dávajú do akéhosi pohybu a stúpajú hore.

Podsvetie vracia hore tých, ktorých má v moci, zem posiela do neba tých, ktorých prikrýva, nebo predstavuje Pánovi tých, ktorých prijíma. A Spasiteľovo umučenie jednou a tou istou činnosťou vyzdvihuje z hlbín, prebúdza zo zeme a umiesťuje na výsostiach.

Veď Kristovo zmŕtvychvstanie je pre mŕtvych životom, pre hriešnikov odpustením, pre svätých slávou. Preto svätý prorok pozýva všetko tvorstvo na oslavu Kristovho zmŕtvychvstania. Hovorí, že v tento deň, ktorý učinil Pán, treba plesať a radovať sa.

Kristovo svetlo je dňom bez noci, dňom bez konca. A pretože týmto dňom je Kristus, Apoštol hovorí: „Noc pokročila, deň sa priblížil.“ Hovorí: „Noc pokročila“ a iná už nenasleduje, aby si pochopil, že keď príde Kristovo svetlo, diablova temnota zmizne a tma hriechov nenasleduje. Trvalý jas zaháňa minulé temravy a zamedzuje pokleskom vkradnúť sa.

Týmto dňom je sám Syn, ktorému Otec, tiež deň, odovzdá tajomstvo svojho božstva. Hovorím, že je dňom ten, ktorý skrze Šalamúna vraví: „Ja som spôsobil, aby na nebi vyšlo nezapadajúce svetlo.“

Ako teda po nebeskom dni vonkoncom nenasleduje noc, tak ani po Kristovej spravodlivosti nenasleduje tma hriechov. Veď nebeský deň stále žiari, svieti a skveje sa a nijaká temnota ho nemôže ukončiť. A tak aj Kristovo svetlo stále prýšti, žiari, zväčšuje svoj jas a nijaká temrava hriechov ho nemôže pohltiť. Preto hovorí evanjelista Ján: „A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.“

Preto, bratia, všetci máme plesať v tento svätý deň. Nech sa nik vo vedomí svojej hriešnosti neodťahuje od spoločnej radosti, nech nikoho neodrádza od verejných bohoslužieb bremeno pokleskov. Ak je niekto hriešny, v tento deň si nemá zúfať nad odpustením: veď práve to je nemalou prednosťou tohto dňa. Ak si zločinec zaslúžil raj, prečo by si nezaslúžil odpustenie kresťan?

Milí priatelia, prajem Vám, aby ste i v tých najťažších situáciách života nestrácali nádej...

22.apríl 2013

Milí priatelia, v nedeľu (21. 4.) sme pri sv. liturgii počuli, ako chorý človek povedal Ježišovi, že nemám človeka...? (Jn 5. 7). A spolu sme uvažovali o tom, ako je dôležité mať v našom živote vedľa seba človeka, o ktorého sa môžeme oprieť. Ježiš je ten Boh a človek, o ktorého sa môžeme vždy oprieť. A on nám aj ponúka pomoc, aby sme aj my boli ľuďmi pre našich blížnych, aby nikto okolo nás nemusel povedať, že ?nemám človeka...?

Nasledujúca myšlienka je pokračovaním tej predošlej a hovorí nám o tom, ako žiť podľa príkladu Ježiša.

ŽIŤ AKO JEŽIŠ, ALE AKO?

Kde mám zobrať odvahu trpieť a umrieť z lásky, tak ako Ježiš? Ja, taký falošný, taký nespravodlivý, taký skúpy, bojazlivý, egoistický, pyšný?

Teraz chápem Pavlovu silu prejavu, keď sa dostal k jadru problému, vysvetľujúc Korinťanom: "Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol" (1 Kor 13,1-2).

A tu je podstata problému: vystavujem sa nebezpečenstvu, že sa stanem ničím, pretože neviem milovať. Nespytujte sa už, či veríte, alebo neveríte v Boha, pýtajte sa, či milujete alebo nie.

A ak milujete, nemyslite na nič iné, milujte. Milujte čoraz väčšmi, až do zbláznenia, skutočného zbláznenia, ktoré vás privedie k milosrdenstvu: šialenstvo kríža, ktoré je vedomým darovaním sa, a ktoré má tú najväčšiu silu oslobodzujúcu človeka.

Pravdou je, že toto šialenstvo lásky musí objaviť vlastnú biedu, tú skutočnú biedu nevedieť milovať. Ale, je tiež pravdou, že keď dosiahneme tieto neprekonateľné medze človeka, zasiahne všetka tvorivá moc Boha, ktorý nám nielenže vraví: "Všetko robím nové" (Zjv 21,5), ale aj: "Odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa" (Ez 36,26). A preto, keď milujeme, stretávame a poznávame Boha, a pochybnosť sa stratí ako hmla na slnku.

Milí priatelia, som rád, že Vám môžem sprostredkovať tieto myšlienky. Nech Vás sprevádza Pán Ježiš!

14.apríl 2013

Milí priatelia, nemáte aj vy niekedy pocit, že kresťania okolo nás konajú často v rozpore s kresťanstvom? Aj ja! Avšak dávam si otázku: Ako mňa vidia tí okolo mňa? A tu to je. Moje svedectvo o viere v Boha nie je vždy presvedčivé. Aj ja často padám... Ale všetci máme jednu veľkú výhodu: Ježiš Kristus to o nás dobre vie a napriek tomu má nás rád, ba zomrel za nás a vstal z mŕtvych. Sme vykúpení. Teda mojou úlohou je žiť s týmto vedomým a snažiť sa zo všetkých síl nastúpiť na Ježišovu cestu.

Aj Carlo Carretto v nasledujúcej myšlienke o tom hovorí. Ponúkam Vám ju na nasledujúci týždeň. Rozmýšľajme o nej a nech nám na našej ceste pomáha zmŕtvychvstalý Ježiš.

Zákon spásy

Ježiš zvíťazil nad zlom tým, že prekonal pokušenie konať ho, zničil smrť tým, že do nej zasial lásku.

Slovom, Ježiš bojuje proti zlu a víťazí nad ním v sebe samom, bojuje proti smrti tým, že ju prijme a zmení na mučeníctvo.

Ježiš svojou smrťou z lásky prinavrátil ľudstvu pokoj a znovu nastolil súlad v celom vesmíre.

Možno sa to zdá málo, ale je to veľa, predovšetkým je to počiatok spásy, ktorý určil svojím konaním. Ľudia aj po ňom páchali zlo, národy umierali, ale bol ustanovený zákon spásy.

Človeče, toto je tvoja spása.

Znič zlo v sebe samom a nechaj dozrieť svoje mučeníctvo! Bude to dlhá cesta, ale bude ti dané dosť času, aby si ju uskutočnil.

Ak ti nepostačí zem, bude tu tvoj očistec, tvoja púšť, ale dôjdeš tam. Musíš nastúpiť na cestu Ježiša.

Zbohom falošným modlám, zbohom zbytočnej moci, zbohom bohatstvu, zbohom nadvláde nad bratmi, zbohom skutkom privádzajúcim smrť.

Nauč sa tieto nádherné verše z evanjelia:

„Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa!

Ja vám však hovorím: Milujte svojich nepriateľov, dobre robte tým, čo vás nenávidia. Modlite sa za svojich prenasledovateľov, dobrorečte tým, ktorí vás ohovárajú" (porov. Mt 5,43 a Lk 6,27-35).

Milí priatelia, som rád, že Vám môžem sprostredkovať tieto myšlienky. Nech Vás sprevádza Pán Ježiš!

7.apríl 2013

Christos voskrese!

Milí priatelia, včera sme oslávili 2. nedeľu po Pasche – o Tomášovi, ktorá je zároveň aj nedeľou Božieho milosrdenstva. Aj naša gréckokatolícka cirkev veľmi často predkladá pred naše oči Božie milosrdenstvo. Veď koľko ráz pri bohoslužbách opakujeme „Pane, zmiluj sa“. Na utierni často sa spieva Polyelej – hymnus, ktorý je zložený z veršov žalmov 134 a 135. Aj v nedeľu Božieho milosrdenstva je predpísané ho spievať. My v Drienici sme radostne spievali verše, ktoré sa opakujú: ...lebo jeho milosrdenstvo je večné.

A tropár včerajšej nedele nám tiež zvestoval Božie milosrdenstvo, lebo Kristov príchod medzi apoštolov a privedenie Tomáša k viere je prejav veľkého Božieho milosrdenstva.

Hľa, čítajme: „Hoci bol hrob zapečatený, zažiaril si z neho, Kriste Bože, lebo ty si život. A hoci dvere boli zatvorené, prišiel si i učeníkom. Ty si vzkriesenie všetkých. Skrze apoštolov si v nás obnovil ducha pravého vo svojom veľkom milosrdenstve.“ (tropár)

Aj stichiry (hymny), ktoré sa spievajú na utierni alebo večierni, často spomínajú Božie milosrdenstvo. Veľmi často sa niektoré zakončujú zvolaním: ... daruj svetu veľké milosrdenstvo, ... udeľ mi svoje veľké milosrdenstvo, a podobne. (pozri knihu: „Večiereň na nedele a sviatky“, ktorú vydali otcovia redemptoristi)

Zmŕtvychvstalý Ježiš chce, aby sme aj my žili novým životom. Chce byť našich Pánom a Bohom, ako to z hĺbky srdca vyjadril aj apoštol Tomáš. Nech aj nasledujúca myšlienka nám pomôže vykročiť na novú cestu za Kristom.

Z Veľkonočnej homílie starovekého autora (PG 59, 723-724) Duchovná Veľká Noc

Veľká noc, ktorú slávime, je príčinou spásy všetkých ľudí, počnúc prvým človekom, ktorý je zachránený a oživený v nich všetkých.

Ale to nedokonalé a časné bolo iba podobou a symbolom večného a bolo vymyslené na to, aby naznačilo skutočnosť, ktorá sa teraz začína. A keď je tu skutočnosť, symbol musí ustúpiť. Keď príde kráľ, nik nenechá živého kráľa, a nejde sa klaňať jeho obrazu.

Ako veľmi zaostáva symbol za skutočnosťou, je zrejmé z toho, že symbol oslavuje krátky život židovských prvorodených, skutočnosť však trvalý život všetkých ľudí.

Veď nie je nič veľké, ak niekto unikne na krátky čas smrti, no vzápätí musí zomrieť. Je však naozaj veľká vec uniknúť smrti celkom. A to sa darí nám, za ktorých bol obetovaný veľkonočný Baránok, Kristus.

Samo meno sviatku vyjadruje jeho veľký stupeň, ak sa správne vykladá. „Pascha“ totiž znamená prechod; že zhubca, čo zabíjal prvorodených, prešiel popri domoch Hebrejov. Ale opravdivý prechod zhubcu sa uskutočnil na nás, lebo popri nás prešiel bez toho, že by sa nás dotkol, keď nás Kristus vzkriesil pre večný život.

A čo má znamenať, ak chceme zistiť pravú skutočnosť, že čas prechodu a záchrany prvorodených určuje začiatok roka? To, že aj pre nás je obeta pravého veľkonočného Baránka začiatkom nového života.

Rok je totiž symbolom večnosti: prebieha v kruhu, vždy znova sa vracia k sebe samému a nespočinie v nijakom cieli. Tak aj otec budúceho veku Kristus. Keď sa za nás obetoval, akoby náš doterajší život vyňal z času a kúpeľom znovuzrodenia nám dáva začiatok druhého života, čím sme sa mu stali podobnými v smrti a zmŕtvychvstaní.

A tak každý, kto si uvedomí, že zaňho bol obetovaný veľkonočný Baránok, nech pokladá za počiatok svojho života tú chvíľu, keď bol zaňho obetovaný Kristus. Až vtedy sa zaňho Kristus obetuje, keď človek uzná milosť a pochopí, že sa touto obetou zrodil život.

Ale keď toto spoznal, nech sa usiluje začať nový život a nech sa už nikdy nevracia k starému životu, ktorému sa blíži koniec. Veď „sme zomreli hriechu; ako by sme v ňom ešte mohli žiť“?

Milí priatelia, nech Kristus žije v našich životoch a nech nám pomáha prekonávať každú temnotu pokušenia a hriechu.

31. marec 2013

Milí priatelia, prežili sme veľkopôstnu dobu a dočkali sme sa slávneho Kristovho zmŕtvychvstania. Nielen Kristus žije novým životom, ale tiež každý z nás má tu možnosť, lebo sme boli pokrstení. Krstom sme sa stali podobnými Kristovi a my často na to zabúdame. Nech aj nasledujúca myšlienka nám pomôže viac vniknúť do veľkonočného tajomstva. Modlím sa, aby sme aj my, každý z nás, spolu s Kristom zomreli hriechu a žili už novým životom. Kiež každý z nás zakúsi a presvedčí sa, aký dobrý je Pán.

Z Jeruzalemských katechéz (Cat. 20, Mystagogica 2, 4-6: PG 33, 1079-1082)

Krst, znak Kristovho umučenia a zmŕtvychvstania

Priviedli vás k svätému prameňu Božieho krstu ako Krista z kríža k neďalekému hrobu.

Každého sa opýtali, či verí v meno Otca i Syna i Ducha Svätého. Zložili ste spasiteľné vyznanie, tri razy ste boli ponorení do vody a opäť ste sa vynorili, a tým ste obrazne, symbolicky naznačili, že Kristus bol tri dni pochovaný.

Lebo ako náš Spasiteľ pobudol tri dni a tri noci v útrobách zeme, tak ste aj vy prvým vynorením napodobnili Kristov prvý deň v zemi a ponorením noc. Veď ako ten, kto sa nachádza v noci, nevidí nič, a ten, kto vo dne, pohybuje sa vo svetle; tak ste ani vy pri ponorení nič nevideli ako v noci, pri vynorení ste boli zasa ako vo dne. V tej istej chvíli ste zomreli aj ste sa narodili a tá spasiteľná voda sa vám stala hrobom aj matkou.

A to, čo Šalamún povedal v inej súvislosti, veľmi dobre sa hodí aj na vás. On povedal: „Je čas rodiť a čas zomrieť.“ Ale o vás to platí obrátene: Je čas zomrieť a čas narodiť sa. Jeden čas, a spôsobuje oboje, takže chvíľa vašej smrti je súčasne chvíľou vášho narodenia.

Aký nový, neslýchaný poriadok vecí! Ani sme naozaj nezomreli, ani sme naozaj neboli pochovaní, ani naozaj ukrižovaní – a vstali sme z mŕtvych. Napodobenie týchto skutočností je vyjadrené len obrazom, a predsa sa tu naozaj zrodila spása.

Kristus bol naozaj ukrižovaný, naozaj pochovaný a naozaj vstal z mŕtvych. A toto všetko sme my dostali z milosti, aby sme sa napodobovaním stali účastnými na jeho utrpeniach a naozaj dosiahli spásu.

Aká to nesmierna láska k ľuďom! Kristus si dal klincami prebiť nepoškvrnené nohy a ruky a znášal bolesť; a mne, čo som nepoznal bolesť ani námahu, dáva účasťou na svojich bolestiach spásu.

Nech si teda nik nemyslí, že krst ostáva iba pri odpustení hriechov a milosti adoptívneho synovstva ako Jánov krst, ktorý prinášal iba odpustenie hriechov. Veď presne vieme, že ak očisťuje od hriechov a udeľuje dar Ducha Svätého, je aj obrazom a vyjadrením Kristovho umučenia. Preto aj Pavol skoro vykríkol: „Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť.“

Milí priatelia, prajem Vám, aby spomienka na Váš krst Vám prinášala radosť, lebo v ňom ste sa stali bratmi a sestrami Pána Ježiša!

Christos voskrese!

Kristus slávne vstal z mŕtvych!

24. MARCA 2013

Milí priatelia, pred nami sú krásne dni, ktoré hovoria o Božej láske voči nám. Aj my môžeme a máme s Kristom prežívať jeho umučenia a zmŕtvychvstanie. Aj nasledujúca myšlienka nám k tomu môže pomôcť. Spomínajú sa tu rôzne udalosti a tiež osoby, ktoré nám majú pomôcť plnšie prežívanie tohto tajomstva nášho vykupenia.

Z Rečí svätého biskupa Gregora Nazianzského

(Oratio 45, 23-24: PG 36, 654-655)

Budeme mať účasť na veľkonočnom tajomstve


Budeme mať účasť na veľkonočnom tajomstve, nateraz síce len obrazne, ale predsa jasnejšie ako v Starom zákone (totiž v starozákonnej Veľkej noci; a nebojím sa to povedať, lebo obraz od obrazu bol temnejší). (pozri Ex 12,21-28) A o nejaký čas to bude ešte dokonalejšie a čistejšie, vtedy totiž, keď ho bude Slovo s nami piť ako nové v Otcovom kráľovstve (pozri Mk 14,22-25), keď nás naučí a odhalí nám, čo nám doteraz menej jasne povedalo. A v skutku, čo teraz chápeme, je vždy čosi nové.

Našou úlohou je učiť sa, aký to bude nápoj a aké pitie. Jeho úlohou je učiť a odovzdať toto učenie svojim učeníkom. Lebo učenie je pokrmom aj pre toho, kto ho podáva.

Nuž teda majme aj my účasť na Zákone, ale na základe evanjelia, nie podľa litery; dokonale, nie nedokonale; večne, nie do času. Vyvoľme si za hlavné mesto nie pozemský Jeruzalem, ale nebeskú metropolu; nie to, po ktorom šliapu vojaci, ale to, ktoré chvália a zvelebujú anjeli.

Obetujme nie býčky ani barance, ktorým rastú rožky a ratice, lebo sú väčšinou mŕtve a nič necítia. Radšej obetujme Bohu obetu chvály na nebeskom oltári s chórmi anjelov. Prejdime cez prvú oponu, pristúpme k druhej a hľaďme do Svätyne svätých.

Ba poviem ešte viac. Obetujme Bohu seba, obetujme každý deň samých seba a všetku svoju činnosť. Berme všetko doslova. Utrpením napodobňujme jeho utrpenie, krvou uctievajme jeho krv, ochotne vystupujme na kríž.

Ak si Šimon z Cyrény, vezmi kríž a choď za ním.

Keď s ním budeš ukrižovaný ako zločinec, uznaj Boha ako statočný človek; a ak bol on aj pre teba a pre tvoj hriech pripočítaný k zločincom, ty sa staň kvôli nemu spravodlivým. Klaňaj sa tomu, ktorý bol pre teba zavesený; a ak sám visíš, aj z tohto zla získaj nejaký osoh. Smrťou si kúp spásu a vojdi s Ježišom do raja, aby si pochopil, aké dobro si stratil. Dívaj sa na tú krásu a šomravého rúhača nechaj umrieť vonku.

Ak si Jozef z Arimatey, pýtaj si telo od toho, ktorý ho pribil na kríž, a privlastni si zmiernu obetu za svet.

Ak si Nikodém, ten nočný ctiteľ Boha, pomaž ho masťami na pohreb.

Ak si jedna či druhá Mária, Salome alebo Jana, prelievaj zavčas ráno slzy a usiluj sa prvá vidieť odvalený kameň, možno aj anjelov, ba aj samého Ježiša.


Milí priatelia, prajem Vám požehnané dni Kristovho umučenia a vkriesenia!

17. MARCA 2013

Milí priatelia, Veľká noc (Pascha – slávne Kristovo vzkriesenie) bude tu za pár dní. Je najväčší kresťanský sviatok, v ktorý nás Boh chce mimoriadne obdarovať, a preto sa naňho dobré pripravme. Aj nasledujúca myšlienka od sv. Atanáza nám môže pomôcť.

Pozorne si ju prečítajme a nechajme sa ňou osloviť.


Z Veľkonočných listov svätého biskupa Atanáza

(Ep. 14, 1-2: PG 26, 1419-1420)

BLÍŽIACI SA PÁNOV SVIATOK NAPĹŇAME NIELEN SLOVAMI, ALE AJ SKUTKAMI


Blízko nás je Slovo, ktoré sa stalo pre nás všetkým — totiž náš Pán Ježiš Kristus —, veď on nám sľubuje, že bude stále s nami. Preto volá: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ Ako je pastierom, veľkňazom, cestou a bránou a stal sa pre nás všetkým zároveň, tak sa nám zjavil aj očakávaný sviatok a či slávnosť, ako hovorí svätý Apoštol: „Bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus.“ On vrhol svetlo aj na modlitbu žalmistu: „Ty, moje plesanie, vysloboď ma spomedzi tých, čo ma obkľučujú.“ To je pravé plesanie, to je opravdivá slávnosť: zvíťaziť nad zlom. Kto to chce dosiahnuť, nech žije mravne a srdce ponára do ticha Božej bázne.

Takto žili svätí a tak sa celý život radovali, akoby mali stále sviatok. Jeden z nich, svätý Dávid, vstával za noci, a nie raz, ale sedem ráz, a uzmieroval Boha modlitbou. Druhý, veľký Mojžiš, jasal v hymnách a spieval chvály za víťazstvo nad faraónom a nad tými, čo utláčali Hebrejov robotami. Neskôr ďalší s neprestajnou veselosťou konali posvätné obrady, ako veľký Samuel a svätý Eliáš. Oni za takýto život dosiahli slobodu a teraz slávia sviatok v nebi. S radosťou spomínajú na svoju púť v tieni a už poznajú rozdiel medzi obrazom a skutočnosťou.

Akou cestou sa máme vydať my, keď sa teraz pripravujeme na túto slávnosť? Akého budeme mať vodcu, keď sa blížime k tomuto sviatku? Zaiste nie iného, moji milovaní, ako toho, ktorého so mnou nazývate: náš Pán Ježiš Kristus. Veď on hovorí: „Ja som cesta.“ Len „on“, ako hovorí svätý Ján, „sníma hriech sveta“. On očisťuje naše duše, ako kdesi tvrdí prorok Jeremiáš: „Postojte na cestách a zamyslite sa. Hľadajte dobrú cestu a na nej nájdete osvieženie pre svoje duše.“

Kedysi kropili nečistých krvou capov a popolom z jalovice; ale to mohlo očistiť len telo. Teraz môže milosť Božieho Slova každého dokonale očistiť. Ak pôjdeme hneď za ním, budeme môcť už tu akoby v predsieni nebeského Jeruzalema prežívať tento večný sviatok; ako aj svätí apoštoli išli za svojím vodcom Spasiteľom a boli aj vtedy a sú ešte aj teraz učiteľmi tejto milosti. Veď hovorili: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ A tak ideme aj my za Pánom a Pánov sviatok slávime nielen slovami, ale aj skutkami.


Milí priatelia, prajem Vám radostnú prípravu na Paschu – Veľkú noc! Tiež vám prajem, aby ste zažili radosť z dobrej svätej spovede.

10. MARCA 2013

Milí priatelia, stále prežívame obdobie Veľkého pôstu. Na pôst sa môžeme dívať z rôznych uhlov a pritom je to veľká pomôcka na našej ceste do raja. Aj v evanjeliu dnešnej nedele (Mk 9,14-32) nám Pán Ježiš hovorí, že: „Tento druh (zlého ducha) nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou a pôstom“ (podľa gréckeho textu).

Aj nasledujúca myšlienka od sv. biskupa Petra Chryzológa nám o tom hovorí. Prajem Vám, aby Pán aj cez ňu nanovo vstúpil do vášho života a pretváral ho.


Z REČÍ SVÄTÉHO BISKUPA PETRA CHRYZOLÓGA

(Sermo 43: PL 52, 320. 322)


O čo modlitba klope, to pôst dosahuje a milosrdenstvo dostáva


Tri veci, bratia, tri veci podopierajú vieru, prehlbujú nábožnosť a udržujú čnosť: modlitba, pôst a milosrdenstvo. O čo modlitba klope, to pôst dosahuje a milosrdenstvo dostáva. Modlitba, milosrdenstvo a pôst: tieto tri veci sú jedno a navzájom si dávajú život.

Lebo dušou modlitby je pôst a životom pôstu milosrdenstvo. Nech ich nik netrhá, nedajú sa oddeliť. Kto má z nich len jedno, alebo kto ich nemá súčasne, nemá nič. Preto, kto sa modlí, nech sa aj postí, a kto sa postí, nech sa zmilúva. Nech počuje prosebníka, kto chce, aby jeho počuli, keď bude sám prosiť. Kto si nezatvára sluch pred prosebníkom, otvára si sluch Boží.


Ten, kto sa postí, má vedieť, čo je pôst;

- má mať súcit s hladujúcim, kto chce, aby mal Boh súcit s ním, keď je hladný;

- nech sa zmilúva, kto očakáva milosrdenstvo;

- kto hľadá láskavosť, nech ju sám preukazuje;

- kto chce dostať, nech dáva.

Je zlý prosebník, kto pre seba požaduje, čo odopiera inému.


Človeče, ukáž, aké milosrdenstvo si zaslúžiš; čiže ako chceš, v akej miere chceš a ako rýchlo chceš dosiahnuť milosrdenstvo, tak rýchlo, v takej miere a tak sa aj ty zľutúvaj.

Teda modlitba, milosrdenstvo a pôst nech sú našou jedinou záštitou u Boha, nech sú našou jedinou obhajobou, nech sú našou jedinou modlitbou v troch podobách.

Preto, čo sme pohŕdaním stratili, nadobúdajme pôstom. Pôstom obetujeme svoje duše, lebo nemáme nič lepšie, čo by sme mohli Bohu obetovať, ako potvrdzuje aj prorok, keď hovorí: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Boh nepohŕda srdcom skrúšeným a poníženým.“


Človeče, obetuj Bohu svoju dušu, prinášaj obetu pôstu ako čistú a svätú obetu, živú žertvu, ktorá zostane aj tebe a bude patriť aj Bohu. Kto toto nedá Bohu, nebude mať výhovorky, lebo nemôže nemať, kto sa sám daruje.

Ale aby toto bolo milé, musí byť pri tom milosrdenstvo. Pôst nevzklíči, ak ho nebude zavlažovať milosrdenstvo. Ak vyschne milosrdenstvo, vyschne aj pôst. Čím je dážď pre zem, tým je pre pôst milosrdenstvo. Aj keď si ten, kto sa postí, zošľachťuje srdce, očisťuje telo, vykoreňuje neresti a sadí čnosti, ak neprivedie prúdy milosrdenstva, ovocie zberať nebude.


Ty, čo sa postíš, vedz, že tvoje pole sa postí, ak mu chýba milosrdenstvo. Ty, čo sa postíš, len to, čo rozdáš z milosrdenstva, pribudne do tvojej sýpky. Preto, človeče, nestrácaj schovávaním, ale zbieraj rozdávaním. Dávaj sebe tým, že daruješ chudobnému; lebo čo nenecháš inému, to mať nebudeš.


Milí priatelia, nech Pán žehná Vaše kroky na ceste do raja!

3. marca 2013


Milí priatelia, čo ste pekné alebo možno ťažké prežili počas predchádzajúceho týždňa? Aj ja cítim, že ma Boh má rád, lebo stále mi posiela nejaký kríž, aby ma ním viac pritiahol k sebe. Aby som neodbočoval z tej cesty do raja.

Preto Vám ponúkam zamyslenie práve o tejto Božej láske, ktorú nám Boh prejavuje cez kríž. Celý nasledujúci týždeň bude v našich chrámoch postavený kríž uprostred nás, a preto pri pohľade naň nás môžu sprevádzať nasledujúce myšlienky:

„...Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život...“ (pozri Jn 3,14-17)

Boh umiestnil človeka do raja, kde mu bolo veľmi dobre. Raj sa tak stal privilegovanou vlasťou nás ľudí. Lenže pre našu neposlušnosť voči Bohu museli sme (nielen Adam a Eva, ale aj my) túto svoju vlasť opustiť.

Dejiny ľudského rodu sú vlastne neustálym hľadaním cesty späť do raja. Boží Syn, Ježiš Kristus, sa stal človekom, aby nám ukázal, kde nájsť túto cestu a ako ju nájsť.

Pôstna doba, ktorú teraz prežívame, je intenzívne hľadanie tejto cesty, lebo to „je milostivý čas“ (2 Kor 6, 2).

Prečo v túto nedeľu nám sv. cirkev stavia pred naše oči kríž?

Prešli sme už polovičku svätopôstnej doby. A kto sa vážne usiloval prežívať tento čas v pôste a odriekaní, ten je isto už unavený, zronený, padajúci. Preto je tu kríž, aby sme v jeho tieni, lebo je to strom života, mohli sa občerstviť, potešiť a povzbudiť. Sadáme si do tieňa tohto stromu života, aby sme mohli putovať ďalej.

Aj Izraeliti, o ktorých sme počuli dnes v prvom čítaní (pozri Kniha Numeri, čiže Štvrtá kniha Mojžišová 21,4-10), išli púšťou do zasľúbenej krajiny. Bolo to pre nich veľmi ťažké, a preto reptali a Boh na nich poslal jedované hady. Iba ten, kto sa s vierou pozrel na medeného hada, bol zachránený.

Aby sme na tejto našej ceste nestrácali nádej, ako Izraeliti na púšti, v túto Tretiu nedeľu Veľkého pôstu, ktorú práve dnes slávime, sa dívame na Kristov kríž a spievame:

„Plamenný meč už viac nechráni rajskú bránu. Navždy ju otvorilo drevo Kríža, ten najslávnejší kľúč. On zničil osteň smrti i víťazstvo pekla. A ty, môj Spasiteľ, si zostúpil k tým, ktorí žili v temnotách predpeklia. Radostne si ich vyzval: „Znovu sa vráťte do raja!“

Totiž naša viera nám hovorí, že keď kráčame po ceste do raja, nemáme sa báť, že nájdeme rajskú bránu zatvorenú. Nie, ona je otvorená, lebo ju navždy otvorilo drevo kríža, ten najslávnejší kľúč.

Veríme tomu?

Preto neodkladajme svätú spoveď na poslednú chvíľu, ale čím skôr si ju vykonajme a počas nasledujúcich dní, ktoré nás delia od Veľkej noci, sa snažme na tejto ceste do raja často posilňovať telom a krvou Ježiša Krista a tak posilňovať svoju vieru.

Všetkým Vám, milovaní priatelia, prajem, aby sme túto cestu do raja našli práve cez úprimné pokánie, cez spoznanie svojich hriechov a ľútosťou nad nimi.

24. FEBRUÁRA 2013


Milí priatelia, dnes (24. 2.) sme počuli v evanjeliu o uzdravení ochrnutého, ktorého priniesli pred Ježiša štyria ľudia a Ježiš ho uzdravil na tele i na duši. Štyria – to znamená, že tvorili spoločenstvo. Spoločenstvo je veľmi dôležité v našom živote, či je to rodina alebo priatelia. Je dobré, ak sa máme o koho oprieť, ak nám má kto pomôcť a ešte krajšie je, ak nás má kto priviesť k Ježišovi.

Aj nasledujúca myšlienka od Carla Carretta hovorí o dôležitosti duchovného spoločenstva.


TEPLO DŇA


V stredoveku František z Assisi založil rád františkánov, Dominik rád dominikánov a dnes Chiara Lubichová založila fokolarínov, Kiko Arquello novokatechumenov a Eduard Bonin Cursillos de Cristianidad. A iste nie sú čo do schopností a rozsahu menejcenní. Aká sila a nezávislosť je v týchto spoločenstvách! Choďte sa pozrieť do Brazílie, čo sa deje v tisíckach základných spoločenstiev rozšírených medzi biednymi na rozsiahlom vidieku a vo favelas. Užasnete.

Nikdy ste sa nezúčastnili na kurzoch organizovaných cusillosmi de Cristianidad? Odídete dojatí a do hĺbky precítite význam skutočného obrátenia.

Nikdy ste sa neocitli medzi fokolarínmi v Nemecku, Taliansku, Japonsku či Hongkongu (aj na Slovensku)? Strávite s nimi jeden večer a pochopíte, prečo tak veľa rehoľníkov a mníchov je smutných a melancholických vo svojich kláštoroch, kým oni sa zadúšajú radosťou a smiechom.

Buďte požehnané spoločenstvá modlitby a viery!

Buďte požehnané prvotné spoločenstvá, z ktorých sa zrodilo kresťanstvo, spoločenstvá okolo apoštolov Lukáša, Matúša, Jakuba či Pavla. Spoločenstvá, ktoré sýtili slovom Božím a hlásali Dobrú zvesť chudobným.

Buďte požehnané spoločenstvá lásky, ktoré sa pokúšate nasledovať Ježišovo evanjelium, spoločenstvá, ktoré ešte nepoznám a možno ani nikdy nespoznám, pretože som už starý a unavený, ale ktoré mi svojou existenciou a svedectvom spôsobujú v živote veľkú radosť.

A posledné slovo patrí tomu, kto chce vedieť ešte viac, kto je zvyknutý tušiť v duchovných javoch zajtrajšok a vo svedectvách jednotlivcov objavovať tajomnú cestu Cirkvi vo svete.

Tak dnes pôsobí Svätý Duch, a kto sa naučil vidieť v človeku neviditeľné, potom cíti teplo ohňa, ktorý sa kĺže po strnisku a tu i tam ho zapaľuje, tak ako sa mu zachce.


Prajem vám, milí priatelia, hlboké prežívanie tretieho týždňa Veľkého pôstu, v ktorom sa zamerajme na budovanie spoločenstva s ľuďmi okolo nás.

17. februára 2013

Milí priatelia, prežívame už druhý týždeň Veľkého pôstu, ako sme si už povedali, je to cesta do raja. Na tejto ceste nám môže pomôcť aj modlitba sv. Efréma Sýrskeho, ktorú sa môžeme modliť každý deň. Povedal by som, že ju môžeme považovať za takú barličku – pomôcku na našej ceste do raja.


Veµkopôstne obdobie je zvlášť určené na pokánie, teda na to, aby sme uznali, že sme zablúdili na ceste do domu nášho nebeského Otca, ale skrze pokánie mohli sa tam vrátiť a radostne sláviť v dome nášho Otca Veľkú noc (Paschu). Východná cirkev nám v tomto veľkopôstnom období ponúka veľkopôstnu modlitbu – lepšie povedané – spôsob, ako sa čo najlepšie vrátiť po správnej ceste do domu nebeského Otca, do raja. Túto modlitbu sa môžeme modliť hocikedy ako znak pokánia.


Pane a Vládca môjho života, zažeň odo mňa ducha znechutenosti, nedbalosti, mocibažnosti a prázdnych rečí.

Udeľ mne, svojmu služobníkovi, ducha miernosti, poníženosti, trpezlivosti a lásky.

Áno, Pane a Kráľu, daj, aby som videl svoje prehrešenia, čiže hriechy a neposudzoval svojho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov.

Prečo táto modlitba, taká jednoduchá, zaberá také významné miesto vo veľkopôstnej bohoslužbe? Pretože jedinečným spôsobom vymenúva všetky negatívne a pozitívne prvky pokánia a vyznačuje „zoznam“ nášho individuálneho veľkopôstneho úsilia. Toto úsilie je zacielené najprv na naše oslobodenie sa od niektorých základných neduhov, ktoré formujú náš život a skutočne nám bránia, aby sme sa čo len začali obracať k Bohu.

Základným neduhom je znechutenosť. Je to zvláštna lenivosť a pasivita bytia. Možno ju nazvať skôr prázdnota, ktorá nás stále presviedča, že žiadna zmena nie je možná, a preto ani žiaduca. V skutočnosti je to hlboko zakorenený cynizmus, ktorý na každú duchovnú výzvu reaguje „načo to?“, a ktorý robí z nášho života jednu hroznú duchovnú púšť. Je to koreň všetkých hriechov, pretože otravuje duchovnú energiu pri samom jej prameni.

Výsledkom tejto lenivosti či prázdnoty je nedbalosť či skľúčenosť. Je to stav malomyseľnosti, ktorý duchovní otcovia považovali za najväčšie nebezpečenstvo pre dušu. Nedbalosť je neschopnosť človeka vidieť niečo dobré alebo pozitívne. Je to skutočne diabolská sila v nás, pretože diabol je od základu klamár.

Mocibažnosť či panovačnosť (cirkevnoslovansky: ľubonačálie = túžba po moci). Môže sa to zdať zvláštne, ale práve znechutenosť a skľúčenosť napĺňajú náš život túžbou po moci, lakomstvom. Keď totiž nesprávne pristupujeme k životu a tým ho robíme nezmyselným a prázdnym, núti nás to hľadať náhradu v rozhodne nesprávnom prístupe k ostatným osobám. Ak sa môj život neorientuje na Boha, ak nie je zameraný na večné hodnoty, tak sa nevyhnutne stane sebeckým. Ak Boh nie je Pánom a učiteľom môjho života, potom sa ja stávam svojím pánom a učiteľom – absolútnym centrom môjho vlastného sveta a všetko začínam hodnotiť z hľadiska mojich potrieb, mojich ideí, mojich túžob a mojich úsudkov.

A nakoniec prázdnovravnosť (prázdne reči). Zo všetkých stvorených bytostí iba človek bol obdarený rečou. Všetci Otcovia v tom vidia „pečať“ Božieho obrazu v človeku, pretože sám Boh sa odhaľuje ako Slovo (Jn 1,1). Ak sa slovo odkláňa od svojho božského pôvodu a účelu, stáva sa prázdnym. Posilňuje prázdnotu, skľúčenosť a panovačnosť a premieňa život na peklo. Stáva sa samou mocou hriechu.

Toto sú štyri negatívne „objekty“ pokánia, ktoré sú spomenuté v prvej vete modlitby. Sú prekážkami, ktoré treba odstrániť. A odstrániť ich môže jedine Boh. Z toho vychádza prvá časť veľkopôstnej modlitby – onen plač z dna ľudskej bezmocnosti.


Modlitba potom prechádza pozitívnymi cieľmi pokánia, ktoré sú tiež štyri.

Miernosť - Čistota! sa chápe ako pozitívny protipól prázdnoty. Kristus v nás obnovuje celistvosť, a robí to prostredníctvom obnovenia pravej hierarchie hodnôt v nás, prostredníctvom toho, že nás vedie späť k Bohu.

Prvým a krásnym plodom miernosti alebo čistoty je pokora - poníženosť. Je to predovšetkým víťazstvo pravdy v nás, (spomeňme si na Mýtnika a farizeja) poznanie všetkých lží, v ktorých zvyčajne žijeme. Jedine pokora je schopná prijímať pravdu.

Čistotu a pokoru celkom prirodzene nasleduje trpezlivosť. „Normálny“ alebo „padlý“ človek je netrpezlivý, pretože je nevšímavý voči sebe a rýchly v posudzovaní a odsudzovaní iných. Trpezlivosť je božská vlastnosť.

Nakoniec korunou a ovocím všetkých čností, rastu a úsilia je láska – tá láska, ktorá môže byť darovaná jedine Bohom. Všetko toto, čo sme povedali, vrcholí a je prednášané naraz v záverečnej prosbe veľkopôstnej modlitby, v ktorej prosíme: „...daj, aby som poznal svoje hriechy - prehrešenia a neposudzoval svojho brata...“


Po každej prosbe modlitby robíme hlbokú poklonu. Totiž Cirkev v namáhavom úsilí o duchovnú obnovu neoddeľuje dušu od tela. Celý človek odpadol od Boha, celý človek sa preto musí obnoviť, musí sa vrátiť. Katastrofa hriechu spočíva práve vo víťazstve tela nad duchovným a božským. Avšak telo je oslávené, je sväté, až také sväté, že sám Boh sa stal telom. Spása a pokánie teda neznamenajú pohŕdanie telom alebo zanedbanie, ale obnovenie tela k jeho skutočnej funkcii ako vyjadrenia života ducha, ako chrámu neoceniteľnej ľudskej duše. Kresťanská askéza nie je bojom proti telu, ale o telo.

Takto sú tieto poklony aj slová modlitby, znak pokánia a pokory, podriadenosti a poslušnosti, veľkopôstnym rituálom par excellence, ktoré radi a často konajme zvlášť v tomto veľkopôstnom období a ponúknime ich aj iným.

Prajem Vám, milí priatelia, aby Vám táto „barličká“ bola dobrou oporou v tomto pôstnom čase.

11. februára 2013

Milí priatelia!

Začíname Veľkopôstnu dobu. Tú Vám ponúkam myšlienku od sv. Jána Zlatoústeho o tom, ako správne prežívať pôst – cestu do raja.

Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho Hom, De diabolo tentatore 2, 6; PG 49, 263-264) Päť ciest pokánia

Chcete, aby som hovoril aj o cestách pokánia? Iste je ich veľa, sú rozličné a rozdielne, a všetky vedú k nebu. Prvá cesta pokánia je zavrhnutie hriechov. „Najprv ty vyznaj svoje hriechy, aby si bol ospravedlnený." Preto hovoril aj Prorok: „Povedal som si: Vyznám Pánovi svoju neprávosť. A ty si mi odpustil zlobu môjho srdca." Zavrhni teda aj ty, čo si spáchal. To Pánovi stačí na ospravedlnenie, lebo ak niekto zavrhuje, čo spáchal, ťažšie do toho upadne znova. Prebúdzaj vlastného žalobcu, svoje svedomie, aby si nemal žalobcu tam pred Pánovým súdom.

Toto je teda jedna a najlepšia cesta pokánia.

Je však aj druhá, nie menej dobrá, a spočíva v tom, že zabúdame na krivdy, ktoré nám spôsobili nepriatelia, ovládame hnev a odpúšťame hriechy spolusluhom. Takto sa nám odpúšťa aj to, čoho sme sa dopustili voči Pánovi. Vidíš, druhá aj uzmieruje za hriechy. Hovorí: „Lebo ak vy odpustíte svojim vinníkom, aj váš nebeský Otec vám odpustí."

Chceš vedieť aj tretiu cestu pokánia? Vrúcna a správna modlitba, vyvierajúca z hĺbky srdca.

Ak chceš poznať aj štvrtú, poviem ti, že je ňou almužna. Má v sebe veľkú a rozsiahlu moc.

Ale aj vtedy, keď si človek počína skromne a je ponížený, ničí tým od koreňa svoje hriechy nie menej ako tým všetkým, čo sme už povedali. Potvrdzuje to mýtnik, ktorý síce nemohol upozorniť na dobré skutky, ale namiesto všetkého ponúkol pokoru a zložil bremeno hriechov.

Tak sme vymenovali päť ciest pokánia: prvou je zavrhnutie hriechov, druhou, keď odpúšťame hriechy blížnym, tretia spočíva v modlitbe, štvrtá v almužne a piata v poníženosti.

Neotáľaj teda, ale denne kráčaj po všetkých týchto cestách. Veď sú to ľahké cesty a nemôžeš sa vyhovárať ani na chudobu. Lebo i keď žiješ vo väčšej biede, môžeš aj hnev ovládať aj pokoru vyžarovať aj vytrvalo sa modliť aj hriechy zavrhovať, bez toho, aby tu chudoba bola na prekážku. A čo hovorím tu?! Veď ani na tej ceste pokánia, na ktorej možno dávať peniaze (myslím na almužnu), ani tam nestojí chudoba pred nami ako prekážka v plnení príkazu. Dokazuje to vdova, čo vhodila dve drobné mince.

Keď sme sa teda naučili tento spôsob liečenia svojich rán, používajme tieto lieky, aby sme nadobudli potrebné zdravie a mohli sa s dôverou zúčastňovať na posvätnom stole, a tak kráčať s veľkou slávou v ústrety Kristovi, kráľovi slávy, a z milosti, milosrdenstva a dobroty nášho Pána Ježiša Krista ustavične získavať večné dobrá.

Čo k tomu dodať, snáď veľa síl a chute na tejto ceste pre naše dobro.

Prajem Vám všetkým požehnanú cestu pôstnou púšťou.

3. februára 2013

Milí priatelia, dnes Vám ponúkam myšlienku, ktorá sa týka priamo tohto obdobia, ktoré prežívame – predpôstne a pôstne obdobie. Nie vždy je ľahko sa v tom zorientovať. Dúfam, že Vám to pomôže.

VEĽKÝ PÔST – NÁVRAT DO RAJA

Vždy sa radi vraciam tam, kde mi bolo dobre. Boh stvoril človeka na svoj obraz a na svoju podobu (porov. Gn 1,26) a umiestnil ho do raja (porov. Gn 2,8), kde mu bolo veľmi dobre. Raj sa tak stal privilegovanou vlasťou človeka. Lenže pre jeho neposlušnosť voči Bohu musel človek túto svoju vlasť opustiť (porov. Gn 3,23-24). Dejiny ľudského rodu sú vlastne neustálym hľadaním cesty späť do raja, do blaženosti. Boží Syn sa stal človekom, aby nám ukázal, kde nájsť túto cestu a ako. Doba Veľkého pôstu je intenzívne hľadanie tejto cesty, lebo to „...je milostivý čas...“ (2 Kor 6,2).

Takými myšlienkami som sa zaoberal už v mladosti, keď prichádzala nedeľa o mýtnikovi a farizejovi. Od chlapca som sa snažil mať zborník, aby som mohol prichádzať na večiereň a utiereň a vnikať do tajomstiev našej spásy. Nie všetkému som rozumel, a preto som bol šťastný, keď som prvý raz držal v ruke knihu Modlitby a piesne. Hoci je nedokonalá, predsa mi pomohla viac spoznať Boha a jeho lásku. A preto aj ako kňaz sa snažím liturgický rok a zvlášť Veľký pôst a potom obdobie po Veľkej noci prežívať s veriacimi a spolu sa zamýšľať nad hlbokými myšlienkami textov tohto obdobia.

Veľký pôst je „milostivý čas“. Svätá cirkev, ako dobrá a starostlivá matka, mi chce pomôcť dobre ho prežiť, a preto ustanovila aj prípravné obdobie pred veľkým pôstom. Človek totiž ľahko zabúda, že bol stvorený pre raj, kde je jeho pravá vlasť a kde mu bolo ozaj dobre, ale on si nájde náhradnú vlasť, v ktorej, hoci je otrokom, sa cíti dobre, podobne ako Izraeliti v Egypte (pozri Knihu Exodus).

Ak sa chcem vrátiť do raja, musím v prvom rade si byť vedomý toho, že som mimo raja a to pre moje hriechy. Ak sa chcem tam vrátiť, musím tieto hriechy zavrhnúť. Prvá vec, ktorú k tomu potrebujem, je pokora. Práve podobenstvo prvej nedele prípravného obdobia o mýtnikovi a farizejovi (Lk 18,9-14) ma učí, že len pokorný človek môže predstúpiť pred Boha. „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

Stichira na veľkej večierni tejto nedele mi hovorí: „Videla si, duša moja, ako sa správal mýtnik a ako farizej? Pohrdni namyslenosťou druhého a prvého nasleduj v pokornej modlitbe.“ Od tejto nedele teda ma cirkev pozýva k pokániu za svoje hriechy. Preto až do piatej pôstnej nedele 50. žalm zakončujeme týmito tropármi:

„Dvere pokánia otvor mi, Darca života, lebo môj duch včas ráno ponáhľa sa k tvojmu svätému chrámu, nosiac telesný chrám celkom poškvrnený, ale ty, ako štedrý, očisť ma dobrotivo svojim milosrdenstvom.

Na cestu spasenia uveď ma, Bohorodička, lebo hnusnými hriechmi poškvrnil som dušu a v lenivosti prežil celý svoj život. Ale ty svojím orodovaním zbav ma všetkej nečistoty.

Verš: Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť.

Mysliac na množstvo zlého, ktoré som učinil, bojím sa ja ničomný strašného dňa súdu, ale dúfam v milosrdenstvo tvojej dobroty, ako Dávid volám k tebe: Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje veľké milosrdenstvo.“

Tieto tropáre spievam s veriacimi každý deň tohto obdobia.

Aj predchádzajúca nedeľa, v ktorú sa pri sv. liturgii číta príbeh o Zachejovi (Lk 19,1- 10), mi chce pomôcť pochopiť v čom spočíva raj. Zachej žije vo svojom raji a nahovára si, že je šťastný vo svojom bohatstve. Ale Ježiš mu prináša poznanie, že raj je niečo iné a on, keď to poznal, rozdáva svoj majetok, aby mohol vlastniť Boha.

Druhou nedeľou prípravného obdobia je nedeľa, v ktorú na sv. liturgii počúvam podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32). Aj táto nedeľa mi chce ukázať, čo som doma, teda v raji, pri Otcovi zanechal. Jedinú správnu vec urobím, keď sa rozhodnem vrátiť sa späť. Toto mi pomáha pochopiť aj žalm 136 (smutný a nostalgický), ktorý sa spieva na utierni po polyeleji (verše zo žalmov 134 a 135 – sú to radostné žalmy) počas troch nedieľ za sebou: „Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion...“ Je to žalm vyhnancov. Spievali ho Židia v babylonskom zajatí, keď si spomínali na duchovné bohatstvo, ktoré pre svoje hriechy museli zanechať vo svojej vlasti, v Jeruzaleme na Sione, ktorý je v biblickom jazyku považovaný za Boží príbytok, teda raj.

Aj ja ho spievam, lebo som plný smútku, že každým svojim hriechom som sa rozhodol odísť od nebeského Otca a prosím spolu s mladší synom: „Keď som premárnil otcovské dedičstvo, prišiel som do mesta medzi zlých ľudí. Boli mi odporné ich mravy. Preto som sa vrátil k tebe, Otče, a v pokorných slzách ťa vrúcne prosím: zhrešil som pred tebou i pred nebom. Už nie som hoden byť tvojim synom. Urob ma jedným z nájomníkov a zmiluj sa nado mnou.“

Nesmiem však zabudnúť ani na staršieho syna, ktorý stále bol pri svojom otcovi a na slovo ho poslúchal. Prečo Kristus povedal toto podobenstvo a komu? V evanjeliu čítam, že: „približovali sa k nemu mýtnici a hriešnici a počúvali ho“ (Lk 15,1), teda tí, ktorí sa podobali mladšiemu synovi. Písmo ďalej hovorí „Farizeji a zákonníci šomrali: Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi. Preto im povedal toto podobenstvo...“ (Lk 15,2-3). Farizeji a zákonníci sa považovali za tých, ktorí sa nepotrebujú vrátiť, lebo nikam neodišli. Ako chcel Kristus ich vyviesť z omylu, to chce urobiť aj so mnou, aby som si nenamýšľal, že som spravodlivý, keď nič zlé nerobím. To nestačí! Kristus ma týmto podobenstvom učí láske k hriešnikom a tiež má učí radovať sa, keď vidím, že hľadajú cestu späť. Tiež má učí, aby som sa nebál vrátiť domov, keď odídem.

A práve tretia nedeľa prípravného obdobia (mäsopôstna) mi rozpráva podobenstvo o poslednom súde (Mt 25,31-46), kde Kristus ma bude súdiť podľa toho, koľko lásky bolo v mojom živote. Či môžem povedať, že som dokonalý v láske? A preto som znova pozvaný k pokániu: „Až sa roztvoria súdne stolice a knihy života sa roztvoria, zasadne Boh, aby nás súdil. Strašná hrôza padne na všetkých... A čo my, hriešnici, si potom počneme?... Zmiluj sa nado mnou, Kráľ vekov, jediný láskyplný Spasiteľ. Daj mi dar kajúcnosti skôr, než príde koniec.“

Keď mi cirkev predošlými nedeľami pomohla uvedomiť si, čo spôsobuje v mojom živote túžba po mamone (Zachej), pýcha (farizej), odcudzenie sa Bohu (mladší syn), pohŕdanie hriešnikom (starší syn), neláska k núdznemu (bol som hladný...), stavia v Syropôstnu nedeľu predo mňa Adama, ktorého som týmito hriechmi nasledoval a som s ním mimo raja. Preto v sobotu večer na večierni spolu s veriacimi počúvam udalosť prvého hriechu a jeho následky (Gn 3). Slova ikosu tejto nedele mi hovoria: „Vtedy si Adam sadol pred sladký raj a plakal, rukami sa bil po tvári a hovoril: Milosrdný, zmiluj sa nado mnou padlým.“

Som rozhodnutý plakať s Adamom a všetko vrátiť späť, lebo: „Už začala doba víťazstva nad peklom. Prišiel čas duchovného hrdinstva, mocná zbraň zdržanlivosti, zdroj anjelskej krásy, a pevnej nádeje v Boha. Lebo skrze to mohol Mojžiš hovoriť so svojím Stvoriteľom a počúvať hlas Neviditeľného.“

Je to pre mňa ťažká ale radostná cesta, lebo idem domov k Otcovi. Aby som na tejto ceste nestrácal nádej, ako Izraeliti na púšti, túžobne čakám na Tretiu nedeľu Veľkého pôstu, v ktorú sa dívam na Kristov kríž a radostne spievam: „Plamenný meč už viac nechráni rajskú bránu. Navždy ju otvorilo drevo Kríža, ten najslávnejší kľúč. On zničil osteň smrti i víťazstvo pekla. A ty, môj Spasiteľ, si zostúpil k tým, ktorí žili v temnotách predpeklia. Radostne si ich vyzval: „Znovu sa vráťte do raja!“

Toto je môj „návrat do raja“, na ktorý Kristus pozýva aj teba.

otec Milan, Váš brat na ceste

grkat.drienica.sk

(web document)Rok sv. Jozefa

(web document)Vladyka Vasiľ: Keď sa ohlasovanie Božej pravdy stane nepohodlným...

(web document)Ochrana osobných údajov

(PDF document)Podávanie eucharistie deťom

(web document)Vatikánsky rozhlas

správy zo života Cirkvi doma i v zahraničí môžete nájsť na: (web document)www.tkkbs.sk

Podrobnejšie oznamy si nájdete v rubrike "bohoslužby".

Tešíme sa na Vás pri našich stretnutiach v našom chráme.

Ak máte nejaké otázky alebo pripomienky či návrhy k našej stránke, alebo k životu v našej farnosti, prosíme, napíšte nám alebo zavolajte.

Warning: mysqli_connect() [function.mysqli-connect]: (28000/1045): Access denied for user 'db1565xdodo'@'10.10.51.48' (using password: YES) in /www/d/r/u57025/public_html/_sub/grkat/counter.php on line 34
Connect Error (1045) Access denied for user 'db1565xdodo'@'10.10.51.48' (using password: YES)