19. 3. - Svätí mučeníci Chryzant a Dária.,
zajtra .20. 3. - Naši prepodobní otcovia, ktorých Saracéni pozabíjali v kláštore svätého Sávu..

27. december

Milí priatelia, prežívame vianočné obdobie, v ktorom stále máme pred očami malého Ježiška narodeného v Betleheme. Slová pápeža Františka, ktoré povedal pri sv. omši 24. decembra, nech nám pomôžu aspoň trocha poodhaliť Ježišovo tajomstvo:

Dnes sa narodil Boží Syn: všetko sa mení. Spasiteľ sveta prichádza mať účasť na našej ľudskej prirodzenosti, nie sme viac osamotení a opustení. Panna Mária nám ponúka svojho Syna ako počiatok nového života. Pravé svetlo prichádza rozjasniť našu existenciu, často uzavretú v tieni hriechu. Dnes nanovo odhaľujeme to, kým sme! V tejto noci sa nám odhaľuje cesta, ktorou treba prejsť na dosiahnutie cieľa. Teraz musí pominúť každý strach a úľak, lebo svetlo nám ukazuje cestu smerom k Betlehemu. Nemôžeme zostať nevšímavými. Neslobodno nám zostať nehybnými. Musíme sa ísť pozrieť na nášho Spasiteľa uloženého v jasličkách.

Hľa, dôvod radosti a veselosti: toto Dieťatko sa narodilo «pre nás», «nám» bolo dané, ako ohlasuje Izaiáš (porov 9,5). Ľudu, ktorý po dvetisíc rokov prechádza všetkými cestami sveta, aby každému človeku umožnil účasť na tejto radosti, je zverená misia dávať spoznať „Knieža pokoja“ a stať sa jeho účinným nástrojom uprostred národov.

Keď teda počujeme hovoriť o Kristovom narodení, zotrvajme v tichu a dovoľme, aby toto dieťa prehovorilo; vštepme si do nášho srdca jeho slová bez toho, aby sme odtrhli zrak od jeho tváre. Ak si ho vezmeme do náručia a necháme sa ním objať, prinesie nám pokoj srdca, ktorému nikdy nebude koniec.

Toto Dieťa nás učí, čo je v našom živote skutočne podstatné. Rodí sa v chudobe sveta, lebo pre neho a jeho rodinu nie je miesta v hostinci. Nachádza útočisko a podporu v maštali a je uložený do jasieľ pre zvieratá. A predsa, z tohto mála vychádza svetlo Božej slávy.

Práve tu sa začína pre ľudí jednoduchého srdca cesta pravého oslobodenia a večného vykúpenia. Z tohto Dieťatka, ktoré má vo svojej tvári odtlačené črty dobroty, milosrdenstva a lásky Boha Otca, vyplýva pre všetkých nás, jeho učeníkov, ako učí apoštol Pavol, úsilie «zrieknuť sa bezbožnosti» a bohatstva sveta, aby sme žili «triezvo, spravodlivo a nábožne» (Tít 2,12).

V spoločnosti neraz opojenej konzumom a pôžitkami, hojnosťou a luxusom, zovňajškom a narcizmom (=láskou k sebe samému), nás ono povoláva k triezvemu správaniu - čiže jednoduchému, vyváženému, priamočiaremu, schopnému zachytiť to, čo je podstatné a podľa toho žiť. Vo svete, ktorý je príliš často tvrdý k hriešnikovi a mäkký voči hriechu, je treba pestovať silný zmysel pre spravodlivosť, pre hľadanie a uskutočňovanie Božej vôle. Uprostred kultúry ľahostajnosti, ktorá nezriedka končí ako neľútostná, náš štýl života nech je naopak plný zľutovania, empatie, spolucítenia, milosrdenstva, načerpaných každý deň z prameňa modlitby.

Tak, ako u pastierov v Betleheme, nech sa aj nám naplnia oči údivom a žasnutím, spoznávajúc v malom Ježiškovi Božieho Syna. A nech sa pred ním v našich srdciach zrodí prosba: «Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo a daj nám svoju spásu» (Ž 85,8).“

Prajem Vám požehnané sviatky Kristovho narodenia! otec Milan, Váš brat na ceste


20. december

Milí priatelia!

Príchod Božieho Syna na svet je výrazom jeho veľkej lásky ku každému z nás. Škoda, že si nie vždy dostatočne uvedomujeme, že nás Boh má rád. Čo všetko robíme, len aby sme boli šťastní a „je potrebné len jedno...“, ako o tom hovorí sám Pán Ježiš v evanjeliu podľa Lukáša (10,38-42). Prečítajme si ten úryvok o Márii a Marte.

Aj nasledujúce slová od Carla Carretta nám hovoria o Božej láske, o tom, čo vlastne urobil pre nás Pán Ježiš, keď sa stal človekom. Čítajme a rozmýšľajme... A majme pri tom otvorené srdce, aby mohlo zmäknúť a dať sa preniknúť ozajstnou láskou..., tou Ježišovou.

Veľký skutok lásky

Ak sa narodí v jaskyni a jeho všemohúcnosť a nekonečnosť sa zredukuje na plač dieťaťa v kolíske dejín a zla ľudstva, je to preto, lebo nám musí dať tie najťažšie lekcie života: pripraviť našu bytosť na nemohúcnosť a slabosť vecí.

Ak príde ukrytý v hmote sveta a neprijme pocty moci, ale pot robotníka, tak preto, lebo si musí privyknúť a musí nás privykať na pot smrteľnej úzkosti.

Ak zvolí za zákon svojho konania nežnosť, a nie násilie, tak preto, lebo vie, že Božská múdrosť chce, aby sme víťazili nie silou, ale láskou a svoje víťazstvo získa tým, že porazí kríž.

Ak si zachová správanie, dotvorené prorokmi, „sluhu Pána“, Nevinného – to správanie, ktoré oživuje najhlbšiu žilu nádejí a spirituality Izraela – tak preto, lebo si je vedomý, že kráľovstvo, to pravé, Božie, nebude politickým kráľovstvom moci, stability, blahobytu, ale skutkom najväčšej lásky, aký kto mohol vykonať tu dolu voči Bohu, prijatím biedy človeka, ktorého smrť je len zálohou a prechodom.

Nie je jednoduché milovať, ani pre nás, ani pre Krista, ale nič nie je väčšie a dokonalejšie ako Ježišova láska vo svojej dobrovoľnej a milovanej biede.

Povedal by som, že nič mi nie je drahšie, ako práve táto chudoba Boha.

Je mi milšia ako jeho všemohúcnosť.

Prihovára sa mi väčšmi ako jeho múdrosť.

Je mi bližšia ako jeho krása.

Chudoba Boha: hľa, najvyšší stupeň lásky.


13. december

Milí priatelia, Vianoce – sviatky Kristovho narodenia - sú o chvíľu tu. Zdá sa, že nájsť Ježiša narodeného v jasliach nie je až také ťažké, veď stačí zájsť do niektorého chrámu a nájdeme tam útlný Betlehem – jasličky, ktoré nám približujú udalosť Ježišovho narodenia.

Opravdivo nájsť Ježiša, tak, aby sa narodil v našom srdci, je oveľa náročnejšie. A práve o tom, ako ho nájsť, nám môže pomôcť nasledujúca myšlienka od Carla Carretta.

Hľadanie v tichu

Pre toho, kto sa dá zasiahnuť Svätým Duchom, ktorý oživuje slovo Božie, je „púšť“ hľadaním Boha v tichu, je „visutým mostom“ hodeným dušou, zaľúbenou do Boha, nad temnou priepasťou vlastného ducha, nad zvláštnymi a hlbokými trhlinami pokušení, nad nepreskúmateľnými priepasťami vlastného strachu, ktorý nám bráni na ceste k Bohu.

Slovo „púšť“ znamená čosi viac ako len obyčajné zemepisné miesto.

Rusi, ktorí to poznajú a sú v tom učiteľmi, ju nazývajú pustina.

Pustina môže znamenať púšť zemepisne, ale zároveň môže označovať miesto, kam sa utiahli otcovia púšte, môže znamenať pustovňu, pokojné miesto, kam sa možno utiahnuť a v tichu a modlitbe nájsť Boha, kde - ako hovorí ruská mystička, ktorá sa presťahovala do Ameriky, Catherina de Hueck Doherty - „možno k Bohu pozdvihnúť ruky pri modlitbe a pokání na uzmierenie, na príhovor, na odčinenie vlastných hriechov a hriechov bratov a sestier.

(Táto ruská mystička napísala krásnu knihu na túto tému, ktorej názov je práve: Pustina.)

Púšť je miestom, kde môžeme načerpať odvahu, kde môžeme vyslovovať slová pravdy pripomínajúc si, že Boh je pravda.

Púšť je miestom, kde sa očisťujeme a pripravujeme na činy ako zasiahnutí horúcim popolom, ktorým sa anjel dotkol pier proroka”.

V každom prípade - a túto charakteristiku chcem podčiarknuť - pustina, pre Rusov i pre nás, ktorí sme na istej výške duchovnej skúsenosti, nasleduje človeka tam, kde sa práve nachádza a neopustí ho, keď najviac pociťuje potrebu púšte.

Ak už človek nemôže prísť do púšte, púšť môže prísť za ním.

Preto sa hovorí: „Urob púšť v meste!“

Urob si malú pustinu vo svojom dome, vo svojej záhrade, vo svojom podkroví. Neoddeľuj predstavu púšte od miest navštevovaných ľuďmi, pokús sa premýšľať, a predovšetkým prežívať tento skutočne vzrušujúci výraz: púšť uprostred mesta (tak sa nazýva jedna z kníh Carla Carreta).


6. december

Milí priatelia, pokračujme v rozjímaní s Carlom Carrettom. Jeho myšlienky, ktoré mu daroval Boh pre nás, a cesta k Bohu – do Božieho kráľovstva – ktorú sám prešiel, môžu pomôcť aj nám na našej ceste, hlavne teraz pred sviatkami Kristovho narodenia, aby sme ich mohli prežiť čo najplnšie...

Božia škola

Cesta je dlhá a volá sa exodus (východ od starého života k novému – porov. knihu Exodus)

A exodus je cesta, ktorú podstupuje človek, aby sa skúsenosťou naučil, čo sa Bohu páči.

Je to Božia škola, je to zaúčanie sa kráľovstvu, je to dozrievanie syna (či dcéry), aby bol ako Otec.

Celý náš život je exodom.

Je omnoho dlhší ako čas strávený pod slnkom a na tejto zemi... omnoho dlhší.

Exodus zahŕňa omnoho rozľahlejšie priestory.

Na zemi má človek len čas, aby sa narodil ako pšeničné zrno, ktoré vyklíči iba niekoľko centimetrov. Potom príde fyzická smrť, ktorá preruší pozemskú skúsenosť, ale klík pokračuje vo svojej ceste, tak ako zrno, ktoré má vyrásť aspoň do metrovej výšky. Potom klas, ktorý je pre mňa plnosťou kráľovstva, žatva a odvoz do sýpky, ako hovorí evanjelium.

Či neviete, že na vstup do Otcových sýpok je potrebná Ježišova zrelosť?

Aby sme s ním mohli večerať, musíme mať tie isté túžby ako On.

On, napriek tomu, že bol Boh, nepokladal za ponižujúce podobať sa ľuďom. A stal sa človekom, ponížil sa a stal sa sluhom, prijmúc smrť na kríži (porov. Flp 2,6-8).

Chcete vojsť do Ježišovho kráľovstva s myšlienkou na peniaze, ktoré vám ostali v zásuvke, so šekovou knižkou, ktorú máte pred očami, s pachom vášho tabaku na oblečení, alebo balíčkom drogy vo vrecku?

Či horšie, s nenávisťou v srdci k vášmu domácemu, či s antipatiou k vášmu manželovi?

Nie, sestry, bratia, dajte si povedať: exodus sa začína vaším krstom, ktorý sa normálne koná vodou, a končí sa, keď budete pokrstení vašou krvou: ale všetkou, všetkou, všetkou.


29. november

Milí priatelia, pokračujme v úvahe našej očisty s Carlom Carrettom...

Pravá púšť

Myslím, že naša najväčšia samota s Bohom sa neuskutoční tu, na zemi. Tu dolu sme príliš roztržití, príliš zaneprázdnení inými vecami. Veľká časť ľudí umiera skôr, ako by vychutnala túto samotu.

Smrť ich prekvapí na ceste s hlavou plnou plánov a so srdcom naplneným zbytočnými láskami.

Ale potom príde prechod, ktorý je takmer vždy pre všetkých prekvapením - hovorí to i Ježiš v evanjeliu - ale pritom je to tá najvážnejšia a najistejšia vec.

Áno, „prechod“ či smrť, ako bežne hovoríme, nás privedie do novej reality, do nového priestoru.

Reality či priestoru, ešte vždy spojeného so zemou, pritom takého iného.

Je to ozajstná púšť.

V dávnych časoch ju nazývali očistcom, aleje to to isté.

Je to miesto, ionosféra, ako by ju nazval Teilhard de Chardin, kde vládne dokonalé ticho, dokonalý pokoj a kde „hmlistá spomienka“ bude novým životom, ako je para hmlistou spomienkou na vodu, a pritom je to tá istá vec, i keď sa prejavuje v inej forme.

Na tomto mieste budeme mať dosť času na modlitbu, na meditáciu, na kontempláciu.

Ale predovšetkým budeme mať čas na oplakávanie našich hriechov, ktoré sú takmer všetky hriechmi z pozabudnutia.

Áno, budeme ľutovať to, čo sme neurobili, lásku, ktorú sme nedali, trpezlivosť, ktorá nám chýbala, dôvernosť, ktorú sme nepoužili, lásku k Bohu, ktorou sme nežili.

Nič iné.

Očistec či „púšť“, ako chcete, je miestom, kde sa završuje pochod, kde sa realizuje to, čo sme neurobili na zemi či už z nezrelosti, z nevôle alebo z nepozornosti.

Tam bude dosť času.

Kto už začal tu, na zemi, pokojne dokončí svoju cestu tam.

Pred nami bude nekonečno a nebude tam chýbať pochodeň, ktorá nám bude svietiť na cestu a viesť naše kroky. Noc bude domom a bude ho podopierať viera, nádej a láska, tie isté, ktoré sme poznali tu, na zemi a ktoré nebudú chýbať.

Som si istý, že pôjdeme ďalej, smerom k zemi, teraz už skutočne Zasľúbenej a blízkej.

Úsek musíme zdolávať pravidelne, bez náhlenia.

Musíme sa oslobodiť od modiel, ak sme to neurobili už na zemi, konečne prejsť Červené more, prijať očistu od klamstva a egoizmu, a... a predovšetkým sa budeme musieť naučiť poznať Ježiša, nášho staršieho brata, náš jediný vzor a naše „všetko“.

A práve Ježiš nás naučí a privedie do poslednej etapy cesty, tej najrozhodnejšej, etapy kríža.

Naučí nás, čo znamená umierať z lásky. Ak sme na zemi umreli na zažívacie ochorenie, teraz musíme umrieť z lásky. Ak sme umreli na rakovinu, tam musíme z lásky.

Ak sme na zemi trpeli tým, že nás niekto nenávidel, tam musíme zomrieť za našich nepriateľov, aby sme ich spasili.

Tomu, kto žije a pozná evanjelium, je všetko jasne.

Nie je tak?

Pane, pomôž mi, aby aj toto predvianočné obdobie bolo pre mňa očistou!


MYŠLIENKA NA TÝŽDEŇ (22. NOVEMBRA 2015)

Milí priatelia, aj dnes vám ponúkam zamyslenie od Carla Carreta, kde hovorí o dôležitosti púšti (samote) v živote človeka, zvlášť v tomto období pred sviatkami Narodenia Ježiša Krista, aby sme mohli lepšie pochopiť zmysel týchto sviatkov. Odporúčam vám, aby ste si prečítali aj tie odkazy na Sväté písmo – vtedy môžeme viac pochopiť, o čo ide autorovi.

Čo znamená púšť

„Púšť“ je realitou ducha.

Púšť znamená hľadanie ticha, pokoja, trpkosti, samoty.

Púšť znamená intímnosť, ale skutočnú a silnú intímnosť s Božským.

„Pamätáš, Izrael? Keď som ťa voviedol na púšť? (porov. Oz 2,17). Chcel som vidieť, čo je v tvojom srdci, chcel som ti ukázať bôžikov, ktorých si si ukryl do ťavieho sedla (porov. Gn 31,34). Púšť ti pomôže, očistí ťa, urobí ťa skutočnejším, autentickejším, slobodnejším.“

Ak je exodus symbolom ľudského kráčania k dokonalosti, púšť je jeho životným priestorom.

Práve na púšti sa človek učí poznať sám seba, rozhodovať.

„Staviam pred teba dve cesty: dobro a zlo, vyber si“ (porov. Dt 30,15-19).

Na púšti človek dáva dozrieť svoju životnú a predĺženú modlitbu, zvyká si na námahu pochodu, naučí sa poznávať svoje hranice, svoj egoizmus, svoju lenivosť, svoju žiarlivosť, a predovšetkým, skryté veci.

„Priviedol som ťa na púšť, aby som uvidel, čo je v tvojom srdci.”

Je tu i čosi viac.

Púšť je školou Božskej intímnosti, je to tiché miesto a bez hraníc, miesto stretnutia s absolútnom Boha.

Na púšti sa zákon stane láskou a človek zistí, že Boh je osoba, ktorá ho miluje.

Všetko dobre od Pána Vám praje otec Milan, Váš brat na ceste


15. november

Milí priatelia, tohto roku práve v nedeľu 15. novembra sme začali prípravné obdobie na sviatky Kristovho narodenia (Filipovku). Je to čas, kedy nás náš Pán pozýva, aby sme – v tomto mori povinnosti, nepokoja, náhlenia sa a podobne – našli si čas zostať s ním. Tento čas „s ním“ nie je samoúčelný, nie je ani stratený, je to chvíľa stretnutia sa s Ježišom, ktorý nás miluje.

Carlo Carretto zakúsil toto dobrodružstvo a tú sú jeho slová:

Poď so mnou do púšte

Keď sa duši hovorí o „púšti“, keď sa povie, že púšť má byť prítomná v tvojom živote, nesmieš tým rozumieť len možnosť ísť na Saharu, na Júdsku púšť či k hornému Nílu.

Iste, nie všetci si môžu dovoliť tento prepych, alebo uskutočniť toto odlúčenie od spoločného života. Pán ma priviedol do skutočnej púšte, lebo som mal tvrdú kožu. Pre mňa to bolo nevyhnutné. A ani všetok ten piesok nestačil, aby odstránil špinu z mojej duše.

Ale nie všetkých čaká tá istá cesta. A ak nebudeš môcť ísť do púšte, musíš si „vytvoriť púšť“ vo vlastnom živote. Vytvoriť malú púšť, občas odísť od ľudí, hľadať samotu, aby si v tichu a v modlitbe znovu vytvoril tkanivo svojej duše. Je to nevyhnutné a to je zmysel „púšte“ v tvojom duchovnom živote.

Na hodinu denne (alebo aj kratšie), na deň v mesiaci, na týždeň v roku, i na dlhšie, ak je potrebné, musíš opustiť všetko a všetkých, utiahnuť sa do ústrania sám s Bohom. Ak toto nehľadáš, ak toto nemiluješ, nebuď prekvapený, nedopracuješ sa ku kontemplatívnej modlitbe. Lebo byť sám na príčine, že sa nechceš izolovať - keď je to možné - aby si tak vychutnal dôverný vzťah s Bohom, je znakom, že ti chýba základný článok vzťahu ku Všemohúcemu: láska. A bez lásky nie je možné zjavenie.

„Poď so mnou na púšť, k srdcu ti prehovorím o láske“ (porov. Oz 2,16).

Milí priatelia, prajem Vám krásny predvianočný čas!

Všetko dobre od Pána Vám praje otec Milan, Váš brat na ceste


1. november

Milovaní priatelia, vstúpili sme do dušičkového obdobia, kedy si zvlášť spomíname na tých, ktorí nás predišli na večnosť. Večnosť môže byť príjemná, ale aj bolestivá. Veľmi veľa záleží od nás, čo si vyberieme.

Raz Pán Ježiš povedal svojim učeníkom:

„Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ (Mt 7,13-14)

Učenie o dvoch cestách, o ceste dobra a o ceste zla, medzi ktorými má človek voliť, je stará a veľmi rozšírená téma v židovstve.

V Piatej knihe Mojžišovej (Deuteronómium) sa hovorí: „Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie a prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa - a Pán, tvoj Boh, ťa bude žehnať v krajine, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva. Ale ak sa tvoje srdce odvráti, ak nebudeš poslúchať a dáš sa zviesť a budeš sa klaňať iným bohom a uctievať ich, tak ti dnes oznamujem, že naisto zahynieš a nepobudneš dlho v krajine, do ktorej po prechode cez Jordán vojdeš, aby si ju zaujal.

Za svedkov proti vám volám nebo i zem: Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo, keď budeš milovať Pána, svojho Boha, a poslušne a verne sa vinúť k nemu; lebo pre teba to znamená život a dlhodobé prebývanie v krajine, o ktorej prisahal Pán, tvoj Boh, Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi, že im ju dá.“ (Dt 30,15-20)

V Prvom žalme čítame: „Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou. Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas, a jeho lístie nikdy nevädne; darí sa mu všetko, čo podniká. No nie tak bezbožní, veru nie; tí sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou. Preto bezbožní neobstoja na súde, ani hriešnici v zhromaždení spravodlivých. Nad cestou spravodlivých bedlí Pán, ale cesta bezbožných vedie do záhuby.“ (žalm 1)

V Knihe prísloví sú napísané tieto slová: „Púť bezbožných je ako nočná tma, nevedia, na čom sa potknú. Život spravodlivých je sťa svetlo zornice, ktorého svit rastie a mení sa v biely deň. Cesta spravodlivých vedie k životu, je však aj iný vyšliapaný chodník, čo vedie k smrti. Nahor vedie životná cesta múdreho človeka, a tak sa vyhýba ríši smrti, čo číha dolu..“ (Prís 4,18-19; 12,28; 15,24;)

Keď prichádzame v týchto dňoch na naše cintoríny, rozmýšľajme nad vyššie uvedenými citátmi zo Svätého písma. Spomínajme na tých, ktorí nás predišli, ale nezabudnime sa zamyslieť aj nad svojou vlastnou životnou cestou. Ak nájdeme niečo nesprávne v živote tých, ktorí sú už na večnosti, prosme Pána Boha o zľutovanie nad nimi a vyprosujme im večný život v nebi.

Ak nájdeme niečo zlé vo svojom živote, hoďme sa do náručia Božieho milosrdenstva a vykročme po tej úzkej ceste, po ceste pravdy a lásky, ktorú zdobí nádej na večný život v Kristovi.

Milí priatelia, prajem Vám v týchto dňoch veľa krásnych rozhodnutí pre Krista a pre život s ním!


25. október

Milí priatelia, dnes sa spolu povenujme ôsmemu Božiemu prikázaniu: Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu (pozri: Exodus 20,16; Deuteronómium 5,20).

Áno, áno - nie, nie (pozri Mt 5,37)

Boh je pravda (Jn 14,6). To povedal o sebe on sám.

Diabol je otcom klamstva, pôvodcom každej lži. To o ňom povedal ten, ktorý nemôže klamať (pozri Jn 8,44).

Pravda a lož sú v trvalom a nezrušiteľnom spore, v trvalom nepriateľstve. Vzájomne sa odpudzujú, napádajú a ničia. - Uvedomujeme si, za koho bojujeme, komu dopomáhame k víťazstvu, keď klameme?

Kto miluje Boha, miluje pravdu, a to nie len abstraktne, ale i konkrétne vo svojich slovách, vo svojich skutkoch - v celom svojom živote. Kto miluje pravdu, netrpí lož ani u seba, ani u iných. A ak sa predsa niekto nevie v živote zaobísť bez drobnejších i hrubších klamstiev, je to zrejmý dôkaz slabosti jeho lásky k pravde k Bohu. (pozri 1 Jn 1,5-10)

Niečo treba zmeniť

Prečo sa volám kresťan? - Či nie preto, že mojou životnou snahou je - alebo by aspoň malo byť - podobať sa Kristovi tak, aby tí, čo ma pozorujú, mohli si utvoriť čo len približný pojem o jeho živote a o jeho počínaní?

Keď hovorím ľuďom „Som kresťan,“ to značí toľko, akoby som im povedal: „Som Kristov nasledovník, dívajte sa na mňa a dozviete sa, aký bol on; ja som jeho kópiou...

A keď toto hovorím, neklamem? - Je medzi nami dvoma naozaj aspoň nejaká podobnosť?

Mám aspoň snahu - ale viditeľnú snahu - byť taký čistý, poslušný, trpezlivý, láskavý, obetavý a pracovitý, ako bol on?

Ak nie, hovorím ľuďom o Kristovi lož, skresľujem im ho. Je možné, aby sa on podobal mne, ak sa ja nepodobám jemu?

Volám sa kresťan len na základe podobnosti s Kristom...!!!

A ak tej podobnosti niet?

Nezostáva iné, ako zmeniť meno - alebo život!

Prajem vám i sebe, milovaní priatelia, aby sme chceli a aj sa snažili zmeniť s Božou pomocou svoj život a nie meno.


18. október

Milí priatelia, dnes si všimnime siedme a desiate Božie prikázania.

Veľmi sa nás dotkne, ak nám niekto vezme to, čo nám patrí, alebo sa tiež dnes stáva, že nám niekto nedá to, čo nám právom patrí. O to viac dbajme, aby sme my neboli takými, ktorí druhých okrádajú. Pán Ježiš hovorí: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo toto je Zákon a Proroci“ (Mt 7,12). Výraz „Zákon a Proroci“ je vlastne náuka celého Starého zákona.

Nepokradneš

Trpíme, aby sme sa potom mohli intenzívnejšie tešiť. Zabíjame sa prácou, aby sme mohli blahobytnejšie žiť. Skracujeme si oddych, aby sme mohli pokojnejšie odpočívať. - Čo to my ľudia vlastne robíme?

Koncentrujeme, sústreďujeme bolesť, starosti a prácu, vháňame ich do časovej ohrady (napríklad do osemhodinového pracovného času), aby nekazili tie chvíle, ktoré nazývanie chvíľami svojho oddychu a radostnej bezstarostnosti. Tu ich premieňame na hmatateľné hodnoty (na peniaze a veci), za ktoré si potom kupujeme svoj pokoj a svoje radosti.

A predstavme si, že vtedy, keď sme skoncentrovali a zakonzervovali svoje námahy a chystáme sa užívať ovocie svojho trápenia, vytiahne sa čiasi zlodejská ruka a oberie nás o groš, alebo o veci, za ktoré sme si chceli dopriať trošku nerušeného oddychu.

Žiaľbohu v dnešnej dobe môže byť tým zlodejom človek žijúci vedľa nás, ba aj štát, či zamestnávateľ, ktorý na úkor zamestnancov, bez toho, aby im dal zaslúženú mzdu, chce od nich čo najviac...

Či to nie je zločin? - A povedzme, nie sme aj my zločincami, hodnými odsúdenia a trestu, ak si niečo podobné dovoľujeme?

Nepokradneš! - Týmto prikázaním Boh chráni chvíľky našej radosti, bezstarostnosti a pokoja, chráni výdobytky nášho každodenného boja.

Nepožiadaš cudzieho majetku

Preto sú na svete zlodejské ruky, že sú zlodejské srdcia. Nebolo by zlodejských skutkov, keby nebolo zlodejských túžob. Ruky by nekradli, keby ich k tomu neponúkalo srdce. Všetky krádeže pochádzajú zo srdca.

Pán Ježiš hovorí: „...to, čo vychádza z úst, pochádza zo srdca a poškvrňuje človeka. Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhania. Toto sú veci, ktoré robia človeka nečistým... (Mt 15,18-20).

Preto chráňme si svoje srdce častou spoveďou a svätým prijímaním, aby sa v ňom neusídlilo zlo, dovoľme v ňom bývať Pánu Ježišovi, ktorý jediný nám do srdca prináša pokoj a lásku.

Brat, sestra, nikdy si nemyslíme, že je Boh zbytočne prísny, keď desiatym prikázaním zakazuje čo i len túžiť po cudzom majetku...

Spoľahnime sa naňho. Vie, čo robí, a sľúbme mu, že mu budeme veriť.

Milí priatelia, každé Božie prikázanie mi pomáha, aby som slobodne kráčal bezpečnou cestou do večnosti.


11. október

Milí priatelia, prichádzame v našich zamysleniach k šiestemu a deviatemu Božiemu prikázaniu, ktoré hovoria o tom, že ľudská sexualita je veľkým Božím darom a máme ju správne používať v súlade s Božím poriadkom pre naše dobro.

Nezosmilníš

Nepožiadaš manželku (ale ani manžela) svojho blížneho

Sexualita, pohlavnosť, je veľkým Božím darom. Veď „Boh stvoril človeka na svoj obraz..., muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27) a povedal im: „Ploďte a množte sa (Gn 1,28).

Svätý pápež Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii „Familiaris consortio – Rodinné spoločenstvo“ napísal: „Boh je láska a žije sám v sebe z tajomstva osobného spoločenstva lásky. tým, že Boh stvoril ľudskú prirodzenosť muža a ženy na svoj obraz..., vložil do nej povolanie – a teda schopnosť a morálnu zodpovednosť – k láske a spoločenstvu.“ Teda Boh stvoril človeka ako muža a ženu, aby tvorili spoločenstvo lásky, aby sa milovali, vzájomne po sebe túžili a spolu dávali život svojmu potomstvu.

Lenže ako prvý hriech nepriaznivo zasiahol iné oblasti ľudského života, tak nepriaznivo zasiahol aj oblasť vzájomných vzťahov muža a ženy. Boh nás miluje a chce naše dobro. Preto nám dal aj šieste a deviate prikázanie, ktorými nám dáva výstrahu, aby nás nezriadené prežívanie sexuality nezničilo a neobralo o pravú radosť zo života v manželstve a rodine.

Spojenie muža a ženy v manželstve, ak sa deje v súlade s Božím poriadkom, je svätá vec.Je to spôsob, ako napodobniť v tele veľkodušnosť a plodnosť Stvoriteľa, veď z tohto spojenia pochádzajú všetky ľudské pokolenia (porov. Gn 4,1-2.25-26;5,1).

Uvažujme spolu: Naše vnútorné schopnosti - zmysly a fantázia - sú s naším rozumom a vôľou navzájom pospájané vedením, podobným elektrickému. Ak sa nám dostane do oka nejaký nečistý obraz, bleskovo ho máme aj vo fantázii a ak neprestrihneme včas dajakým vhodným zákrokom vedenie, postihne mravná zhuba aj náš rozum a našu vôľu. Potom je už neskoro. Ani sa nenazdáme, ako v tele i v duši vzplanie nečistý plameň. Len keď pohasne, vidíme, že stojíme na smutnom rumovisku, že je zničené všetko to krásne, čo bolo v našej duši - že sme v hriechu.

Verme, že ak sa sami budeme v tejto veci dôkladne poznať, vôbec sa nebudeme diviť množstvu a prísnosti Božích zákazov.

Boh nás dôkladne pozná a veľmi miluje - preto nemohol nebyť v tejto veci voči nám prísny.

Ježiš hovorí: „Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5,27-28).

Milí priatelia, ďakujme Pánu Ježišovi za každý zákaz osobitne, lebo nám ho dal z lásky.


4. október

Milí priatelia, pokračujme v našom zamyslení nad piatym Božím prikázaním: Nezabiješ!

Duša je viac

Sú vraždy, o ktorých sa v novinách nepíše; sú vrahovia, na ktorých nieto v trestných zákonníkoch paragrafu. Vrahovia duší. A práve preto, že si svet duše málo cení, nikto ich neudáva, nikto ich netrestá. Pohybujú sa medzi ľuďmi celkom voľne a so satanskou rozkošou hubia duše, najmä mladé a olupujú ich o to najdrahšie: večný život. Ich zbraňou je zvádzanie, hrozba, sľub a nástraha.

Sväté písmo to charakterizuje takto: „Šúchajú nohou, žmurkajú očami, kývajú prstom, usmievajú sa a potriasajú mešcom...“ (porov. Prís 6,12an) - Sympatickí ľudia, ponúkajúci najhoršiu otravu v obale najpríťažlivejších hesiel: „Carpe diem...“ , „Trhaj ruže, kým si mladý. Dožič si! Nábožnosť je dobrá len na dni staroby...“

Úbohé obete často ani dlho neváhajú. Oči im zasvietia preludom šťastia, siahnu po rozkoši a zrazu sú z nich mŕtvoly... V duši tma, chlad, smutné zhorenisko. Miesto Boha diabol.

Ježiš nás pred týmito vrahmi varuje. Hovorí, že sa ich treba báť ako tých, čo zabíjajú telo, čo nosia dýku a prelievajú krv (porov. Mt 10,28). Ba ešte viac.

Boh chráni piatym prikázaním nielen zdravie nášho tela, ale aj silu našej duše. Lebo ako je možné ranami a zlým zaobchádzaním vyčerpať telo, tak je možné aj dušu oslabiť a priviesť až k smrti, t. j. k hriechu.

Veľmi nebezpečnou ranou pre dušu je pohoršenie. Preto božský Vykupiteľ Ježiš Kristus, nesmierne milujúci naše duše, je taký strašný v slovách, keď hovorí o tejto pliage... „Beda svetu pre pohoršenie! ...beda človeku, skrze ktorého pohoršenie prichádza!“ (Mt 18,7).

A tak beda chlapcom za všetky hlúpe a dvojzmyselné reči, ktorými nasiali do duší kamarátov semienka skazy...

Beda dievčatám za každú voľnosť v obliekaní a v držaní tela, za všetky zvodné úsmevy, za všetky príliš sladké slová, za všetky neskromne dlhé pohľady...

Beda starým za to, že pohoršovali mladších, a mladším beda, že skazili najmladších. Pán Ježiš hovorí, že lepšie by im bolo, keby sa im uviazal mlynský kameň na krk a boli ponorení do hlbočín morských... (porov. Mt 18,6).

Beda všetkým za všetky pohoršenia!

Dôkladne si spytujme svedomie!

Milí priatelia, nech Pán Ježiš nám pomôže spoznať naše hriechy a vloží do nášho srdca ľútosť nad nimi a kiež nám pomôže začať nový život, veď on práve preto prišiel, aby sme mali život a mali ho čo najhojnejšie (porov. Jn 10, 10).


20. september

Máme pred sebou, milí priatelia, piate Božie prikázanie. Aj na toto sa trocha pozrime...

Nezabiješ

Sú vrahovia, ktorí vedia človeka zmámiť naraz. A sú iní, ktorí vraždia svoju obeť po kúsku. Prví zabíjajú olovom, jedom, nožom; tí druhí zarmucováním, utrháním zo mzdy, znevažovaním, posmechom a odstrkovaním...

Nejedna matka ľahla predčasne do hrobu len preto, že ani muž, ani deti nemali uznania. Nejeden otec sa na smrť upracoval, lebo synovia a dcéry márnotratne mrhali peniazmi, ktoré si vymohli v mene lásky z jeho mozoľnatých dlaní... A koľko odstrkovaných, bledých a podvýživou trpiacich detí blúdilo so smútkom v očiach ulicami pre pijanstvo a iné neresti svojich rodičov?!

Koľko učiteľov vykašľalo pre nezbednosť žiakov svoje suchotinárske pľúca... A koľkí sa nervove zrútili preto, že niekto zo spolužijúcich mal radosť z toho, keď sa oni hnevali...

Sú vrahovia, ktorí zabíjajú svoje obete naraz, a sú iní, ktorí to robia postupne. Pre jedných i pre druhých však platí božský zákaz: „Nezabiješ!“

Malé spytovanie svedomia: Nehneval som niekoho, nezarmucoval, neukracoval, nevysmieval a neodstrkoval?

Slávny O'Connel nosil až do smrti čiernu rukavicu na tej ruke, ktorou zavraždil v súboji svojho súpera - to preto, aby všetci vedeli, že je vrah. To je, pravda, ojedinelý prípad v ľudských dejinách.

Takých, čo sa išli kvôli pokoju svedomia udať pre vraždu sami, bolo do dnešných čias niekoľko. Viac bolo tých, ktorí sa ku skutkom priznali až vtedy, keď ich polícia vystopovala a súd usvedčil. Veľmi mnoho je tých, čo o svojich krvavých zločinoch mlčia a musí o nich vytrvalo mlčať aj ich sterorizované okolie.

No určite je najviac takých vrahov, ktorí si dosiaľ ešte ani len neuvedomili, že vlastne aj oni nimi sú. Stále sa rátajú medzi poriadnych ľudí, hoci Boh vo Svätom Písme raz navždy jasne vyhlásil, že vrahom je každý, kto nenávidí svojho brata (pozri Prvý list apoštola Jána 3,15).

Ale buďme múdri. Miesto toho, aby sme sa príliš sužovali pre minulé nenávisti voči blížnemu, sľúbme radšej Pánovi, že sa budeme všemožne usilovať, aby sme sa ich v budúcnosti už nikdy nedopustili - lebo ten, kto brata nenávidí, je vrah.

Iste je namieste, aby sme si dobre spytovali svedomie a všetko, čo tam zlé nájdeme ohľadom prikázania „Nezabiješ“, vložme do dobrej svätej spovede a začnime odznova.


13. september

Milí priatelia, dnes si všimnime štvrté Božie prikázanie, ktoré poznáme v tomto znení: „Cti svojho otca i svoju matku“, ale vo Svätom písme čítame ďalej takto: „aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dáva Pán, tvoj Boh“ (Ex 20,12).

Ak chceš dlho žiť na zemi

Už mnohí v starobe múdro plakali preto, že v mladosti žili nerozumne. - Omyly mladosti sú vo svojich následkoch strašné. To preto, že sú samy o sebe príjemné a pre nedostatok skúseností ťažko spozorovateľné.

Boh ma chcel pred nimi ochrániť, a preto ma už pri kolíske čakali dvaja strážni anjeli v ľudskej podobe - otec a matka. Im ma zveril až do toho času, kým sám neprídem na to, že nie všetko, čo je príjemné, mi osoží a nie každá bolesť je škodlivá...

Boh ma nechce vidieť v starobe plakať, preto mi v mladosti nariadil osobitným prikázaním poslúchať rodičov. Chcem sa vyhnúť poblúdeniam? Trpkým sklamaniam? Chcem dlho a šťastne žiť na zemi? Nezmámiť hriechmi telo i dušu? – Budem si ctiť otca svojho i matku svoju!

A uvážme ešte, ako krásne to Boh zariadil: tým, že poslúchame rodičov, poslúchame aj jeho, lebo on to káže. Dve poslušnosti naraz. Aj dve odmeny. Za jednu dlhý život na zemi (výhody časné), za druhú šťastný život po smrti (výhody večné).

Je to však aj výzva pre rodičov, aby sa snažili byť dobrým príkladom vo viere v Boha a v láske k nemu i k blížnym pre svoje deti a nedávali im svojimi hriechmi zámienku, aby si ich nectili – hoci treba povedať, že rodičov a všetkých, ktorú sú postavení na ich úroveň, si máme ctiť vždy...

Milí priatelia, ďakujem všetkým, ktorí ste sa akýmkoľvek spôsobom pričinili o krásny priebeh našej jubilejnej odpustovej slávnosti.


6. september

Milí priatelia, všimnime si aj tretie Božie prikázanie.

Pomaly končí leto, počas ktorého mnohí z nás boli na dovolenkách niekde pri mori, alebo na horách alebo aj inde. Človek hľadá pokoj, odreagovanie sa od každodenných starostí či povinnosti, chce pookriať, nabrať nových síl. Ale to je spravidla raz v roku. Nedeľa a nedeľná svätá liturgia (tiež aj sviatok) je tiež príležitosť, aby sme aspoň raz za týždeň sa odreagovali, našli si čas na oddych a v návale rôznych starostí a problémov uložili sa do náručia nebeského Otca a jeho Cirkvi – našej Matky, kde môžeme nájsť pokoj, úľavu, odpustenie, pookriatie...

PAMÄTAJ, ABY SI SVÄTIL SVIATOČNÝ DEŇ

Zvieratá sa nemusia starať o dušu - preto majú len všedné dni. My sme však ľudia z tela a z duše, potrebujeme preto občas uniknúť zhonu, predpísať telu pokoj, aby si aj duša mohla prísť niekedy na svoje.

Boh ustanovil sviatočné dni, aby sme nezabudli na svoju veľkosť, aby sme nezabudli, že nie sme zvieratá, ale ľudia.

Ale aj na to Boh ustanovil sviatočné dni, aby sme si zas nemysleli, že sme viac ako človek, aby sme nezabúdali, že máme nad sebou všemohúceho, večného a jediného Boha, ktorému sa ti treba vo sviatočný deň v chráme pokloniť, a tak aj navonok vyznať svoju podriadenosť a svoju úctu.

Tento Boh je aj našim Otcom, ktorý je rád, keď prídeme k nemu a sa mu poďakujeme za pomoc, keď sa mu vyžalujeme a v jeho náručí si oddýchneme a naberieme silu ísť ďalej životom.

Nie sme zvieratá, podrobené nutnostiam, ale nie sme ani Boh, ktorý je nezávislý a za svoje činy nikomu nezodpovedá.

Toto mi pripomína každý sviatočný deň. Ak si ceníme svoju veľkosť a máme radi svoje úžasné i večné dobro, pamätajme, aby sme deň sviatočný zasvätili...

Nasledujúcu nedeľu 13. septembra máme tiež možnosť naplniť toto prikázanie aj tým, že prídeme na našu slávnosť do nášho chrámu, veď budeme mať odpustovú slávnosť, pri ktorej nám otec arcibiskup posvätí nový oltár v našom chráme a tiež spoločne s ním sa poďakujeme za 325 rokov, čo trvá naše farské spoločenstvo.

Prajem Vám krásny duchovný zážitok...


23. august

Milí priatelia, pokračujme dnes druhým Božím prikázaním

NEVEZMEŠ MENO BOŽIE NADARMO

Sú ľudia, ktorí si vyberajú z náboženstva len to, čo slúži ich časným záujmom. Takýto „veľmi praktický“ človek nám napríklad povie: „Uznávam potrebnosť štvrtého, piateho - až desiateho Božieho prikázania, ale myslím, že tie tri predchádzajúce sú úplne zbytočné.“

Aj my sa dívame na vec z praktického hľadiska, ale hovoríme inak. Takto: kde sú zákony, tam musí byť aj autorita, ktorá má dbať o ich zachovanie a stíhať priestupníkov.

Nuž a prikázania prvej tabule sú práve nato, aby sa mal koho báť aj taký rušiteľ ľudských práv, ktorý sa nikoho z ľudí nebojí. Prvé tri príkazy boli vydané na upevnenie autority Boha, ktorý je všade, aj tam, kde niet svedkov, aj tam, kde ozbrojené stráže zaspali.

Ak rozbijeme prvú tabuľu s troma prvými prikázaniami, rozbijeme sa nám aj druhá. Odstráňme Božiu autoritu, a sme hotoví. Nikto nezaručí bezpečnosť ani nášho života, ani nášho majetku, ani našej cti a nášho rodinného šťastia.

Takto potom ľudia, keď si nevážia Boha ako autoritu, ako zákonodarcu, potom si môžu vymýšľať rôzne zákony, ktoré práve teraz vyhovujú im a zabúdajú na dobro blížneho. Spomeňme len potrat, eutanáziu a ďalšie... A tým vlastne porušujú prikázania druhej tabule - štvrté až desiate.

Keď Boh zakazuje v druhom prikázaní zneuctievať svoje meno, nerobí to kvôli sebe. Naša úcta mu ku šťastiu a ku sláve nič nepridá a naša neúcta nič neuberie.

Tento príkaz bol daný pre naše dobro. - Ak si neuctíme jeho meno, oslabíme jeho vplyv na priestupníkov zákona, ktorých je na svete bezmála toľko, koľko ľudí, a ohrozíme tak sociálne dobro.

Spoločnosť by nás mala za každý hriech proti druhému prikázaniu stíhať práve tak, ako keby sme zabíjali a kradli.

Z toho vyplýva aj úcta k Božiemu slovu obsiahnutom vo Svätom písme a v posvätnej tradícii.

O našom vzťahu k Bohu by mnoho vedela povedať aj naša knižnica. Máme v nej Sväté písmo? –

Veľmi sa odporúča, aby mladí ľudia, keď si zakladajú rodinu, nezabudli si zadovážiť aj Sväté písmo. Či nie je ono krásnym darom pre novomanželov?

Predpokladajme, že Sväté písmo – Bibliu máme doma. - Ako často z neho čítame?

Nebolo by znakom úcty k Bohu, keby sme knihu, ktorej prvoradým autorom je on sám, zriedkavejšie brali do rúk ako knihy, ktorých autormi sú ľudia.

A keď ju čítame, či vieme, že v ruke držíme Zákon, nie iba jednoduchú históriu?

Cítime v každom jej slove dych večného a všadeprítomného Boha?

Cítime, keď hľadíme na jej sväté stránky, že treba kľaknúť, alebo stáť s odkrytou hlavou?

Cítime, že treba z mysle, zo srdca, z vrecka, z domu i z knižnice vyhodiť všetko, čo akýmkoľvek spôsobom protirečí tejto knihe?

Cítime, že to nie je kniha ako tie ostatné, a že ten, kto ju číta, tiež nemôže zostať takým, ako sú „tí ostatní?“


16. august

Milí priatelia, pokračujme v zamyslení nad prvým Božím prikázaním.

NEBUDEŠ MAŤ INÝCH BOHOV, ABY SI SA IM KLAŇAL

Keď stretnem známeho, snímem klobúk a urobím na znak úcty mierny úklon.

Keď vstúpim do chrámu, kde je osobitným spôsobom prítomný Boh, alebo keď sa vo svojej izbe chystám hovoriť s ním v modlitbe, zaujmem primeraný postoj, a možno aj padnem na kolená...

Ľudia si stanovili pravidlá, podľa ktorých sa vzájomne uctievajú. A Boh si tiež určil spôsob, akým sa mu má vzdávať úcta a poklona.

A ako nemôžem ľuďom ponúkať nejaké svojské, dosiaľ nevídané prejavy úcty, tak ani Bohu nie. Nežiadajme preto, aby sa mu páčilo, čo mu dávam ja.

Treba sa usilovať dávať mu to, čo sa jemu páči... A nielen vtedy, keď sa to mne ľúbi, keď mám náladu, ale keď sa to páči jemu.

A jemu sa naša poklona a úcta páči vždy. Najmä vtedy, keď sa nepáči nám, keď nemáme do pobožnosti chuť, keď sme duchovne vycivení a suchí.

V dňoch duchovnej nechuti neochabujme. Práve to je čas, v ktorom sa prejavy mojej úcty a poklony najviac zaľúbia Pánovi, ak v nich vytrváme. Vydržme!

Pohan si formuje boha podľa seba - kresťan formuje seba podľa Boha

V stredoveku sa ľudia hádali o to, či sa Zem krúti okolo Slnka, alebo Slnko okolo Zeme. Tento zdĺhavý spor o hmotný stred sveta vyriešil nakoniec Galileo Galilei.

Aj dvadsiate prvé storočie má podobnú hádku. Prie sa, pravda, viac prakticky ako teoreticky - o duchovný stredobod.

Sú egocentristi (ego = ja), ktorí žijú a počínajú si tak, akoby boli sami ústredným bodom všetkého. A sú teocentristi (Theos = Boh), ktorí stredobod celého svojho počínania vidia v Bohu...

Medzi ktorých patrím ja?

Zamyslím sa dnes nad touto otázkou. Je životne dôležitá.

Čím je pre mňa Boh?

Nechovám sa k nemu iba ako k pomocníkovi pri dosahovaní „svojich cieľov,“ alebo ako k susedovi, ku ktorému sa v čas núdze zájde po výpomoc?

Aké sú moje modlitby? Nie sú výlučne prosebné zamerané jedine na „moje“ osobné dobro? S akou chuťou sa modlievam tri prvé prosby modlitby Otče náš?

Čo odhodím radšej: daktorú svoju chybu, svoju milú náklonnosť, alebo daktorý článok jeho náuky - ak zbadám, že je medzi nimi rozpor?

Chcem mať úctu a osoh z toho, že mu slúžim, alebo si pokladám sám za veľkú česť, že mu môžem venovať všetky schopnosti tela a duše?

Ak pochopím a prakticky životom dokazujem, že nie moje ,ja“, ale Boh je tým centrom, okolo ktorého sa má všetko krútiť, môj objav nebude menší ako objav Galileiho.

Milí priatelia, aj účasť na odpustových slávnostiach, ktoré v týchto dňoch prebiehajú (Litmanová, Klokočov, Ľutina, Čirč a inde), je prejavom lásky voči Bohu.


9. august

1. Ja som Pán, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal.

Prvé prikázanie (pozri Ex 20,1-5; Dt 5,6-8), namierené proti modlám, je ešte aj dnes aktuálne. Prakticky je naším bohom to, čomu venujeme najviac pozornosti, čo máme najradšej, kvôli čomu prinášame denne najviac obetí.

Nuž a podľa toho je aj medzi kresťanmi mnoho pohanov - mnoho modloslužobníkov...

Aj medzi pokrstenými sú takí, čo sa napríklad klaňajú cudziemu telu, či už z estetického a či z erotického dôvodu. Milujú ho a túžia po jeho blízkosti. Im je najväčšou hodnotou zmyslový, alebo priamo i zmyselný zážitok. Kvôli nemu sú ochotní podniknúť všetko. Naň stále myslia, preň pracujú a ustávajú sa, im je toto bohom.

Iní sa klaňajú sebe samým. Povýšili sa nad všetkých ostatných. Svoje ,ja“ postavili na vysoký podstavec svojich domnelých dokonalostí. Obiehajú okolo neho a rozličnými prostriedkami vnucujú kde - komu úctu k svojej vymyslenej výške. A každý je pohan a každý je hriešnik, kto si ich nevšimne a neuctí - lebo oni sú bohom a bohu sa treba klaňať...

A mnoho je aj tých, ako Písmo hovorí, ktorých bohom je brucho (pozri Flp 3,19). Hmotári, ktorých najvyšším horizontom je okraj misy, najvyšším šťastím plný žalúdok. Nielen ten fyzický, ale aj ten pomyselný, keď človek len hrabe a hrabe a nepozerá na nikoho okolo seba.

Všetko toto je modloslužba, ktorú Boh zakazuje. Preto sa skrižovali nad temenom Sinajskej hory blesky, preto zazneli odtiaľ varovné hlasy jediného a pravého Boha, sprevádzané hrozným hrmením: „Počuj, Izrael, ja som Pán, Boh tvoj. - Niet iného Boha okrem mňa, ani na zemi, ani na nebi...“ (porov. Ex 20, 1-4).

Pýtajme sa, ako je to s nami... Nebol som dosiaľ aj ja aspoň čiastočne modlárom? A v čom?

Načo som prijal sviatosť krstu a sviatosť birmovania? Či nie na to, aby som búral a ničil bôžikov v sebe a v iných a aby som bránil pravého Boha!?

Ja som Pán, tvoj Boh... Ja som Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov...

Nemýľ si ma s bohom suchej špekulácie. Ja som Boh zjavenia: Otec, Syn i Svätý Duch. Nie boh filozofov, ale ten osobný, blízky každému, všadeprítomný, s ktorým sa môžeš rozprávať, ktorý sa zaujíma o tvoj život detailne. Boh, ktorý z lásky k tebe obetoval vlastného a jediného Syna.

Aj bludári majú boha - ale znetvoreného a okypteného. Raz mu chýba milosrdenstvo, inokedy spravodlivosť... To nie som ja. Nedaj sa pomýliť. Boh, v ktorého verí katolícka Cirkev - úplný, jediný, pravý - to som ja.

Ja som Pán, tvoj Boh...

Mal by si ma poznať...

Snažíš sa o to? - Ako?

Pozoruješ prírodu, moje dielo? Čítaš Písmo, moje slovo? - S akým záujmom a s akým výsledkom?

Študuj, usiluj sa poznať ma, aby som ti nebol cudzí, keď sa ti na konci vekov predstavím tými istými slovami, čo na Sinaji: „Ja som Pán, tvoj Boh...“ ...lebo by to mrzelo mňa i teba!

Milí priatelia, nezabúdajme na to, že Boh je predovšetkým LÁSKA.


2. august

Milí priatelia, čo myslíte, má nás Boh rád? Isto áno a dôkazom o tom sú aj Božie prikázania. Čítajme a pochopíme.

PRE NAŠE DOBRO

Keď katechéta rozprával deťom o vyhlásení Desatora na hore Sinaj, kamenné tabule im znázornil v podobe srdca - symbolu lásky.

Urobil správne. Veď Desatoro nie je prejavom Božej prísnosti a Božieho hnevu, ale prejavom nesmiernej Božej lásky. Boh chce, aby sme mali život v plnosti a práve cez prikázania nám chce pomôcť, aby sme mali tento život.

V Prvej knihe Mojžišovej (Genezis) čítame, že Boh „dal vyrásť z pôdy zeme... aj stromu života uprostred záhrady a stromu poznania dobra a zla“ (Gn 1,9). Mohli by sme povedať, že strom života je symbolom nesmrteľnosti, ktorú človek môže získať tým, že sa nedotkne stromu poznania dobra a zla, lebo čo je dobré a čo je zlé pre neho, nezávisí od jeho vôle, ale od Stvoriteľa, lebo Stvoriteľ najlepšie vie, čo nám osoží.

Keď sme my ľudia Boží plán s ľudstvom pokazili, že sme siahli po ovocí stromu poznania dobra a zla, tým sme odsunuli Boha na bok a bez neho sme chceli byť šťastní. Avšak „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). To potvrdzujú aj ďalšie Ježišove slová: „Ja som prišiel, aby mali život a mali ho hojnejšie“ (Jn 10,10).

Všimnime si aj samotné prikázania:

Napríklad: štvrté prikázanie - Cti svojho otca i svoju matku! nedal, aby ťa nútil poslúchať rodičov a predstavených a obstrihával tak tvoju slobodu. Nie. On ho dal preto, aby ťa pomocou poslušnosti zachránil od mnohých škôd a nebezpečenstiev, do ktorých by ťa mohla voviesť tvoja neskúsená mladosť. A potom, ako by si sa raz díval na to, keby ani tvoje deti, ani tvojich podriadených neviazalo štvrté prikázanie?!

Toto prikázanie pozýva aj rodičov, aby ich život bol pozvaním pre deti milovať Boha a svojich blížnych a nie aby ich viedol k hriechu...

A ďalej, Pán Boh nepovedal: „Nezabiješ!“ len tebe; povedal to aj tým, ktorí by i tvoje zdravie a tvoj život chceli ničiť.

Nedal v šiestom prikázaní - Nezosmilníš! prísny zákaz pohlavne sa vyžívať len preto, že by ti nedoprial kúsok radosti. Nie, dal ho pre tvoje dobro a pre dobro tvojich detí. On dal príkaz človekovi: „Ploďte a množte sa a naplňte zem...“ (Gn 1,28). Pohlavný život je určený predovšetkým nato, aby bol splodený nový ľudský život vzájomným úkonom muža a ženy a to v riadnom usporiadanom manželstve.

Ako by si vyzeral dnes po duševnej i fyzickej stránke, keby si tvoji rodičia boli v mladosti dovolili všetko? Bol by si hádam umrel prv, než si sa narodil... A čo by si povedal na to, keby celkom slobodne mohol hocaký nehanebník zneuctiť tvoju útlu sestru, priateľku, alebo matku tvojich detí?

Nepokradneš! - A čo, keby sa mohlo zbíjať a kradnúť?- Nevolal by si ty sám po niekom silnom, kto by sa postavil na obranu tvojho majetku, najmä tam, kde sú bezpečnostné opatrenia málo bezpečné?

A čo, keby bolo dovolené klamať? Kto by komu dôveroval? A keby sa smelo ohovárať, kto z nás by mal ešte úctu a dobré meno? Možno, že by si i pri svojej nevinnosti sedel v žalári, odsúdený pre najhoršie zločiny.

Boh nám dáva prikázania preto, lebo nás miluje... A my túto lásku predovšetkým tak opätujeme, že ich zachovávame. On sám to povedal: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo...“ (Jn 14,23). A tiež: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske...“ (Jn 15,10).

Milí priatelia, či to nie je krásne pozvanie žiť pre Boha a v Božej láske? Prajem Vám i sebe, aby sme po tom túžili celým svojim srdcom...


26. júl

Milí priatelia, pokračujme v našich zamysleniach, ktoré sú pripravované podľa knihy „Deň čo deň“. Jej autorom je Mon Calepin a vyšla na Slovensku v roku 2010 s cirkevným schválením.

Čítal som ju už pred pár rokmi a myslím, že sú v nej základné veci, týkajúce sa našej viery. Môžu nás obohatiť a pomôcť nám viacej veriť, milovať a dúfať.

Aj predchádzajúce zamyslenia vychádzali z tejto knihy.

Teraz by sme sa mohli venovať Desatoro Božím prikázaniam.

A tu je úvodné zamyslenie:

MILUJ, A ROB, ČO CHCEŠ

Boh a jeho Cirkev všeličo prikazujú a všeličo zakazujú. - Keď na to myslíme, možno sa nám zdá, že by bola naša sloboda veľmi obmedzená, keby sme ich mali vo všetkom poslúchať, že by sme si pomaly nemohli dožičiť najmenšej radosti bez toho, aby sme neprestúpili niektoré nariadenie...

Never! - Tých príkazov a zákazov nie je mnoho, všetky sa vmestia na dve kamenné tabule, všetky sa dajú zhrnúť do Desatora. Ak ho zachováme, sme slobodní od všetkých ostatných prikázaní.

Spomeňme si, ako raz prišiel za Ježišom mladý človek a opýtal sa ho: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ On mu povedal: „...ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (pozri Mt 19, 16-22; Mk 10, 17-27; Lk 18, 18-27)

A ak by sa nám ešte aj číslo desať zdalo vysoké, vedzme, že tu vlastne ide len o jedno jediné prikázanie - o prikázanie lásky.

Hovorí nám o tom jedno stretnutie Ježiša s farizejom, ktorý sa ho spýtal: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie? On mu povedal: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou: To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Pozri Mt 22, 34-40; Mk 12, 28-34; Lk 10, 25-28)

Ak toto zachováme, zachováme celé Desatoro, celý Zákon i Prorokov. Nič viac od nás nežiada ani Boh, ani jeho Cirkev.

Miluj teda, a rob, čo chceš. Si slobodný.

Lež ani k tomuto príkazu nás Boh nenúti, hoci je našim zvrchovaným Pánom a má v ruke všetky donucovacie prostriedky. Ukladá nám ho iba podmienečne: „Ak chceš vojsť do života...“ Ak chceš dosiahnuť nebeskú blaženosť, ak sa chceš vyhnúť zavrhnutiu - miluj!

Boh už naozaj nemohol menej žiadať za všetko to, čo nám v časnosti dal a čo nám vo večnosti sľubuje.

Priatelia, nech sú Božie prikázania pre nás pomôckou na našej ceste!


19. júl

Milí priatelia!

A ešte dve myšlienky Vám ponúkam o Božskom Srdci Pána Ježiša. Nech aj toto nás posilní na ceste za ním...

SOCHY A OBRAZY JEŽIŠOVHO BOŽSKÉHO SRDCA

Vieme asi, ako vyzerajú tie najobyčajnejšie sochy alebo obrazy Božského Srdca? Mladistvá tvár, dlhé biele rúcho, červený plášť, na hrudi srdce v plameňoch a obe ruky vystreté na objatie... A vieme, čo človeka najviac dojíma, keď hľadí na niektorú z tých obyčajných sôch či obrazov? - Ruky a srdce. Či je deň, či noc, či pred ním stojí svätec a či hriešnik, ruky sú stále vystreté a srdce stále v plameňoch.

Možno povieš: áno, ale je to predsa len krehká sadra či pomaľované plátno alebo papier, nehybná, mŕtva hmota.

Ale mňa práve dojíma tá jej nehybnosť. - Či nie je socha alebo obraz práve touto svojou vlastnosťou dokonalým vyjadrením bezhraničného Božieho milosrdenstva, ktoré neodvráti tvár a nezavrie náruč ani pred najväčším hriešnikom?! Či nám to nehovorí, že Ježiš je stále dobrý, a nie iba na výročité sviatky ako my ľudia?!

Keby tam miesto sochy či obrazu stál sám, isto by ho láska nútila stáť práve tak ticho, nehybne ako ten kúsok krehkej sadry alebo plátna, aby nás svojou nehybnosťou presvedčil, že nás všetkých bez výnimky neprestáva milovať, ani vtedy nie, keď my prestaneme...

SLÁVA, ČESŤ, VĎAKA A ODPROSENIE BOŽSKÉMU SRDCU...

Medzi nebeskými duchmi praskla len jedna salva vzbury a neposlušnosti voči Bohu a vieme, čo nasledovalo? Z najkrajšieho anjela stal sa najošklivejší zatratenec!

Za jediné: „Non serviam! - Nebudem ti slúžiť!“ zrazil Boh Lucifera a s ním tretinu nebeských hviezd do pekelných priepastí...

Milovaní, koľkokrát sme už vyslovili toto slovo, koľkokrát sme už vypovedali svojim hriechom poslušnosť Bohu, a ešte stále sme tu?! Ešte stále máme nádej byť anjelmi...

Či si azda myslíme, že Boh konal vtedy prenáhlene, že to potom oľutoval a polepšil sa?

Nie!

Boh sa nemení; je vždy rovnako spravodlivý. A verme, že ani teba ani mňa by nebol ušetril, keby tu nestál Ježíš so svojím veľkým milosrdným Srdcom.

Poďakovali sme sa mu, - ale tak úprimne - už niekedy za to?

Ak nie, spravme to hneď teraz.

Priatelia, prežívame horúce leto, nech aj naše srdcia sú zapálené horúcou láskou k Bohu!


12. júl

Milí priatelia, a je tu posledná dvojica prisľúbení Ježišovho Božského Srdca – jedenáste a dvanáste. Modlím sa, aby aj tieto nám pomohli viac pochopiť Božiu lásku...

Jedenáste prisľúbenie Ježišovho Božského Srdca

Prisľúbenia sú vlastne veľké ponížené prosby Božského Srdca, ktorými žobroní medzi ľuďmi o úctu a milovanie. - Koho by to nedojalo?

Ponúka a odporúča svoje Srdce, svoju lásku, ako jarmočný predavač, a mnohí ľudia chodia okolo bez záujmu, bez povšimnutia... Ako ho to musí bolieť! A ako ho to rozradostní, keď nájde úprimnú dušu, ktorá pochopí jeho božský smäď po našej láske a ide medzi ľudí, aby ich zhromaždila okolo neho.

Takúto dušu si podľa jedenásteho prisľúbenia zapíše do svojho Srdca a nikdy ju odtiaľ nevymaže.

Hodno sa stať apoštolom, rozširovateľom úcty k Božskému Srdcu.

A vieš, ako sa to robí?

- Hľaď svojím životom dosiahnuť, aby si ťa ľudia ctili, vážili si ťa a milovali.

Ak ty budeš mať úctu a lásku u ľudí, bude ju mať aj ten, o ktorom s úctou a láskou budeš iným hovoriť. V tom je celý tvoj apoštolát.

A ver, Ježiš ti pomôže v jednom i v druhom prípade. Usiluj sa ho porozumieť - a to nech je nadnes tvoje predsavzatie.

Dvanáste prisľúbenie Ježišovho Božského Srdca

Ak nepochopíš dvanáste prisľúbenie, tak si nepochopil ani tých jedenásť.

Ježiš ti preto sľubuje raz to, raz ono: milosť stavu, pokoj, požehnanie, ochranu v živote i pri smrti, aby ťa pritiahol a mohol ti k týmto svojim darom pridať i seba samého.

Ak prijmeš dary a neprijmeš jeho, nemožno ti veriť, že ho naozaj miluješ a ctíš.

Úcta k Božskému Srdcu vedie teda nutne k častému svätému prijímaniu. (Prvé piatky so svätým prijímaním!)

Tu vlastne, vo Sviatosti oltárnej - v Eucharistii, je tá láska, ktorej symbolom je jeho Srdce.

„Udelím všetkým, ktorí cez deväť mesiacov každý prvý piatok vo svätom prijímaní sa ku mne blížia, milosť konečnej vytrvalosti a obsiahnutie sviatostí zomierajúcich; budem im istým útočišťom v poslednej hodine.“

Majme snahu pochopiť a pochopíme.


5. júl

Milí priatelia, a už sme pri ďalších dvoch prisľúbeniach Ježišovho Božského Srdca. Dúfam, že si ich „vychutnáte“, a že vám pomôžu niečo zmeniť vo vašom živote k lepšiemu.

Deviate prisľúbenie Ježišovho Božského Srdca

Jedna z vlastností nekonečnej Božej lásky je: bohato odmieňať i najnepatrnejšiu pozornosť z našej strany. Javí sa to krásne najmä pri úcte k Božskému Srdcu.

Nosiť jeho medailónik, vyvesiť jeho obraz v dome, umiestniť sošku sa ti zdá detsky naivné, malicherné, bezvýznamné?

A on ti predsa neváha sľúbiť i dať za tento bagateľ svoje požehnanie.

„S hojnosťou rozlejem svoje požehnanie po všetkých miestach, kde sa zavesí a uctí obraz môjho Božského Srdca.“

Sme kresťania chlapského razenia; nedáme nič na amulety a talizmany, ale zato veríme deviatemu prisľúbeniu, lebo veríme v Božiu lásku, ktorá bohato odmieňa i najnepatrnejšie dobré skutky.

Desiate prisľúbenie Ježišovho Božského Srdca

Ak som kresťan, nemôže mi byť ľahostajné, či ľudia okolo mňa žijú v milosti, alebo v hriechu. Nemôže sa ma nedotknúť urážka, mierená na Srdce, na ktorom rád odpočívam.

Ak Boha skutočne milujem, musí ma bolieť každý hriech i ten, ktorý nepochádza odo mňa - musím mať opravdivú ľútosť nad hriechmi všetkých ľudí, spojenú so silným predsavzatím umenšovať ich počet.

Bez stálej a úprimnej snahy umenšovať počet hriechov a počet hriešnikov - začínajúc od seba - nie som kresťan...

Chcem ním byť? - Zaiste!

Božské Srdce mi desiatym prisľúbením vychádza v ústrety.

Ak sa stanem jeho ctiteľom, nebude mi nič chýbať ku kresťanskej úplnosti a dostanem i chuť, i schopnosť dotknúť sa aj najzatvrdlivejších sŕdc a účinne pracovať na ich záchrane.

Hriechy a nedostatky iných sú i mojím nedostatkom - nedostatkom mojej lásky a úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.


28. jún

Milí priatelia, pokračujme, prosím, v uvažovaní nad prisľúbeniami Ježišovho Božského Srdca. Na rade máme ďalšie dve a to siedme a ôsme. Zahĺbme sa do nich a snažme sa ich aplikovať do svojho života.


Siedme prisľúbenie Ježišovho Božského Srdca

„Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiež by si bol studený, alebo horúci. Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, začínam ťa vypľúvať z úst“ (Zj 3, 15). - Tieto výčitky a hrozby z Jánovej Apokalypsy boli adresované biskupovi z Laodicey a tamojším kresťanom.

A sú to i pre nás veľké výstražné výkričníky, ktoré Boh napísal za slovom vlažnosť. Duchovná vlažnosť je pliaga, ktorú nebudeme nikdy dosť nenávidieť, lebo nikdy nepochopíme jej dosah.

Keby ňou postihnutý kresťan úprimne vyjadril stav svojej duše, jeho spoveď by musela vyznieť takto: „Mám jedinú snahu - nemať nijakej vyššej snahy. Nechcem byť horším, ale ani lepším nechcem byť. Chcem ostať takým, aký som. Ani proti prúdu, ani dole prúdom. Mať pokoj a nedať sa vyprovokovať ani doprava, ani doľava. Viem, že ma Boh začína vypľúvať, ale mňa už ani to nevie pohnúť, aby som začal dôsledne kresťansky žiť.“

Božský Lekár prichystal i proti tejto strašnej chorobe účinný liek. Ctiteľom svojho Srdca sľubuje: „Vlažné duše stanú sa horlivými.“


Ôsme prisľúbenie Ježišovho Božského Srdca

Keď je reč o svätých, o vzoroch kresťanskej dokonalosti, myslíme v momente na pozlátené sochy a černejúce obrazy, ktoré si kresťanská nábožnosť umiestnila do chrámového prítmia.

To je chyba! - Mala by sa nám skôr vynoriť myšlienka na mužov a ženy, starcov i deti, ktorí pracovali a trpeli tak ako my, len trocha trpezlivejšie a obetavejšie. Ktorí jedli, pili a odpočívali ako my, len trochu miernejšie. Vedeli sa radovať a zabávať ako my, len trošku praktickejšie a dôslednejšie.

Svätí boli ľudia ako my, len o niečo lepší. Nedelí nás od nich toľko, ako si obyčajne myslíme. Medzi nimi a nami je nepatrný rozdiel, kúsok dobrej vôle, znásobovaný milosťou. Ide len o jeden krok, o dobrú vôľu byť stále lepším v každom ohľade.

Ctitelia Božského Srdca ju dostanú v hojnej miere. Sľúbil im to Ježiš ôsmym prisľúbením: „Horlivé duše rýchle dosiahnu veľkú dokonalosť.“

Keby sme mali živšiu lásku a praktickejšiu úctu k Božskému Srdcu, svätí a šťastní by medzi nami prestali byť výnimkou.


21. jún

Milí priatelia, tento týždeň, ktorý máme pred sebou, nech nám pomáhajú na ceste za Kristom ďalšie dve prisľúbenia Ježišovho Božského Srdca....

Piate prisľúbenie Ježišovho Božského Srdca

„Kedykoľvek som ľutoval, že som niečo urobil, bolo to vždy preto, že vtom, čo som urobil, som niečo neurobil...“ Nech nám toto priznanie moderného mysliteľa znie ako vhodné upozornenie.

Aj pred nami stojí sto najrozličnejších podujatí, z ktorých hlavné a najdôležitejšie je spása duše - unum necessarium.

Začnem jedno, druhé, tretie – a po čase konštatujem: toľko som sa namáhal, zapieral, nedoprial som ani údom, ani hlave oddychu a nadarmo. Dnes z toho nič nemám...

Vieš čo, priateľu?

To preto, že v tom, čo si vykonal, si niečo nevykonal, zabudol si na dôležité upozornenie Pána Ježiša, ktorý ctiteľom svojho Srdca sľúbil: „Každé ich podujatie hojne požehnám.“

Zvlášť, ale nezabudni na piate prisľúbenie Božského Srdca vtedy, keď pracuješ na diele spásy svojej duše.

Šieste prisľúbenie Ježišovho Božského Srdca

„Hriešnici nájdu v mojom Srdci žriedlo a nekonečné more milosti.“ - To znamená, Pane, že týmto prisľúbením definitívne zatváraš brány pekla...?

„Rád by som to urobil, ale sú smrteľníci, ktorí o sebe tvrdia, že nie sú hriešni. Počítajú sa medzi spravodlivých. Keď je reč o hriešnikoch, hovoria v tretej osobe, keď o spravodlivých, strkajú neskromne pred každú vetu zámeno prvej osoby: ja, my... Myslia si, že sú bez viny, a preto potrebu môjho milosrdenstva necítia a o úctu k môjmu Srdcu nestoja...

Moje milosrdné odpustenie je prisľúbené tým, ktorých vlastné viny nútia uctievať moje Srdce a milovať moju lásku. Tým, ktorí cítia, že hynú, a preto volajú o pomoc...

Ver mi, že tí, takzvaní spravodliví, pôjdu so svojimi vymyslenými čnosťami do vonkajšej tmy, lebo som spravodlivý... Ale kajúci hriešnici vojdú do kráľovstva, - lebo som milosrdný.“

Pane, zachráň ma a zbav najväčšieho hriechu: necítiť svoj hriech a nevzdychať po tvojom milosrdenstve!


15. jún

Ponúkam Vám, milí priatelia, dve ďalšie zamyslenia z prisľúbení Ježišovho Božského Srdca. Kto z nás nepotrebuje potešiť? Kto z nás nepotrebuje v tomto živote ochranu pred zlým, ktorý „obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral“ (1 Pt 5,8). Vzoprime sa mu pevní vo viere (porov. 1 Pt 5,9a)

Tretie prisľúbenie Ježišovho Božského Srdca

„Vo všetkých protivenstvách ich poteším.“ Necítiš, že toto tretie prisľúbenie je vlastne zopakovanie Ježišovej dojímavej výzvy z Matúšovho evanjelia: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním?“

Pozri, čo prisľubuje v jednom i v druhom prípade: potešenie, občerstvenie. Všimni si dobre: nehovorí, že ťa zbaví protivenstiev, že ťa vyslobodí spod bremena a dá ti užívať sladkú bezbolestnosť. Nie. To Ježiš nerobieva. To nespravil ani svojej Matke, ktorú tak nežne miloval. Darmo budeš volať, aby ti dal na zemi všetko, čo ľudia nazývajú šťastím, aby ťa zbavil pokušení, chorôb, biedy a ostatných nepríjemností. Odpovie ti ako Pavlovi. „Stačí ti moja milosť!“

Áno, Ježiš ti bremeno ponechá, - lebo má rád tvoju lásku, ktorú mu môžeš prejaviť len prijatým utrpením. Ale dá ti silu, aby si sa pod bremenom mohol vystrieť, i usmiať sa a kráčať veselo vpred... Chce mať z teba obra a zvelebiť tak v tvojej slabosti svoju silu.

A vieš, čo žiada, aby sa na tebe splnilo tretie prisľúbenie? Podujať sa na protivenstvá a stať sa ctiteľom Božského Srdca.

Štvrté prisľúbenie Ježišovho Božského Srdca

Najstrašnejšie v tomto živote je to, že nemôžeme viackrát zomrieť, že smrť nemožno zopakovať. - Ak sa nepodarí, nemožno ju opraviť...

Sú ľudia, ktorí budú mať chuť, čas i možnosť na smrť sa prichystať. Ale hádam viac bude takých, ktorí ju budú musieť improvizovať. V tomto nám nikto nemôže zaručiť bezpečnosť.

A potom?

Ak sa nepodarí, všetko je nepodarené... Hrôza ma prechádza, keď si pomyslím, že ten kratučký moment má večné následky. - Ak sa nad týmto zamyslíš, nemôžeš sa tak ľahostajne chovať k štvrtému prisľúbeniu Božského Srdca ako dosiaľ...

Všimni si, svojim ctiteľom sľubuje: „V živote - ale hlavne pri smrti - budem im istou ochranou.“

Prajem Vám požehnaný čas!


8. jún

Milí priatelia, prežívame mesiac Ježišovho Božského Srdca a ja Vám sa chcem spolu s Vami zamyslieť nad jeho prisľúbeniami. Dúfam, že nám to pomôže...

PRVÉ PRISĽÚBENIE JEŽIŠOVHO BOŽSKÉHO SRDCA

Ťažko je byť sebou samým, to jest tým, čím som, lepšie povedané tým, čím by som mal byť.

Byť človekom, keď sa v nás zobudia zvieracie pudy, nie je maličkosť. Ostať kresťanom medzi pokrstenými pohanmi tiež nie je ľahké. Chovať sa bratsky k nebratským bratom a nesesterským sestrám - to tiež nie je bagateľ.

Nie je to také jednoduché byť človekom, kresťanom atď. Sami veľmi dobre cítime, že práve tieto najobyčajnejšie tituly si najmenej zasluhujeme. Mali by sa dávať len niektorým - asi tak, ako vyznamenania za zásluhy. Konštatovanie, pri ktorom nám smutnejú oči a srdce začína bolieť.

Tak málo sme ľuďmi, tak málo kresťanmi, tak málo bratmi, deťmi, žiakmi, - tak málo tým, čím sme, čím by sme podľa mena mali byť.

Prečo? - Počuj tú čudnú odpoveď: sme málo ctiteľmi Božského Srdca. - Keby sme nimi boli opravdivo, splnilo by sa na nás jeho prvé prisľúbenie, kde hovorí: „Dám im milosti, potrebné ich stavu“ – to jest chuť a možnosť byť tým, čím máme byť.

DRUHÉ PRISĽÚBENIE JEŽIŠOVHO BOŽSKÉHO SRDCA

Je na svete jeden kút, kde dostávam všetko bez počítania, kde neplatia zákony o správnom meraní a vážení, kde spravodlivosť vždy dá, čo patrí, aby bola spokojnosť, a láska pridá, aby bola radosť. Tu sa dvere otvárajú bez zaklopania a ku stolu sa sadá bez pozvania...

Tu sa spolu so zvrchníkom odkladajú všetky vzácne tituly a oslovenia, všetko, čo nás vonku robí vzácnymi, sa z toho miesta vytláča; z priezviska i z mena sa spraví nejaká milá zdrobnenina. Syn, brat, sestra - to, čím sú všetci smrteľníci.

Tento kút, to je môj domov, môj rodinný kozub. Ale či je každá strecha oázou pokoja a lásky pre všetkých, ktorých prikrýva? Hľa, najväčšia bolesť našej doby, že nemožno na túto otázku odpovedať kladne.

I v rodine dnes myslí každý na seba. A ak tu chce byť aký taký pokoj, niekto sa musí podvoliť a hltať všetky horkosti spoločného rodinného nažívania. A ak sa vzoprie, alebo nevládze, je tu hneď truc, urážka, ktorá strašne bolí, pretože pochádza od tých, ktorí by mali uznať.

Toto je naša choroba. A liek? - Úcta k Božskému Srdcu, ktorého druhé prisľúbenie znie: „Ich rodinám dám pokoj.“


1. jún

Milí priatelia, vo štvrtok tohto týždňa budeme sláviť veľký sviatok Najsvätejšej Eucharistie, teda sviatok Kristovho tela a Kristovej krvi. Eucharistia je veľký dar Krista nám ľuďom. Je to prejav jeho „nesmierneho milosrdenstva“ (pozri tropár sviatku).

Americký katolícky biskup Fulton Sheen nás pozýva, aby sme si spolu s ním prečítali a premeditovali šiestu kapitolu evanjelia podľa svätého apoštola Jána, kde sa práve o tom hovorí.

Ak chceme poznať, čo nám Kristus zanechal, tak najprv otvorme evanjelium a čítajme a potom môžeme prejsť k nasledujúcemu zamysleniu od spomínaného biskupa.

Takto môžeme spolu s ním poodhaliť tajomstvo Kristovej lásky cez tento veľký dar, ktorý nám zanechal.

Eucharistia a viera v evanjelium

Dôležitosť Eucharistie v evanjeliách je predstavená dvoma zázrakmi o rozmnožení chleba a rýb: jeden zázrak sa stal pred Židmi, druhý pred pohanmi. Vyzeralo to tak, akoby sa náš Pán chcel uistiť o tom, či jeho vlastní ľudia a tí, ktorí sa mali stať jeho ľuďmi, poznajú toto tajomstvo.

Po rozmnožení chlebov pred Židmi, ako je uvedené v Evanjeliu svätého Jána (čítaj 6. kapitolu), povedal Pán, že on je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba (porov. Jn 6,58).

A všimnime si, ako na Ježišove slová: „A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým?“ (Jn 6,22) reagujú Židia a učeníci, pokiaľ ide o vieru. Pomyslite si, ako asi muselo zosmutnieť srdce Spasiteľa! Uvedomme si slová verša 6,41: „Židia na neho šomrali, lebo povedal: »Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba...«“

A potom, keď to ešte zdôraznil, vo verši 6,52 čítame o prudkej debate medzi Židmi: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?“

Vo verši 6,60 zasa čítame: „Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich povedali: »Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!«“ Ježiš vedel, o čom si šomrú jeho učeníci, lebo sa ich spýtal: „Toto vás pohoršuje? A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým?“ (Jn 6,62).

A opäť vo verši 6,66 čítame: „Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili.“ Ježiš im nepovedal: „Vráťte sa, všetko sa zmení.“ Skôr povedal „Abeant“, čo znamená, nechajte ich.

Potom povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“ Peter na to povedal: „Pane, a ku komu by sme išli?“ (Jn 6,67). Taká bola reakcia.

Kedykoľvek nám Pán dáva svoju stálu prítomnosť, vždy budú medzi jeho vyvolenými ľudia, ktorí budú šomrať, debatovať, rebelovať, ba aj takí, ktorí ho opustia.

Prajem vám, milí priatelia, aby sa Eucharistia stala každodenným pokrmom duše každého z vás.


24. máj

Milí priatelia, dnes sme oslávili veľký sviatok: Zoslanie Svätého Ducha. Čo nám chce tento sviatok povedať? Pomôžem si myšlienkami od amerického biskupa Fultona Sheena, ktoré Vám tu predkladám svojim jazykom.

PREČO JEŽIŠ VYSTÚPIL DO NEBA

Prečo náš Pán Ježiš Kristus nezostal na zemi?

Vyplývali by z toho pre nás mnohé výhody.

On prišiel v ľudskom tele, žil tu ako človek. Ale keď vyplnil svoje poslanie na zemi, chcel, aby všetci ľudia na celom svete mali z neho úžitok a to je úloha Svätého Ducha – viesť ľudí k viere v Ježiša a Ježišovi, k láske, obetavosti...

Keby bol ostal, mohli by sme sa nadchýnať majestátom jeho spôsobov v bázni a úcte pred jeho prítomnosťou a jeho slovami. A predsa nám povedal: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde“ (Jn 16,7). Myslel tým Ducha Svätého. Duch by neprišiel. Keby bol Ježiš zostal na zemi, bol by vždy mimo nás, len ako príklad, ktorý máme napodobňovať, ako model, ktorý je mimo umelca. Tým, že odišiel a poslal svojho Ducha, ukázal nám, ako máme žiť skutočný pravý život. A tak nám posiela svojho Ducha.

DUCH SVäTÝ - NOVÝ PRINCÍP LÁSKY

Nazdávam sa, že na predstavenie zmeny, ktorú v nás spôsobuje Duch Svätý, môže poslúžiť príklad chlapca z dávnejšieho obdobia. Nechcel sa ani česať, ani umývať si uši, čistiť nechty, ani prísť k stolu slušne oblečený. Dvere za sebou vždy len zabuchával.

Jedného dňa prišiel učesaný, slušne oblečený, s čistými rukami, aj uši mal čisté. Jeho rodičia to nevedeli pochopiť. Predtým ho prosili, vyhrážali sa mu, nútili a prehovárali ho, podplácali ho, ale všetko bezvýsledne.

Teraz, keď vychádzal z dverí, jemne ich zatvoril. Zoznámil sa totiž s dievčinou Zuzanou (Suzie). A tak sa v jeho živote objavil nový princíp lásky.

Chlapec našiel svoju životnú lásku a preto začal konať ináč.

Duch Svätý nás pohýna, aby Boh sa stal pre nás životnou láskou. Ak sa tak stane, potom dokážeme kvôli nemu – kvôli svojej LÁSKE – robiť ozajstné divy...

Duch Svätý - je to princíp lásky, ktorý vyústi do istého druhu duchovnej túžby konať dobro.

Napríklad muž, ktorý miluje ženu, nedáva jej plechový prsteň namiesto zlatého, pretože zlato predstavuje obeť.

Keď milujeme, Duch nás inšpiruje, lebo láska nás ovláda a nabáda k tomu, aby sme robili to, čo by sme iba z rozumu nikdy neurobili.

Jestvuje tiež dôvod, prečo je láska Ducha Svätého čímsi, čo nás nabáda modliť sa každý deň ako zadosťučinenie za hriechy sveta.


17. máj

Milí priatelia, v sobotu 16. mája som bol na púti vo svätyni Božieho milosrdenstva v Krakove spolu s mnohými inými. Znova ma oslovilo Božie milosrdenstvo – chápem ho ako Božiu náruč, do ktorej sa treba uložiť, aby nás On mohol kolísať a tak vnášať pokoj do nášho života. Boh chce, ba túžobne čaká, aby sme mu dôverovali. Aj Carlo Carretto o tom podobne uvažuje, Prečítajme si, čo píše...

BYŤ DEŤMI

Boh nikdy nie je neprítomný v našom živote, nemôže nebyť, „v ňom sme a v ňom sa hýbeme“ (pozri Sk 17,28).

Ale koľko to stojí námahy, aby sa tieto pravdy stali návykom. Koľko prejavov viery, aby sme sa naučili plávať v Božom mori so zatvorenými ocami a s presvedčením, že aj keď sa potopíme, potopíme sa v ňom, v Božskej večnej prítomnosti. Šťastný ten, kto sa naučí tejto plavbe „v Bohu“ a dokáže byť pokojný, aj keď zúri búrka.

„Milujem ťa, Pane, moja sila. Pane, opora moja, útočište moje, osloboditeľ môj... Obkľúčilo ma smrtiace vlnobitie a vydesili zlostné prívaly... V úzkosti som vzýval Pána a volal som ku svojmu Bohu.

Zo svojho chrámu počul môj hlas a moje volanie preniklo k jeho sluchu...

Z výsosti siahol rukou a vzal ma, vyzdvihol zo stredu hlbokých voď“ (porov. Ž 18,2-17).

Dávid poznal túto dramatickú plavbu a zdá sa, že jeho mladícka duša sa zabávala, keď bojovala proti mocnému Goliášovi vyzbrojenému len svojou slabosťou (pozri 1 Sam 17).

Aký je úžasný tento obraz, kde mladík piatimi kameňmi zvíťazí nad obrom. Ale chlapec „žije vo svojom Bohu“ a vie, že má dôveru v Boha, a teda v Neporaziteľného. Nemožné sa stane možným a Goliáš je porazený, zatiaľ čo Dávid bude spievať po celý život:

„Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pasienkoch.

Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje“ (Ž 23).

A bude tak spievať, aj keď už nebude chlapec a pochod bude namáhavejší a viera temnejšia. Áno, lebo čím ďalej ideme, tým je tu väčšie nebezpečenstvo, „že už nebudeme deťmi“. A viera, skutočná viera potrebuje duchovné detstvo.


10. máj

Milí priatelia!

Podobne ako minulú nedeľu, keď sme počúvali príbeh o žene Samaritánke, ktorej Pán Ježiš prejavil svoje lásku a milosrdenstvo, aj dnes sme mali možnosť vidieť v dnešnom evanjeliu veľkosť Božej lásky, keď Ježiš uzdravuje slepého od narodenia.

Zrak je veľký Boží dar, je potrebné si ho vážiť a chrániť si ho.

Pamätajme však, že na svet okolo seba sa môžeme dívať aj očami srdca – lebo len takým zrakom môžeme vidieť Božiu lásku – podobne ako slepec z evanjelia.

Boh vo svojej láske nám na zemi ukazuje svoju lásku predovšetkým cez našich rodičov a predovšetkým cez naše mamky, ktoré majú dnes sviatok...

Mama,

čo všetko sa skrýva v tomto najkrajšom oslovení na svete?

Mama je život.

Mama je láska.

Mama je šťastie.

Mama je domov.

Mama je útecha.

Mama je pomoc.

A mohli by sme pokračovať ďalej.

Najdôležitejšie je však to, že mama JE (že jestvuje),

že môžem ako dieťa žiť v jej blízkosti a ako dospelý aspoň z času načas pobudnúť v jej prítomnosti.

Že môžem požívať prejavy jej materinskej lásky: jej neúnavnej každodennej služby, ktorá nepozná odpočinok, vlastnú únavu, vlastné bolesti, keď potrebujem pomôcť, ošetriť, podporiť, povzbudiť...

Sú rodné matky; sú však aj mamy, ktoré majú v sebe veľkú odvážnu lásku a prijali opustené deti.

Sú také mamy, ktoré k svojim žijúcim deťom prijali ďalšie deti - obraz veľkej lásky matky, ktorú si ona nenecháva len pre svoje rodné deti.

Nezabúdame však ani na lásku a dobrotu starých mám a krstných mám.

Im všetkým patrí naša vďaka!

Týmto chcem aj svojej mame poďakovať za jej lásku a dobro, ktoré mi nezištne a nepodmienečne denne dáva či dávala. Prosím, nech ju sám Boh za všetko štedro odmení!

A k tomu pozývam aj Vás všetkých.

Nezabudnime dnes na svoju mamku a podarujme jej aspoň pomyselnú kyticu uvitú z našich modlitieb....

Milé naše mamy, prijmite od svojich detí pomyselnú kyticu modlitieb za Vás: Nech Vás naša nebeská Mamka Mária vezme pod svoju ochranu!

Milí priatelia, všetkým Vám,ale predovšetkým našim mamkám prajem požehnaný mesiac našej nebeskej Mamky Márie!


4. máj

Milí priatelia, dnes sa veľa hovorí o rodine. Rodina, taká ozajstná, to je poklad. O tomto hovorí aj Carlo Carretto a mňa to veľmi oslovilo a ponúkam to aj Vám...

KORENE - MOJA RODINA

To, že je moja rodina kresťanská, je faktom. V nej som sa narodil vo viere, odmalička som sa učil modliť, báť sa Boha, chodiť na faru, nehrešiť, zúčastňovať sa na procesiách a stavať betlehem pred blížiacimi sa Vianocami. Pri pohľade na svoje náboženstvo v detstve, istotne tradičné, statické a bez tvorivých vzbúr, nemôžem v ňom nenájsť nanajvýš platné hodnoty.

Ešte dnes žasnem nad jednotou, ktorú vo mne tvorila viera a kultúra, ľudské a Božské, modlitba a pokoj, Cirkev a rodina, fantázia a skutočnosť, Boh a človek.

Ešte som vtedy nečítal knihu Genezis (Prvá kniha Mojžišova), kde sa hovorí o Bohu, ktorý vložil človeka do rajskej záhrady, aby ju ošetroval a chránil, ale cítil som sa v záhrade, ktorú mi dal ON, v priestore tejto mojej zeme, môjho povolania a tušil som svoj vzťah k nemu, ktorý sa prechádzal v záhrade pod stromami, odhaľujúc mi postupne svoju neviditeľnú prítomnosť.

Nepoznal som vtedy ešte proroka Jeremiáša, ktorý rozprával príbeh o hrnčiarovi, čo formuje hlinu a opäť berie do rúk rozbitú nádobu a z tej hliny urobí inú (porov. Jer 18). Ale cítil som sa v rukách Boha, ktorý nás neprestajne prerába a ktorý sa neunaví menením svojich plánov s nami, keď mu odolávame chudobou a krehkosťou našej hliny.

Áno, moja rodina mi pomohla vybudovať základy viery a nádeje.

Prajem Vám požehnaný mesiac máj!

otec Milan, Váš brat na ceste


27. apríl

Milí priatelia, máme pred sebou prvý piatok v mesiaci a mnohí z nás prichádzajú, aby sa stretli s Pánom Ježišom vo sviatosti zmierenia a okúsili tak jeho nesmierne milosrdenstvo. Toto nesmierne milosrdenstvo môžeme zakusovať aj pri každom svätom prijímaní Pána Ježiša v najsvätejšej Eucharistii. Veď aj v tropári na sviatok Najsvätejšej Eucharistie hovoríme Ježišovi, že „aj my veríme v tvoje nesmierne milosrdenstvo...“ Ježiš sa chce stáť našim priateľom, chce, aby sme si - obrazne povedané - pri každom svätom prijímaní sadli k jeho nohám a počúvali ho.

Obdivujeme dvoch zamilovaných mladých ľudí – chlapca a dievča, ktorí dokážu sedieť vedľa seba niekedy aj hodiny a navzájom sa počúvať. Aj Pán Ježiš čaká, že tak nejako sa zamilujeme do neho.

Kto je totiž zamilovaný, ten sa snaží prekonať všetky prekážky, len aby sa stretol s milovanou osobou.

Aj nasledujúca myšlienka nám práve o tom chce povedať...

U mňa v Betánii

Spomínam si na moje prvé sväté prijímanie. Ježiš sa vtedy prvýkrát stál hosťom mojej mladej duše...

Zavítal ako kedysi do Betánie (pozri Lukášovo evanjelium 10,38-42) a tešil sa, že po druhej, tretej návšteve stane sa mojím priateľom, že zo zdvorilostných stretnutí vyvinie sa medzi nami dôvernosť. Vždy som všetko starostlivo upravil, vyčistil a ozdobil, aby sa u mňa dobre cítil.

Ale on čakal viac. Čakal, že si k nemu prisadnem, dôverne si pohovorím a po odchode budem naňho stále spomínať a po ňom túžiť. Čakal, že sa doňho zaľúbim ako Mária, Lazárova sestra. Veď len preto prišiel ku mne ako hosť, aby odo mňa odišiel ako priateľ. - Cení si síce aj epizodickú pozornosť a hostiteľskú láskavosť Marty, ale túži po trvalej priateľskej pozornosti a láske Máriinej, ktorá ho bude spolu s apoštolom Jánom sprevádzať až na Kalváriu a ostane pri ňom verne až do konca (pozri Jánovo evanjelium 19,25-27).

Zakrátko, hádam o niekoľko hodín príde Ježiš zas. Ako sa teraz k nemu zachovám?

Drahý Ježiš, keď prídeš do mojej Betánie – do mojej duše, sľubujem ti, že sa už dočkáš toho, na čo si tak dlho čakal. Odložím ohľady a objímem ťa dôverne a silno. A stanem sa tvojim priateľom, budem často sedávať pri tvojich nohách a počúvať tvoje slovo.

otec Milan, Váš brat na ceste


19. apríl

Milí priatelia, stále prežívame veľkonočné – paschálne obdobie a v našej liturgii často spievame: Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval.

Veľká noc je o živote, naše srdce túži po živote a čo všetko robíme, aby sme žili. Nemá nám však záležať len na telesnom živote, lebo aj naša duša – naše srdce chce žiť. Nech nám aj nasledujúce zamyslenie pomôže naplno žiť pre Ježiša a s Ježišom.

Nespokojné je naše srdce

Naše srdce má dve základné tendencie, dva veľké sklony: prijímať a dávať.

Je to dômyselné čerpadlo a rozdávač zároveň. Pumpa na teplú ľudskú krv a na horúcu ľudskú lásku. O jednom nám hovorí lekárska veda, o druhom nás presviedča skúsenosť.

- Nasáva krv, aby ju zas vytlačilo späť do celého tela.

- Dychtivo vpíja lásku, aby ju zas do okolia márnotratne rozlievalo.

To sú jeho funkcie a to sú i dôvody jeho stáleho nepokoja.

Ak nemôže fungovať, ak nastane porucha v prítoku, alebo odtoku, či už krvi a či lásky, je choré. A keď je srdce choré, je to vždy vážna vec. - Srdce nezvykne málo bolieť.

Krv má svoj kolobeh, svoju cirkulačnú cestu, a musí ju mať i láska. Preto si hľadáme niekoho, komu by sme svoju lásku venovali a kto by nám ju opätoval. Vychádzame medzi ľudí a hľadáme srdce, ktoré by bolo schopné prijímať a vracať teplý prúd, vychádzajúci z nás, ktoré by sa dalo naladiť na tep nášho srdca - hľadáme priateľa. Ale ľudia sú takí nestáli, nevytrvalí. - Začas, za málo, a potom sa naše sklamané srdce znovu rozbolí, ochorie...

Stály v láske je len Boh. – Svätý Augustín skúsil ľudí i Boha, a celú tú svoju životnú skúsenosť vložil do slov: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Bože.“

Zamyslíme sa vážne nad svojimi priateľstvami a nad Augustínovými slovami.


13. apríl

Milí priatelia!

Nedávno som cestou autom vzal jedného stopára. Aby reč nestála, spýtal som sa ho, že čo sa stalo, že stopuje, veď iste idú autobusy, vlaky. On mi na to povedal, že cez víkend bol na túre a preto je unavený a preto zaspal a potrebuje sa dostať načas do práce. Povedal mi, kde bol s kamarátmi, aká je príroda krásna a podobne. A ja po prisvedčení, že je to tak, som povedal, že príroda je nádherné Božie dielo, čo potvrdil aj on. Spýtal som sa ho teda, či si našiel čas na nedeľnú bohoslužbu. Povedal, že nie, lebo príroda sama osobe dáva možnosť stretnúť sa so Stvoriteľom.

Zamyslel som sa, je to pravda, čo hovorí, ale potom má zmysel ísť v nedeľu na bohoslužbu? Povedal som si, že má, lebo je krásne budovať spoločenstvo s Bohom tým, že obdivujem prírodu, ktorú nám dal ako dar, ale on čaká, že budem vytvárať spoločenstvo aj s iným človekom, ktorý je tiež jeho stvorením a to pri spoločnej oslave Boha, počúvavaním jeho slova a prijímaním jeho tela a krvi.

A tak som mu povedal: Ako vidím, milujete prírodu a je to krásne. Cez prírodu môžeme milovať aj jej Stvoriteľ, ale poďme ďalej a zamilujme si Stvoriteľa aj tak, že popri vychádzke do prírody si veci zariadim tak, že po ceste zájdem niekam do chrámu na bohoslužbu, aby som v spoločenstvo ostatných Božích detí ďakoval Bohu aj za iné jeho dary. Zamilujme si Božie slovo, zamilujme si spoločnú oslavu Boha a bude nám lepšie. Na tejto zemi sme totiž len ráz... Preto je potrebné tento pobyt dobre využiť...

Kto naozaj miluje prírodu ako Boží dar, ten nebude zabúdať v nedeľu ísť spoločne s inými osláviť Stvoriteľa v chráme... Ba bude sa z tejto možnosti tešiť.

Dnes ráno som hľadal niečo na internete a zašiel som aj na „vývesku“, kde som objavil nasledujúci príbeh, ktorý – dá sa povedať – potvrdil moju úvahu. Lebo aj s láskou a manželstvom je to podobne – sme tu len raz, a preto snažme sa žiť tak, aby sme raz neľutovali...

Aký je rozdiel medzi zamilovanosťou a manželstvom?

Jedného dňa sa študent spýtal svojho učiteľa: „Učiteľu, čo je to láska?“

Učiteľ mu odpovedal: „Skôr, ako ti odpoviem na tvoju otázku, choď na pole, nájdi tú najväčšiu pšenicu a vráť sa späť. Ale pravidlo je, že cez pole môžeš prejsť iba raz. Nemôžeš sa v poli vrátiť, aby si splnil svoju úlohu, čo najlepšie.“

Študent teda išiel na pole. Keď prechádzal prvým radom, uvidel krásnu veľkú pšenicu. Ako k nej podišiel, zamyslel sa…Možno neskôr uvidím ešte väčšiu ako je táto. O chvíľu skutočne uvidel väčšiu, ale opäť sa zastavil a pomyslel si, že možno tam ďalej bude predsa len ešte väčšia, a tak ju neodtrhol.

Neskôr, keď už prešiel viac ako polovicu poľa, začal si uvedomovať, že pšenica, ktorou prechádza nie je zďaleka taká veľká ako tá, ktorú videl na začiatku svojej cesty. Pochopil, že o tú najväčšiu už prišiel a ľutoval, ako sa rozhodol.

Prešiel teda poľom a vrátil sa k učiteľovi späť s prázdnymi rukami.

Učiteľ mu povedal: „Tak toto je láska…Neprestávaš stále hľadať tú lepšiu. Až neskôr pochopíš, že si prepásol toho najlepšieho človeka…“

„A čo je potom manželstvo?“ opýtal sa zvedavo študent.

Učiteľ mu odpovedal: „Skôr ako ti poviem odpoveď, choď na kukuričné pole, nájdi tú najväčšiu kukuricu a vráť sa. Ale pravidlo je rovnaké: Môžeš prejsť poľom iba raz. Nesmieš sa vracať.“

Študent teda išiel na pole. Tento krát už bol pripravený neurobiť tú istú chybu. Keď sa dostal do polovice poľa, vybral si stredne veľkú kukuricu, s ktorou bol spokojný a šiel späť k učiteľovi.

Učiteľ mu povedal: „Dnes si priniesol kukuricu. Hľadal si takú, ktorá je pekná a veríš, že je to tá najlepšia, akú si mohol dostať…. To je manželstvo. Človek prestane hľadať a úprimne verí, že našiel to najlepšie, čo mohol.“

Milí priatelia, prajem Vám krásne poveľkonočné obdobie!


Christos voskrese! - Kristus vstal z mŕtvych!


5. apríl

Milovaní priatelia, je tu Veľká noc - Pascha, slávne Kristovo zmŕtvychvstanie. Čo nám chce povedať?

Vstal - ako povedal

Ježišova história nekonči potupnou smrťou a smútočným pohrebným sprievodom. Keby sa tak bolo stalo, kresťanstvo by bolo najsmutnejším náboženstvom.

V Ježišovej histórii idú za ukrižovaním ešte dve radostné kapitoly: slávne zmŕtvychvstanie a odchod do nebies. Apoštol Pavol prízvukuje: „Boh vzkriesil Pána a vzkriesi aj nás svojou mocou“ (1 Kor 6, 14) Ježiš vstal, i my vstaneme! Boh nás nenechá ležať v prachu poníženia. Vzkriesi nás k sláve. Vstaneme a vrátime sa domov, do vlasti, k Otcovi...

Pre túto krásnu nádej - ba istotu - je kresťanstvo najradostnejším náboženstvom a kresťan najradostnejším stvorením pod nebom.

„Radosť patrí k životu kresťana podstatne. Ak je v nás ešte mnoho smútku, to je znak, že je v nás ešte mnoho nekresťanského. A toto by vlastne mala byť jediná naša bolesť, jediný náš dôvod k smútku, totiž, že nie sme ešte svätí (Léon Bloy).

Mária Magdaléna

Magdaléna bola prvá, čo videla Vzkrieseného Pána.

Stalo sa to takto: „Keď dohovorila, obrátila sa a uzrela Ježiša stáť pred sebou, ale nevedela, že je to Ježiš. I pýtal sa jej Ježiš: ,Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš? - Ona si myslela, že je to záhradník, nuž vravela mu: ,Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem. - Ježiš jej povedal: ,Mária. - obrátila sa a zvolala: „Rabbuni“ - to znamená Učiteľ.“ (Jn 20, 14-16)

Veľmi milá a poučná príhoda. Magdaléna nepoznala Krista, lebo sa jej zjavil v podobe obyčajného záhradníka...

Podobné niečo sa stáva i nám. Aj nám sa Ježiš zjavuje v podobe obyčajných ľudí (chudobní, malí, trpiaci, ba niekedy je to manžel či manželka a tak podobne).

Koľkokrát popri nich denne prejdeme bez povšimnutia. Hľadáme Krista, a neuvedomujeme si, že sa s ním práve stretáme „Čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, to ste mne urobili!“ (Mt 25,40)

Tieto Ježišove slová si chcem pripomínať pri každom stretnutí s človekom.

Prajem Vám požehnanú Paschu - Veľkú noc!

Christos voskrese! - Kristus vstal z mŕtvych!


30. marec

Milí priatelia, prežívame Veľký a svätý týždeň, nazývaný aj strastný či bolestný. Čo spôsobilo, alebo kto spôsobil Kristovi utrpenie? Nuž, ak sa dobre pozriem do svojho života, musím povedať, že aj ja. Nech nám nasledujúce zamyslenie pomôže viac preniknúť do Ježišovho utrpenia, aby som sa chránil všetkého, čo ho zraňuje.

Kristus zbavený slobody

Kristus vo mne - tak nazval A. Auffray jednu zo svojich kníh, ktorou chce kresťanom pripomenúť radostnú skutočnosť, že sú Kristoformi, nositeľmi Krista.

Kristus vo mne - v mojej duši. - Ale ako sa tu asi cíti? Ako slobodný občan, alebo ako väzeň? Nie je moja duša tmavou Getsemanskou záhradou, kde sa Ježiš stal väzňom? (pozri Mt 26,36-56; Mk 14,32-52; Lk 22,39-53; Jn 18,1-14)

Syn Boží sa ponížil a prišiel medzi nás len preto, aby sa stal užitočným nám ľuďom. - Aj k tebe sa ráčil len preto znížiť, aby mohol ďalej konať dobro a tak osláviť Otca. - Nestojí v tvojej duši ako v Getsemanskej záhrade s poviazanými rukami?

Ak je tak, osmeľ sa konečne: vrhni sa na jeho nepriateľov, to jest na svoje hriechy, hriešky a zmyselné neviazanosti. Uvoľni mu ruky, dovoľ mu pôsobiť, nech sa prejaví v tebe svojou činnosťou - aby si mohol zvolať raz s nadšením ako Pavol: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus!“ (Gal 2,20)

Žije a pôsobí... Tak nech je!

Zbavený učeníkov

Počujme, čo hovorí evanjelium: „opustili ho... rozutekali sa...“ ušli od Ježiša a ušli aj od seba (pozri: Mt 26,56; Mk 14,50).

Aj my podliehame tomu istému disociačnému (rozptyľovaciemu) zákonu. - Sme ako lúče, vychádzajúce zo spoločného tepelného a svetelného zdroja, ktorým je Kristus. Čím viac sa vzďaľujeme od neho, tým vzdialenejší a cudzejší sme aj jeden druhému.

Ak opustíme Ježiša, ak sa rozbehneme smerom od neho, nezadržateľne sa vzďaľujeme i navzájom... A pritom strácame teplo i jas.

Ak ujdeme od Ježiša, niet sily, ktorá by nás udržala spolu; každý bude zachraňovať seba bez ohľadu na iných. Vyhasne láska, zrodí sa chlad... (porov. Mt 24,12-13). A nikto už nebude môcť o nás povedať, že sme Ježišovými učeníkmi.

On sám hovorí: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13,35)

Dezertéri z Getsemani, vráťme sa spať ku Zdroju, k Láske, ku Kristovi - lebo nám zľadovatejú srdcia.

Už viem, odkiaľ pochádza môj chlad voči blížnym - vzdialil som sa od Zdroja! - Naspäť, naspäť!


22. marec

Milí priatelia, pokračujeme v rozjímaní nad Kristovým utrpením. Dnes a nasledujúce dni máme pred sebou ďalších ľudí a ďalšie udalosti spojené s Ježišom Kristom a jeho odsúdením a smrťou na kríži. Čítajme a rozjímajme...

Vojaci

Vtedy vladárovi vojaci odviedli Ježiša do vládnej budovy, vyzliekli ho a zahalili do šarlátového plášťa. Uplietli mu veniec z tŕnia, položili mu ho na hlavu a do pravej ruky dali trstinu. Padli na kolená pred ním a posmievali sa mu. I pľuli na neho, brali mu trstinu z ruky a bili ho ňou po hlave. (Porov. Mt 27.)

Vojaci mali osobne veľkú účasť na umučení Pánovom; nie tým, čo robili z rozkazu, ale tým, čo si dovolili sami na svoje pobavenie...

Preložme dve posledné vety do prítomného času. Bude to takto znieť: vojaci majú veľkú účasť na bolestiach, ktoré Pán skusuje v údoch svojho tajomného tela - Cirkvi, nie tým, čo robia z rozkazu, ale tým, čo si sami dovolia na svoje pobavenie.

V obidvoch časoch - v prítomnom i minulom - sú tieto vety rovnako pravdivé.

Preto odprosujme za urážky, ktorých sa Kristovi dostalo od vojakov všetkých čias. Počnúc od rímskych až po naše.

Dav sprevádzajúci Krista

Od nedele do piatku nie je ďaleko. - Ale tých päť dní stačilo na to, aby sa jeruzalemskými ulicami miesto jasavého „Hosanna“ rozľahlo nenávistné „Ukrižuj ho!“

No dejiny našich duší zaznamenali už aj prudšie zmeny v postoji voči Kristovi. Dakedy postačilo nie päť dní, ale päť hodín, aby sa od prejavov nežnej lásky ku Kristovi prešlo k výrazu opovrhovania ním - totiž ku hriechu.

Častou, veľmi častou príčinou týchto prudkých zmien je naša čriedovitosť. Sme príliš závislí na celku, v ktorom žijeme, a dávame ním na seba pôsobiť bez toho, aby sme i my aspoň v niečom uplatnili svoj vplyv. Nenávidíme napríklad suseda len preto, že ho nenávidia aj ostatní z našej strany...

Kvôli spoločnosti, kvôli rodine, kvôli priateľom - to bývajú časté motívy našich neverností.

Pane Ježišu, odpusť mne i všetkým... a daj mi silu byť opravdivým kresťanom


15. marec

Milí priatelia, v tejto veľkopôstnej dobe sa spolu pozrime na dvoch Ježišových apoštolov – Judáša a Petra. Nech sú pre nás – výstrahou ale Peter i povzbudením.

Apoštol Judáš

Je 14. nisana (hebrejské meno mesiaca; náš marec - apríl), prvý Veľký piatok... Na Kalvárii visí Majster s prerazenými rukami a otvoreným bokom - ako obeta lásky.

Niekde na druhej strane za mestom skonáva nešťastný apoštol, Judáš Iškariotský, s vyplazeným jazykom a puknutým bruchom, ako symbol hmotárskeho sebectva. - Judáš, človek, ktorý pobozkal Priateľa, aby ho zradil. Apoštol, ktorý mal Majstrovi privádzať spojencov, a priviedol mu vrahov.

Talentovaný obchodník, ktorý všetko vedel speňažiť, ktorému sa podarilo predať i Boha, i dušu, i nebo a všetko, čo s tým súvisí. - Za tridsať strieborných...

Toľkokrát som ho už aj ja predal, keď som svojmu hmotnému záujmu, nejakému nepatrnému zisku, dal prednosť pred jeho božskými záležitosťami... Ba i priamo proti nemu som už stál v zástupe tých, čo vyšli naňho s mečmi a kyjmi... Veď čo iného bol môj hriech? Či to nebola zrada? Útek do protivníkovho tábora?

Nie, ja sa nesmejem Judášovi, visiacemu na povraze. Ja sa radšej v strachu modlím, aby som sa mu aspoň v tom poslednom bode nestal podobným - v zúfalstve...

Vryjem si do srdca slová sv. Pavla: „S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse... “ (Flp 2,12)

Apoštol Peter

Iba pred niekoľkými hodinami stál pred Ježišom a sebavedome ubezpečoval: „Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem... A keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa.“ (Mt 26,33-35)

A hľa, čo z Horlivca spravila zlá príležitosť: po prvom zapretí ide druhé, za ním hneď tretie.

Má byť pokračovateľom Ježišovho diela, a on sa k nemu ani len nepriznáva. Má ho vyznávať, a on ho verejne zapiera. Má utvrdzovať bratov vo viere, a on dáva všetkým zlý príklad...

Šiel okolo Majster, pohliadol naňho a on sa rozplakal. (Lk 22,61-62)

To je nič, Peter, tebe sa to prihodilo iba raz. Ale nám - nám sa to stáva každý deň. Ráno stojíme v rozjímaní pred Ježišom, plní oduševnenia.

Robíme si predsavzatie a sľubujeme hory-doly, ale keď príde prvá príležitosť - správame sa tak, akoby sme ho nikdy neboli poznali, ako keby sme vôbec nepatrili medzi jeho ľudí... Bolestné konštatovanie.

Peter, keď sme v tomto tvojimi nasledovníkmi zo slabosti, pros Pána, aby sme i v ostatnom boli tvojimi žiakmi z milosti - aby sme aj my vedeli po hriechu plakať a pevne si zaumieniť: už nikdy viac!

Milí priatelia, s láskou k ukrižovanému Pánu Ježišovi vykročme do druhej polovice Veľkého pôstu.


8. marec

Milí priatelia, dnes si vezmime pred svoje oči dve postavy, od ktorých sa tiež môžeme veľa naučiť práve v tomto veľkopôstnom období.

Veľkňazov sluha

Páni majú svojich sluhov a sluhovia svojich pánov. A obaja majú svoje neresti - páni povýšenectvo, nadutosť; sluhovia podlízavosť. Ale páni by často neboli natoľko pánmi, keby ich sluhovia neboli natoľko sluhami...

Nájdu sa totiž medzi sluhami otrocké duše, ktoré sú hotové za jediný milostivý úsmev pána Annáša dať Ježišovi zaucho... (pozri Jn 18,19-24) Veľkňazských sluhov je, žiaľbohu, aj medzi nami dosť - ak nie priamo i v nás.

Či úsmev a pochvala zhora, prednosť pred spolusluhami, väčší kúsok chleba pri ľahšej práci sa nestal neraz aj nám príčinou slabej chvíľky, v ktorej sme ublížili Ježišovi, aby sme sa zapáčili chlebodarcovi Annášovi?

A v takýchto chvíľach sa nás každého osobitne Ježiš pýta: „Prečo ma biješ?“

Odpovedzme mu... Každý sám za seba.

Kajfáš

Na úsvite veľkého vykupiteľského dňa stáli si zoči-voči dvaja veľkňazi: posledný veľkňaz Starého zákona a prvý veľkňaz Nového zákona - Kajfáš a Ježiš. (pozri Mt 26,57-68; Mk 14,53-65; Lk 22,66-71; Jn 18,12-24)

Ježiš stojí s poviazanými rukami, ale z celého jeho postoja vidieť, že duch je slobodný. Kajfáš má ruky voľné, ale duch je spútaný satanskou závisťou. On cíti Ježišovu veľkosť, ale je príliš malý, aby mu k nej vedel blahoželať, aby sa z nej vedel tešiť.

Závisť má rovnaké zvukové zakončenie ako nenávisť. I v účinkoch sa podobajú. Závisť končieva práve tak ako nenávisť: túžbou vraždiť... Kain závidel, a preto musel Ábel padnúť. Kajfáš závidel, a preto i Ježišov výsluch musel skončiť výkrikom: „Hoden je smrti!“

A ešte majú tieto dve neresti niečo spoločné a to je liek: lásku.

Koho milujem, tomu nemôžem závidieť. Koho milujem, toho nemôžem nenávidieť.

Pane, rozmnož v nás lásku, aby sme sa vedeli dobru tešiť a zlo, ak treba, trpezlivo znášať.

Pane, pomôž, aby sme neboli ako ten veľkňazov sluha a veľkňaz Kajfáš.


1. marec 2015

Milí priatelia, iste poznáte modlitbu sv. Efréma Sýrskeho, ktorú sa v tomto veľkopôstnom období často modlime.

Znie takto:

Pane a Vládca môjho života, zažeň odo mňa ducha znechutenosti, nedbalosti, mocibažnosti a prázdnych rečí.

Udeľ mne, svojmu služobníkovi, ducha miernosti, poníženosti, trpezlivosti a lásky.

Áno, Pane a Kráľu, daj, aby som videl svoje prehrešenia, čiže hriechy a neposudzoval svojho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov.

Dnes si vezmime pred oči veľkňaza Annáša a jeho správanie, ktoré je v príkrom rozpore s touto modlitbou. Avšak ako ľahko sa môžeme do takejto situácie dostať aj my. Preto rozjímajme...

Annáš (pozri Jn 18,12)

Annáš už nebol veľkňazom, a preto nemal právo súdiť... No predsa nechal nočný odpočinok a pohotovo si stal ako predák medzi Ježišových sudcov, tak dokonale slepých, že ani na Bohu nenašli nič, čo by ho bolo mohlo pred ich súdom ospravedlniť a zachrániť...

Annáš, vstávajúci v nočnú hodinu k odsúdeniu Nevinného, stal sa večným typom všetkých posudzovačov, pre ktorých nikto nie je dobrý, ktorí každému nájdu a ak nenájdu, vymyslia - nejakú chybu.

Súdiť a odsúdiť. - Lebo kto súdi, zdá sa byť nevinným.

Zachraňovať si vlastnú česť aj za cenu dobrej povesti všetkých ostatných. Pošliapať okolie, hodiť si ho pod nohy, aby sme sa mohli pozdvihnúť nad ostatných - hľa, annášske výkriky všetkých čias!

Nezabudnime však, že oproti Annášovi stojí Kristus a upozorňuje: „Nesúďte, aby ste neboli súdení!“

Nesúd’, ak nie si kompetentný. Uškodíš si. Nestavaj sa na Annášovo miesto, lebo oproti nemu stojí Večný Sudca.

Prajem Vám krásny hlboký veľkopôstny čas!


22. február 2015

Milí priatelia, keďže prežívame Veľkopôstne obdobie, chcem Vám ponúknuť päť ciest pokánia, ako o nich hovorí sv. Ján Zlatoústy. Verím, že Vám to pomôže.

Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho (Hom. De diabolo tentatore 2, 6: PG 49, 263-264)

Päť ciest pokánia

Chcete, aby som hovoril aj o cestách pokánia? Iste je ich veľa, sú rozličné a rozdielne, a všetky vedú k nebu.

Prvá cesta pokánia je zavrhnutie hriechov.

„Najprv ty vyznaj svoje hriechy, aby si bol ospravedlnený.“ Preto hovoril aj Prorok: „Povedal som si: Vyznám Pánovi svoju neprávosť. A ty si mi odpustil zlobu môjho srdca.“

Zavrhni teda aj ty, čo si spáchal. To Pánovi stačí na ospravedlnenie, lebo ak niekto zavrhuje, čo spáchal, ťažšie do toho upadne znova. Prebúdzaj vlastného žalobcu, svoje svedomie, aby si nemal žalobcu tam pred Pánovým súdom.

Toto je teda jedna a najlepšia cesta pokánia.

Je však aj druhá, nie menej dobrá, a spočíva v tom, že zabúdame na krivdy, ktoré nám spôsobili nepriatelia, ovládame hnev a odpúšťame hriechy spolusluhom.

Takto sa nám odpúšťa aj to, čoho sme sa dopustili voči Pánovi.

Vidíš, druhá aj uzmieruje za hriechy. Hovorí: „Lebo ak vy odpustíte svojim vinníkom, aj váš nebeský Otec vám odpustí.“

Chceš vedieť aj tretiu cestu pokánia?

Vrúcna a správna modlitba, vyvierajúca z hĺbky srdca.

Ak chceš poznať aj štvrtú, poviem ti, že je ňou almužna.

Má v sebe veľkú a rozsiahlu moc.

Ale aj vtedy, keď si človek počína skromne a je ponížený, ničí tým od koreňa svoje hriechy nie menej ako tým všetkým, čo sme už povedali. Potvrdzuje to mýtnik, ktorý síce nemohol upozorniť na dobré skutky, ale namiesto všetkého ponúkol pokoru a zložil bremeno hriechov.

Tak sme vymenovali päť ciest pokánia:

- prvou je zavrhnutie hriechov,

- druhou, keď odpúšťame hriechy blížnym,

- tretia spočíva v modlitbe,

- štvrtá v almužne

- a piata v poníženosti.

Neotáľaj teda, ale denne kráčaj po všetkých týchto cestách. Veď sú to ľahké cesty a nemôžeš sa vyhovárať ani na chudobu. Lebo i keď žiješ vo väčšej biede, môžeš aj hnev ovládať, aj pokoru vyžarovať, aj vytrvalo sa modliť, aj hriechy zavrhovať, bez toho, aby tu chudoba bola na prekážku.

A čo hovorím tu?! Veď ani na tej ceste pokánia, na ktorej možno dávať peniaze (myslím na almužnu), ani tam nestojí chudoba pred nami ako prekážka v plnení príkazu. Dokazuje to vdova, čo vhodila dve drobné mince.

Keď sme sa teda naučili tento spôsob liečenia svojich rán, používajme tieto lieky, aby sme nadobudli potrebné zdravie a mohli sa s dôverou zúčastňovať na posvätnom stole, a tak kráčať s veľkou slávou v ústrety Kristovi, kráľovi slávy, a z milosti, milosrdenstva a dobroty nášho Pána Ježiša Krista ustavične získavať večné dobrá.

Tak poďme do toho a nech nám Pán pomáha!

otec Milan, Váš brat na ceste


16. február 2015

Milí priatelia! Pozývam Vás vrátiť sa k myšlienke z 3. februára 2013 - pozrite v archíve a tiež Vám ponúkam novú myšlienku

Nevernosť najvernejších

Ježiš vzal so sebou do Getsemani apoštola Petra a dvoch synov hromu, Boanerges - Jakuba a Jána (pozri: Mt 26, 36-37; Mk 14,32-33). Vybral najvernejších spomedzi verných, a aj títo mu v najkritickejšej chvíli pospali.

Keď bola reč o tom, kto zaujme prvé miesto v jeho kráľovstve, nechýbal záujem ani u jedného (pozri: Lk 22,24-27); ale teraz, keď treba dokázať svoje prvenstvo vo vernosti, nevedia sa z driemot prebrať ani po trojnásobnej výzve.

Ježišovo umučenie, jeho krížovú cestu začínajú práve tí najvernejší!

Brat môj, sestra drahá, to, čo sa kedysi dialo okolo Krista historického, to sa dnes deje okolo Krista mystického - Cirkvi. Lakomci ho zrádzajú, falošníci odsudzujú, Piláti nemajú dosť silný záujem, aby ho zachránili, zlosynovia mu číhajú na život a jeho najvernejší sa ani po viacnásobnej výzve nevedia zbaviť svojej ťarbavosti...

Už teraz na začiatku Veľkého pôstu prikľaknime v duchu na chladnú zem k osamelému Spasiteľovi a sľúbme mu, že chceme zostať verný i v kritických chvíľach jemu a jeho Cirkvi.


9. február 2015

Milí priatelia!

Včera sme slávili Mäsopôstnu nedeľu (nedeľa, od ktorej, podľa starších pôstnych predpisov, sa prestalo jesť mäso), mohli by sme povedať, že je to karnevalová nedeľa, lebo carne z latinčiny znamená mäso a vale tiež z latinčiny znamená zbohom, či dovidenia.

Nás ako veriacich skôr zaujíma to, že v túto nedeľu počúvame na sv. liturgii evanjelium o poslednom súde (Mt 25,31-46). Posledný súd nám pripomína našu osobnú smrť, koniec nášho pozemského života a to je dôvod, aby sme sa nad našou smrťou a hlavne, čo bude po smrti, zamysleli.

Čítal som správu, že ľudia sa môžu dožiť oveľa viac rokov ako teraz. Dokonca hovoria, že možno až dvesto či tristo rokov – či to bude raz pravda, to ťažko povedať. Ale či už tak alebo tak, predsa raz človek zomrieť musí. A treba sa na ňu pripraviť. Človek jednoducho musí so smrťou rátať.

Ale otázka znie: Čo po smrti?

Smrť sa nezastaví pred ničím, na nikoho neberie ohľad. Boháč ju nepodplatí, bedár neuprosí a z cisára urobí práve také špinavé blato ako z posledného žobráka krajiny.

Niektorým sa páči, že smrť zotiera všetky rozdiely, ktoré medzi ľudí nastaval život, že zavádza dokonalú rovnosť. Páči sa nám to? Takto chápeme smrť?

Mne sa to nepáči. Keby to tak bolo, bol by to vrchol nespravodlivosti.

Veď ak hrob dá poctivému bedárovi to isté, čo bohatému hýrivcovi; ak dá nevinnému toľko, čo vrahovi; ak odmení matku zodratú službou lásky tou istou mincou, čo tyranského otca, ktorý rodinu iba využíval - tak môj život je najväčší nezmysel.

Preto verím, že musí prísť a príde po smrti súd a v súde spravodlivosť a v spravodlivosti odmena, alebo trest...

Čo bude vo chvíli smrti?

V prvej knihe Starého zákona, v knihe Genezis, čítame o Jozefovi a jeho bratoch (Gn kapitoly 37, 39 – 47), ktorí predali Jozefa za otroka do Egypta, hoci ich úpenlivo prosil, aby to nerobili. Ale situácia sa po rokoch obrátila. Jozef sa Božím riadením stal pánom Egypta a jeho bratov donútil hlad, aby išli do Egypta nakúpiť potravu. Oni Jozefa už nepoznali. Jozef, aby ich vyskúšal, dal im vložiť do vriec zlaté predmety a keď ich u nich našli, div neskameneli od hrôzy, keď predstúpili pred všemocného „Egypťana“ a počuli z jeho úst: „Ja som Jozef, váš brat, ktorého ste predali...“

Brat, sestra, aj teba aj mňa usvedčeného z toľkých hriechov, predvedú pred večného Sudcu a ten ma osloví slovami: „Som Ježiš, tvoj brat, ktorého si predal...“ Ten, čo ťa vykúpil cenou krvi a ktorého si ty predal za bagateľ, za hrsť striebra ako Judáš, za kúsok pohodlia, za mizernú ľudskú pochvalu...

Ten, ku ktorému si sa nehlásil zo strachu, aby sa ti nesmiali, ktorého si zapieral pred inými.

Ja som Ježiš, tvoj brat, ktorého si si menej cenil ako veci, čo zajtra zahynú.

Odíď, nepoznám ťa.

Predstavme si, že by sa toto mohlo stať skutočnosťou už dnes. Lebo žalovať, usvedčovať, súdiť i trestať bude sám osobne ten, ktorého sme urazili: Ježiš Kristus.

Bol som hladný, a nedal si mi jesť... Tebe zostávalo na stole, mne chýbalo, a nespomenul si si na mňa.

Chorý som bol; ty si kupoval priateľom opojné vína, pre mňa si nemal na lieky. Bol som väznený pre pravdu a svoju chudobu, a ty si ma neprišiel navštíviť...

Zožieral som sa smútkom v opustenosti, bol som nepochopený a zaznávaný, odstrkovaný a posmievaný, a ty si sa ma nezastal. Nenašiel si si pre mňa pekné slovo, priateľský úsmev.

Potreboval som tvoje milosrdenstvo vtedy; ty potrebuješ moje dnes... Čo si ty dal vtedy mne – svojmu blížnemu, to dostaneš odo mňa dnes. Lebo: Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste to urobili.

Ale čo si ty nedal mne vtedy, toho sa odo mňa teraz nedožaduj. - Lebo: Čo si neurobil jednému z mojich najmenších bratov, to si mne neurobil. Odíď, nepoznám ťa!

Využime čas Božieho milosrdenstva, aby sme obstáli v čase Božej spravodlivosti. Kedy je ten čas? Teraz a zvlášť v pôstnom období, ktoré o týždeň začneme...


2. február 2015

Milí priatelia, prečítajte si myšlienku z 9. februára 2014. A ponúkam Vám aj nasledujúcu...

A Slovo sa stalo telom...

Rozličným spôsobom hovoril Boh od počiatku k ľuďom, ale človek mu pre svoje vášne a hriešne náklonnosti stále menej rozumel. Čím ďalej, tým viac sa mu tratil správny zmysel toho, čo pochádzalo z úst Božích.

Preto poslal na svet svoje Slovo a to sa stalo telom, stalo sa človekom, aby sme ho mohli i vidieť, i počuť, i dotýkať sa ho.

Boh sa vtelil, aby sa stal zrozumiteľným. A keď po tridsiatich rokoch odchádzalo vtelené Slovo Božie späť k Otcovi, keď Ježiš vystupoval na nebesia, nechal aj on svoje slovo v ústach na to určených vysvetľovateľov a v knihách evanjelií.

Ale časom aj vysvetľovatelia, aj evanjelium pri všetkej svojej jednoduchosti a jasnosti sa stali zas nezrozumiteľní a dnes je tu potrebné nové vtelenie.

A slovo Slova sa má stať telom.

Hľa, naša úloha - uskutočniť vtelenie evanjelia, tak podľa neho žiť, aby pri pohľade na nás mu ľahko porozumeli aj tí, ktorí mu nerozumejú, keď ho čítajú...

Ale ako ho uskutočníme, ak ho dobre nepoznáme?


25. január 2015

Milí priatelia, pokračujeme v našich zamysleniach nad modlitbou, ktorú nás naučil Pán Ježiš. Otvorme si svoje srdce pre nasledujúce slová:

A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom...

Boh je nekonečne spravodlivý, a preto ani najmenšia ľudská zlovôľa nezostane bez trestu, bez sankcie.

Boh je nekonečne milosrdný, a preto ani jedna slza úprimnej ľútosti nevypadne nadarmo.

Keď naše opakované pády budia v nás strach a hanbu, keď nám chcú nahovoriť, že je už zbytočné obnovovať prosbu o odpustenie, pripomeňme si, že na začiatku modlitby stojí slovo: Otec!

On sám nás učil takto prosiť, lebo vedel, že budeme často, veľmi často potrebovať jeho milosrdenstvo. Prosbu o odpustenie položil v Otčenáši hneď bezprostredne za prosbou o každodenný chlieb. Obidvoje - chlieb i odpustenie - sú naše veľké každodenné potreby.

Ako i my odpúšťame...

Bože, keď odpustenie dávaš, si dobrotivý, ale keď ho od nás požaduješ, si strašný, neúprosný.

Ale to preto si v tomto prípade k nám taký, že my sme jeden k druhému tvrdí. - V tejto veci sa riadiš podľa nás:„Ako vy odpustíte, tak i ja odpustím,“ hovoríš, „a ako vy neodpustíte, tak ani ja neodpustím.“

Ďakujeme ti, Bože náš, že sa iba v tomto jedinom prípade riadiš podľa nás...

Sľubujeme ti, že budeme milosrdenstvom a zhovievavosťou vzývať tvoje nekonečné milosrdenstvo. A nikdy nebudeme tvrdosťou k bratom provokovať tvoju spravodlivosť, lebo vieme, že ak nás nespasí tvoje odpustenie, určite nás zatratí tvoja spravodlivosť...

Hriešni sme, a preto musíme byť k iným veľmi zhovievaví. Náš vlastný záujem a tvoja dobrota nám to káže...

Pane Ježišu, v čo najkratšom čase pôjdem do spovednice prakticky zopakovať túto prosbu.


18. január

Milí priatelia, znova sa s Vami vraciam k zamysleniam, ktoré sme začali ešte pred Vianocami. Prosím Boha, aby nám to pomohlo viac byť ozajstnými kresťanmi.

Chlieb náš...

Pane, prosíme si životné minimum - chlieb.

Vieme totiž, že nie ten je šťastný, kto má mnoho, ale ten, kto vie byť i s potrebným málom spokojný.

Ale náš chlieb si prosíme, Pane...

Ten náš, ktorý si vlastnými rukami zarábame. - Daj nám teda zdravie, silu a prácu, aby sme si ho mohli zadovažovať...

Náš chlieb nám daj, nie cudzí, nie ukradnutý, nie stiahnu¬tý z cudzích mozoľov. Náš si prosíme, ten, ktorý nám patrí podľa spravodlivosti, alebo aspoň podľa lásky.

Náš - nie iba môj. Ja i pre druhých prosím. Daj mi ho te¬da toľko, aby som sa mohol i podeliť. Daj mi chlieb i pre starcov, deti a chorých.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes..

Pane, ty si povedal: „Nebuďte príliš ustarostení o to, čo budete jesť a čím sa budete odievať, preto si prosíme od teba iba toľko, čo potrebujeme na dnes. O zajtrajšok sa budeme starať až potom, keď sa stane dneškom... Budeme si pýtať a ty nás neprepustíš naprázdno. Spoliehame sa na teba; veď si Otec - tvoja je starosť, lebo tvoje sme deti.

Je veľké nešťastie upadnúť do chyby tých, čo sa chcú po¬starať o seba sami. Oni ti alebo nedôverujú, alebo sa hanbia denne ti opakovať tú istú prosbu o chlieb.

V prvom prípade zabúdajú, že si Otec, v druhom zabúdajú, že majú byť ako deti. Viac veria svojim zásobám, ako tvojej nevyčerpateľnej láske... A tak ťa urážajú.

Pane, bojím sa hladu, bojím sa biedy, ale i zásob a bohatstva sa bojím, a preto opakujem, ako si nás ty sám naučil: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“

Preto chcem vynaložiť usilovnú snahu získať väčší kus chleba, aby som sa mohol s inými podeliť.

Prajem Vám milostivý čas!


SVIATOK BOHOZJAVENIA KRISTA PÁNA 6. január 2015

Milí priatelia, oslávili sme sviatok Kristovho narodenia aj sviatok Kristovho Bohozjavenia. Obidve sviatky veľmi úzko súvisia, lebo nám poukazujú na jednu a tú istú pravdu, že Boh prišil na zem, stal sa človekom, aby obnovil človeka – vrátil mu prvotnú krásu.

Ponúkam vám preto nasledujúcu myšlienku, ktorá nám môže pomôcť viac pochopiť toto tajomstvo:

Z Reči na Zjavenie Pána, pripisovanej svätému kňazovi Hypolitovi

VODA A DUCH

Ježiš prišiel k Jánovi a prijal od neho krst. Aká nepochopiteľná, obdivuhodná vec! Nekonečnú rieku, ktorá obveseľuje Božie mesto, obmýva troška vody. Neobsiahnuteľný prameň, z ktorého prýšti život všetkých ľudí a je bez konca, ponára sa do trošky pominuteľnej vody.

Ten, ktorý je všade a nikde nechýba, ktorého nemôžu pochopiť anjeli a je nedostupný ľudskému pohľadu, prichádza na krst, ako sa jemu páčilo. „Vtom sa mu otvorilo nebo a zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“

Milovaný plodí lásku a nehmotné svetlo svetlo neprístupné. Toto je ten, ktorého nazvali Jozefovým synom, a je mojím Jednorodeným podľa božskej podstaty.

„Toto je môj milovaný Syn“: sám hladuje, a kŕmi neprehľadné tisíce; ťažko pracuje, a pritom osviežuje unavených; nemá kde hlavu skloniť, a všetko má vo svojej ruke; on trpí, a lieči každé utrpenie; zauškujú ho, a on obdarúva svet slobodou; nechá si prebodnúť bok, a zaceľuje bok Adamov.

Ale, prosím, dávajte dobrý pozor! Lebo sa chcem vrátiť k prameňu života, chcem nazerať do prameňa, ktorý je bohatý na liečivú silu.

Nesmrteľný Otec poslal na svet nesmrteľného Syna, Slovo. On prichádza k ľuďom, aby ich obmyl vodou a Duchom. Aby nás znovuzrodil pre neporušiteľnosť duše i tela, vdýchol do nás dych života a obliekol nás do neporušiteľnej výzbroje.

Ale ak sa človek stal nesmrteľným, bude aj bohom. A keď sa skrze vodu a Ducha Svätého v kúpeli znovuzrodenia stáva bohom, je isté, že po vzkriesení z mŕtvych bude Kristovým spoludedičom.

Preto volám ako hlásateľ: Poďte, všetky kmene národov, k nesmrteľnosti krstu. Je to voda spojená s Duchom, ktorá zavlažuje raj, zúrodňuje zem, dáva rast rastlinám, plodnosť živočíchom. Aby som v krátkosti zhrnul všetko: v nej sa človek znovuzrodí pre život, v nej bol Kristus pokrstený, Duch Svätý nad ňu zostupuje v podobe holubice.

Kto s vierou zostupuje do tohto kúpeľa znovuzrodenia, zrieka sa diabla a oddáva sa Kristovi, zavrhuje nepriateľa a vyznáva, že Kristus je Boh, zvlieka zo seba otroctvo a oblieka si Božie synovstvo. Od krstu sa vracia jasný ako slnko a vyžaruje lúče spravodlivosti, a čo je najväčšie, vracia sa Boží syn a spoludedič Krista.

Jemu sláva a moc spolu s jeho najsvätejším, dobrým a oživujúcim Duchom teraz i vždycky a po všetky veky vekov. Amen.

Milí priatelia, prajem Vám a vyprosujem požehnaný nový rok 2015!

otec Milan, Váš brat na ceste

grkat.drienica.sk

(PDF document) OLTÁR KAMEŇ 2023


(web document)Rok sv. Jozefa


(web document)Vladyka Vasiľ: Keď sa ohlasovanie Božej pravdy stane nepohodlným...


(web document)Ochrana osobných údajov


(PDF document)Podávanie eucharistie deťom


(web document)Vatikánsky rozhlas


správy zo života Cirkvi doma i v zahraničí môžete nájsť na: (web document)www.tkkbs.sk


Podrobnejšie oznamy si nájdete v rubrike "bohoslužby".


Tešíme sa na Vás pri našich stretnutiach v našom chráme.


Ak máte nejaké otázky alebo pripomienky či návrhy k našej stránke, alebo k životu v našej farnosti, prosíme, napíšte nám alebo zavolajte.


Warning: mysqli_connect() [function.mysqli-connect]: (28000/1045): Access denied for user 'db1565xdodo'@'10.10.51.48' (using password: YES) in /www/d/r/u57025/public_html/_sub/grkat/counter.php on line 34
Connect Error (1045) Access denied for user 'db1565xdodo'@'10.10.51.48' (using password: YES)