19. 3. - Svätí mučeníci Chryzant a Dária.,
zajtra .20. 3. - Naši prepodobní otcovia, ktorých Saracéni pozabíjali v kláštore svätého Sávu..

BOŽIE NARODENIE

Milí priatelia, znova po čase sa ozývam, aby som vám ponúkol myšlienku na tieto nádherné sviatky Narodenia Ježiša Krista - Božieho Syna. Túto myšlienku som pripravil podľa knihy Tajomstvo narodenia od pápežského kazateľa Raniera Cantalamessu:

Boh chcel vtelenie Syna ani nie tak preto, aby mal mimo seba niekoho, kto by ho miloval spôsobom, ktorého je hoden, ako skôr preto, aby mal niekoho, koho by miloval mimo seba a to spôsobom hodným seba, teda nekonečnou láskou. Niekoho, kto by dokázal prijať jeho nekonečnú lásku (človek to nedokáže, lebo je len človek), čiže milovať nekonečne. Toto je príčina vtelenia – príchodu Božieho Syna na tento svet.

Na Vianoce (sviatky narodenia Ježiša Krista), keď prichádza v Betleheme Božie Dieťa Ježiš na svet, Boh otec má niekoho, koho môže milovať mimo Trojice najvyšším a nekonečným spôsobom, pretože Ježiš je zároveň človek aj Boh.

Boh je nazvaný vo Svätom písme Láska, po grécky Agapé (pozri Prvý list apoštola Jána 4,10), a nie Eros, čo v gréčtine znamená láska, ale celkom iná ako Agapé. Božia láska je láskou darujúcou (a to je práve to Agapé), nie požadovačnou (a to je práve Eros).

Preto Narodenie Pána nie je iba sviatkom radosti ľudí, ale aj sviatkom radosti Boha.

Liturgia tým, že vybrala pre sviatok Narodenia Pána 25. december, ktorý bol kedysi dňom zasväteným „Nepremožiteľnému Slnku“, chcela tým potvrdiť práve toto: že Kristus je duchovné slnko sveta, „Slnko spravodlivosti“ (alebo Slnko pravdy – ako spievame v tropári sviatku Narodenia Pána).

Boh sa už nemôže viac pýtať: Na koho vzhliadnem? (pozri knihu proroka Izaiáša 66,2). Od narodenia Ježiša Krista jestvuje už vo vesmíre bod, na ktorý Boh Otec môže obrátiť svoj zrak a nájsť v ňom zaľúbenie (pozri: evanjelium podľa Matúša: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ – 3,17).

A to už neplatí len o Ježišovi – Božom Synovi, ale aj o každom z nás.

Či to nie je krásny dôvod na radosť?

Prajeme Vám o. Anton aj o. Milan požehnané sviatky Kristovho narodenia!


27. november

Milí priatelia,

predpokladám, že všetci poznáte šesť hlavných právd:

1. Boh je len jeden

2. V Bohu sú tri osoby: Otec, Syn a Svätý Duch

3. Boží Syn sa stal človekom, aby nás vykúpil

4. Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá

5. Duša ľudská je nesmrteľná

6. Milosť Božia je k spáse potrebná.

Čo nám chce povedať tento zoznam hlavných právd?

To, že Boh s nami buduje vzťah: tým, že jestvuje a že nás stvoril, aby sme mali účasť na jeho živote lásky, a keď sme poblúdili, že sa nás ujal vo svojom Synovi, tým, že nás chce mať pri sebe a vždy nám rád ponúka svoju milosť, aby sme – v plnej slobode – nezablúdili. A keď aj zablúdime, on hľadá spôsob, ako nás naspäť nasmerovať na seba, ako sa stať svätým... – teda mať účasť na Božom živote plným šťastia a radosti... pozri žalm 15: „Pripadol mi diel v kraji prekrásnom a je to pre mňa znamenité dedičstvo!“

Čo mám robiť, aby mi pripadol ten diel v kraji prekrásnom? – teda stať sa svätým?

ÚSKOK, KTORÝ SA DOBRE SKONČIL

Jedno je isté: nerodíme sa svätí. Svätými sa stávame.

Je to naozaj dobrá správa, ktorá nás napĺňa dôverou a nádejou. Vďaka nej cítime, že svätí sú nám veľmi blízki.

Aby som uviedol príklad, porozprávam vám jeden úskok veľkého svätého - Jána Bosca. Keď bol ešte chlapec a raz jeho mama nebola doma, dostal nie najšťastnejší nápad. Bolo to v čase veľkého hladu. Mama mala vysoko na kredenci vedľa veľkej fľaše s olejom aj niekoľko pohárikov marmelády, lebo to bol jediný spôsob, ako ich uchrániť pred maškrtnosťou detí.

No keď sa malý Ján ocitol doma sám, skúšal tam vyliezť. Postavil si na stôl stoličku a načiahol sa za marmeládou. Len čo sa na ňu pozrel, už sa mu v ústach zbiehali slinky. Ale nepodarilo sa mu hneď zachytiť pohárik.

Janko sa ďalej načahoval, ako mohol. No zrazu sa stolička pod ním pohla a rukou vrazil do fľaše s olejom. Fľaša spadla na zem a olej sa rozlial. Jankovi sa vďaka jeho šikovnosti a pružnosti nič nestalo. Ale bola to galiba, a nie malá.

Snažil sa očistiť dlážku, ako najlepšie vedel, ale čakala ho nevôľa mamy, ktorá zaiste nezostane ľahostajná.

Čo robiť? Všetko zakryť? To nebolo možné. Oklamať? Túto myšlienku Janko hneď zavrhol. Čo teda?

Vyšiel z domu, odrezal prút a začal ho nožom zbavovať kôry, aby z neho bola pekná palica.

Keď sa mama vrátila, Janko jej šiel v ústrety so sklonenou hlavou a so slzami v očiach jej povedal: „Mama, bol som zlý. Tu je palica. Môžete ma potrestať, lebo si to zaslúžim."

Keď mama videla, že svoj čin úprimne ľutuje, dojalo ju to. S láskou otvorila náruč a objala ho, aby mu tak dala pocítiť, že mu naozaj odpúšťa.

Aký upokojujúci záver!

A myslíte si, že Boh neurobí to isté? Myslíte si, že Boh nie je taký dobrý ako Jankova mama? Jedna úprimná slza nám u Boha zaručí jeho odpustenie.

ALE BOH JE LEPŠÍ!

Keď sa to tak vezme, detský vrtoch je maličkosť. Dospelí sa správajú ešte horšie a má to oveľa dramatickejšie následky. Načrieme teraz do Biblie, ktorej príbehy boli napísané pod Božím dohľadom.

Boh stvoril úžasný svet, a keď skončil svoje dielo, pozrel sa naň a povedal: „Je krásne!" A odovzdal ho ľuďom so slovami: „Pozrite sa! Je tu záhrada, zverujem vám ju, starajte sa o ňu, lebo budete v nej žiť a po vás vaše deti."

Ale ľudia nemali v úcte „Božiu záhradu" a hneď ju začali napĺňať pýchou, panovačnosťou, egoizmom, závisťou, nenávisťou a násilím každého druhu. Svet už nebol taký pekný ako vo chvíli, keď vyšiel z Božích rúk.

Čo mal urobiť Boh? Trpel pre správanie ľudí, ale nechal ich slobodných, pretože bez slobody nejestvuje opravdivé dobro, aké chce Boh.

Preto sa milosrdne pozrel na ľudí a hneď sa rozhodol, že ich neopustí. Boh je totiž lepší, ako si vôbec dokážeme predstaviť, oveľa lepší.

Rozhodol sa vytvoriť pre nás priestor práve uprostred sveta, ktorý sme po-kazili. Vybral si malý národ (židovský) a pripravoval ho na prijatie Osloboditeľa, ktorého pošle.

Potom Boh prostredníctvom prorokov vychovával ľudí a pomáhal im pochopiť, že všetko zlo vychádza z ľudského srdca. Bolo preto potrebné uzdraviť srdce človeka, oslobodiť ho od pýchy a zloby.

Prorok Jeremiáš v mene Boha povedal: „Napíšem im do srdca zákon slobody a dobra" (porov. Jer 31,33).

A ďalší prorok Ezechiel ešte lepšie vysvetlil zmysel týchto slov, keď dodal: „Odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám nové; svojho ducha vložím do vášho vnútra" (Ez 36,26 - 27).

Úžasný prísľub! Ale prísľub zaväzujúci.

Boh s veľkou trpezlivosťou nechal prejsť stáročia a čakal na pravý okamih, aby poslal toho, ktorý nám dá nové, dobré srdce.

Nezdá sa vám náš ľudský príbeh mimoriadne pekný, keď sa naň dívame z pohľadu Boha?


22. október

Milí priatelia, iste už viete, najmä Drieničania, že už pôsobím na novom mieste v kňazskom seminári v Prešove. Avšak napriek tomu Vás všetkých nosím vo svojom srdci a modlím sa za Vás. Teraz v Drienici na fare je môj brat, otec Anton. Hoci celý týždeň som bol v Prešove, dnes som znova tu v Drienici, aby som spolu s Vami prežil nedeľu a podelil sa s Vami o nasledujúcu myšlienku.

rúž – rúžové srdce

„Ako fajn, že už máme vymaľované,“ radostne si povzdychla mladá mamička a posilnená týmto vedomím sa pustila umývať riad. Ako každý deň ju čakalo mnoho drobných domácich prác. Deti sa zatiaľ hrali v detskej izbe.

„Mami,“ pribehol zrazu malý synček a ťahal ju na chodbu, „poď sa pozrieť, čo som ti nakreslil!“

Išla - a šok...! Na vynovenej čistej bielej stene sa skvelo veľké červené srdce. A na zemi v úlohe ceruzky ležal rúž. Vedľa vysypaná jej taštička, ktorú máva položenú na nízkom stolíku v predsieni. Pozrela na syna. Nevinné oči žiarili: „Tak moc ťa ľúbim!“ Nemohla inak. Objala ho: „Aj ja ťa veľmi ľúbim.“

Ak sa snažíme žiť láskou, neraz, ani nevieme ako, urobíme aj chyby. I vážne. A potom stratíme odvahu naďalej sa usilovať žiť s láskou. Myslíme si, často vďaka životným skúsenostiam, že ak nie sme stále dokonalejší, nevieme správne milovať. Ani nie sme milovania hodní. Ba očakávame za chyby trest.

Boh sa však správa podobne ako matka v predošlom skutočnom príbehu. Pozná našu slabosť, nedokonalosť, úmysly nášho srdca. Hoci naša láska svieti na neraz znehodnotenom pozadí – tak ako srdce na čerstvo vymaľovanej stene -, on, náš nebeský Otec, vníma zápal nášho srdca. Chce vidieť, hoci aj z bezodnej hĺbky, vystúpiť našu lásku.

Prostredníctvom sestry Faustíny, ktorá oznámila svetu cesty Božieho milosrdenstva, nám Boh vždy hovorí: „Daj mi svoje srdce. Ľúb ma, aký si. Ak čakáš, že sa musíš stať anjelom, aby si získal moju lásku, nikdy ma nebudeš ľúbiť. Ak si aj zbabelý v plnení svojich povinností a cvičení v čnostiach, aj keď upadáš do hriechov, ktoré nevieš pochopiť, nedovolím, aby si ma neľúbil! Ľúb ma, aký si! Počítam s tým, že mi urobíš radosť.“

Len príď ku mne a začni odznova...

Milí bratia a sestry, Boh nás vždy v láske objíme. Aj keď možno rúžom maľujúcim srdce zašpiníme čerstvo vybielenú stenu.


8. október

pod balkónom

„... milujte aj svojich nepriateľov... tých, čo vám zle robia.“ (porov. Lk 6,27)

Ľahko vysloviteľné slová, no ťažko prijímané, ak sa nás to bytostne dotkne. Uvedomila si to aj Andrea. Pod balkónom ich panelového bytu na zvýšenom prízemí sa začala stretať mládež z rôznych kútov sídliska. Po večeroch do neskorej noci, v lete pomaly dvadsaťštyri hodín denne.

Neporiadok, cigarety jedna od druhej, „vyberaný“ slovník, krik, hluk, motorky k tomu... Neraz bolo mládežníkov vyše dvadsať! Okná v byte sa pre hluk a cigaretový zápach nemohli otvárať. Človek bol doma ako vo IV. cenovej skupine.

Darmo Andrea mladým pokojne dohovárala, vysvetľovala. Darmo hľadala pomoc na miestnom úrade, u štátnej i miestnej polície. Naopak — arogancia mladíkov rástla. Padali i pomstychtivé slová a Andreu opantával strach. Zatiaľ si to odniesla len jej poštová schránka, ktorú ktosi zničil. Odpovedať však podobne? Tadiaľ cesta nevedie, hoci má ma ňu tisíc chutí! Andrea cítila zlosť, bezmocnosť. Nervy mala napnuté na prasknutie...

Po istom čase Andrejke poradil jej duchovný otec, aby sa za mládež pod balkónom modlila. Hm, ale ako? So zaťatými zubami? Vtedy si uvedomila, ako ľahko sa o láske k tým, čo nám zle robia, hovorí a ako ťažko sa uskutočňuje. Aj jej situácia je ľahko prijateľná, riešiteľná tým, kto býva v tichej časti mesta či v rodinnom dome obkolesenom záhradami.

Po opätovnom zdôraznení duchovného otca, aby sa za nich modlila, ako i jeho presvedčení, že práve v tom byte je jej miesto, práve v tej situácii, sa teda Andrea pustila do modlitby Nie, aby mladí spod balkóna odišli... ale aby sa nechali premieňať pre ich dobro... Bol to úkon skôr vôle ako pocitov. Tie zostali dusivé, zuby zaťaté... Denne sa Andrea vytrvalo za mladých modlila, až v jeden deň spozorovala, že už nemá zaťaté zuby. Ba dokázala aj niektorému z mladíkov, napriek bontónu, podržať dvere, ak šiel dnu za nejakým kamarátom.

O nejaký čas sa prirodzeným spôsobom situácia zmenila. Mládež dozrela, odišla za svojimi záujmami. Jeden pán si pod balkónom urobil obchod s textilom, vchod doň potiahol zarovno balkóna. Tak sa už ani nedalo pod ním postávať.

„Azda preto treba vydržať hoci i na sídlisku, aj keď nám je ťažko,“ pomyslela si Andrea, „len ak sa cez vytrvalú modlitbu, Otcovu silu budeme snažiť byť malinkou kvapkou lásky, situácia sa zmení. Isto nie naším útekom.“

Moje želanie: Milí priatelia, želám vám i sebe, aby sme boli takou kvapkou lásky.


1.október

Milí priatelia, po dlhšej odmlke vám znova ponúkam pár slov na zamyslenie z knihy Vnuknutia lásky od Margarety Binderovej.

v kráse

Stalaktity, stalagmity, stalagnáty krasových jaskýň.

Prvý z nich je kvapeľ visiaci, druhý kvapeľ stojaci - rastúci zo zeme, tretí kvapľový stĺp vytvorený spojením prvých dvoch.

Voda zhora s rozpusteným vápencom a inými prímesami steká v maličkých kvapkách nadol. Jej pomalým vyparovaním rastie na skalnatom podklade stalaktit. Netvorí ho skala, ale to, čo zostáva po vyparení vody: zlomok milimetra kubického vápenca zmiešaného napr. so železom. Vtedy je jeho farba červenkastá.

Kvapky však padajú i na zem a podobným spôsobom ako stalaktit, iba zdola nahor, rastie aj stalagmit.

Nádhera, ktorú v jaskyniach obdivujeme, potrebuje čas. Dlhý čas. Tisícky rokov, kým kvaple dorastú do krásy Akoby šlo o trpezlivosť, s akou kvapky kvapkajú.

Ak stoja stalaktity a stalagmity oproti sebe, časom sa stane, že sa spoja do celku - stalagnátu. Nie však vždy. Ak sa nejakým otrasom ich osi navzájom posunú, stalagmit prestane rásť nahor, pretože voda, ktorá naň kvapkala, tečie už na iné miesto.

Nevdojak človeku príde na um krásna spojitosť. Aj my, ľudia žijúci tu na zemi sme akoby malé stalagmity. Voda Božej milosti obohatená o všetko, čo potrebujeme pre svoj rast, nás obmýva. Ak ju nechávame na seba pôsobiť, rastieme. Mení sa naša podstata podľa podstaty Otca. Veľmi, veľmi pomaly, ale predsa tak rastieme.

Boh na nás pôsobí trpezlivo, vytrvalo. Túži sa s nami spojiť v jedno. Podobne ako poznáme z fyziky, že veľmi ťažko sa spájajú dva rôzne kovy v jeden celok držiaci spolu dlhý čas, tak je i s nami. Naša podstata musí byť pre zjednotenie premenená v božskú podstatu. O to ide v pomalom procese očisťovania a rastu.

V živote však prichádzajú otrasy: sklamania, ťažkosti, bolesti, rôzne zranenia, prosto nejaký kríž. Ak nás vysunie z roviny dôvery v Boha, z viery, že všetko nám slúži na dobré (...tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré - pozri Rimanom 8,28), ak sa vzdáme, vymaníme sa spod vplyvu Božej milosti, prestávame rásť. Naša šanca spojiť sa s Milovaným bledne.

No na rozdiel od života kvapľov, Boha neodradí náš ústup z dosahu vody jeho milosti. Jeho vytrvalosť je veľká. Skloní sa k nám, nájde miestečko, kde nás opäť osloví svojou láskyplnou pozornosťou.

Stalagmit nemôže kvapkám sám od seba uhnúť, ale my Božím kvapkám áno. Dokonca slobodne. Vlastným rozhodnutím. V Písme sa však jasne hovorí: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo... čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (2 Kor 2,9) Nepredstaviteľná krása.

Nadchnime sa pre ňu hľadiac a premýšľajúc hoci o ešte len pozemskej nádhere, nádhere kvapľov. A nebojme sa nechať Bohom obmývať, čistiť a tak sa k nemu stále viac približovať.

Moje želanie: Milí priatelia, želám vám milosť Božiu, teda plnosť Svätého Ducha... a s ostatným si už poradíte.


Milí priatelia, vrelo Vám odporúčam pozrieť sa aj do archívu týchto zamyslení z predchádzajúcich rokov.

11. september

Milí priatelia, oslávili sme náš chrámový sviatok Narodenie Panny Márie. Dúfam, že duchovná obnova našej farnosti i samotná odpustová slávnosť nám pomohli posilniť si svoju vieru a prehĺbiť svoj vzťah z Ježišom Kristom. Aj nasledujúce slová vybraté z uvedeného žalmu nám hovoria o tom, ako je veľmi dôležité spočívať v Bohu, čiže veriť v neho a s radosťou a s láskou zachovávať jeho slová.

Žalm 62, 6 - 7. 9

Iba v Bohu spočiň, duša moja,

lebo len on mi dáva nádej.

Iba on je moje útočište a moja spása,

moja opora, nezakolíšem sa.

Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase,

pred ním si srdce otvorte;

Boh je naše útočište.

„Iba v Bohu spočiň, duša moja.“ (Ž 62, 6)

Istý sedliak pravidelne sedával vzadu v kostole vo francúzskom Arse a hľadel na svätostánok. Keď sa ho sv. Ján Vianey, tamojší farár, opýtal, čo robí, sedliak odpovedal: „Ja hľadím na neho a on hľadí na mňa.“ Aký krásny a názorný príklad človeka, ktorého duša spočinula v Bohu. Toľké veci, ktoré hľadáme v modlitbe - pokoj, dôveru, nádej -, našiel tento muž, keď len tak v tichosti sedel a sústredil sa na Pána.

Každý z nás - od kontemplatívneho rehoľníka až po rodiča mnohých detí - môže spočinúť v Bohu. Začína sa to takou modlitbou, akú praktizoval spomínaný sedliak: V tichosti sedieť. Zamerať myseľ a srdce, myšlienky a pocity na Pána. Byť spokojný s tým, čo, kde a kým sme. Boh to vie. Vie o tebe viac dobrého, zlého či škaredého než ty sám. A miluje ťa. Teší sa, keď na neho obraciaš pohľad. Dychtivo sa s tebou túži stretnúť a sedieť v tichosti spolu s tebou.

Všetko v našom živote, dokonca aj v našom duchovnom živote, môže byť zamerané na vykonávanie, dosahovanie a riešenie vecí. Možno sa domnievame, že dobrá modlitba sa dá merať len tým, či sa človek aspoň desať minút dokázal sústrediť na Pána. Ale tak to nie je! Ježiš apoštolom povedal, aby s ním odišli do ústrania a odpočinuli si. On vedel, ako veľmi túžia po nejakých výsledkoch. A vie, že aj my prežívame rovnaké nutkanie. Preto volá aj nás, aby sme odišli do ústrania spolu s ním a našli pokoj v ňom.

Nájdi si čas a tiché miesto na sedenie s Pánom. Môže to byť lavička v parku, nepoužívaná kancelária v práci alebo prázdny kostol. Desať alebo pätnásť minút len v tichosti seď. Ak ti to pomôže, predstav si, že Ježiš sedí vedľa teba. Zotrvávaj v tichosti a uvedom si, že on je Boh. Pozvi ho do svojho srdca a sleduj, čo sa bude diať. „Človek nemusí pri modlitbe hovoriť veľa,“ radil svätý Ján Vianney, ktorý sa stal patrónom farárov. „My vieme, že Ježiš je tu: otvorme mu svoje srdce, tešme sa z jeho svätej prítomnosti. To je najlepšia modlitba.“

Pane Ježišu, radujem sa v tvojej prítomnosti! Príď dnes do môjho srdca!


3. september

Milí priatelia, o pár dni (piatok 8. septembra) budeme sláviť náš chrámový sviatok Narodenie presvätej Bohorodičky, Panny Márie. A následne v nedeľu budeme sláviť odpustovú slávnosť našej farnosti, ktorú bude predchádzať duchovná obnova. Iste sa na to tešíme a zapojíme sa do tejto oslavy.

Svätý Andrej Krétsky napísal príhovor na tento sviatok, z ktorého úryvok vám tu predkladám na duchovné povzbudenie. Modlím sa, aby vám to pomohlo oživiť vašu vieru.

Z Rečí svätého biskupa Andreja Krétskeho

(Oratio 1: PG 97, 806-810)

Staré sa pominulo a všetko sa stalo novým

„Cieľom zákona je Kristus“, lebo nás odvádza od zeme a privádza k Duchu. V ňom je totiž naplnenie: keď sám zákonodarca všetko vykonal a dokončil, vniesol do litery ducha. On v sebe samom zhrnul všetko. Žil podľa zákona milosti; ale zákon podriadil, kým milosť harmonicky prispôsobil a pripojil. Nepomiešal a nezamotal to, čo má jedno vlastné, s tým, čo bolo vlastné druhému, ale celkom božsky premenil, čo bolo ťažké, otrocké a tyranské, na to, čo je ľahké a slobodné, aby sme už neboli „otrocky podriadení živlom sveta“, ako hovorí Apoštol, ani neboli zapriahnutí do otrockého jarma litery zákona.

Lebo toto je vrchol dobrodení, ktoré sme dostali od Krista, toto je zjavenie tajomstva, vyprázdnenie prirodzenosti, Boh a človek, zbožstvenie prijatého človeka. A tak vzácny a nanajvýš významný príchod Boha k ľuďom musel mať aj nejaký radostný nástup, cez ktorý nám prišiel ten najväčší dar spásy. A to je náplň dnešnej slávnosti, ktorej počiatok je v narodení Bohorodičky, ale záver a cieľ v určenom spojení Slova s telom. Lebo Panna sa rodí, živia ju a rastie, aby sa pripravila za matku Boha, kráľa všetkých vekov.

A my z toho máme dvojaký úžitok: vedie nás to k pravde a odvádza od otroctva litere zákona a života podľa nej. Akým spôsobom a v akom zmysle sa to deje? Isto tak, že tieň ustupuje príchodu svetla a milosť prináša slobodu namiesto litery. Táto slávnosť je na ich rozhraní: s obraznými symbolmi spája nastupujúcu skutočnosť a staré nahrádza novým.

Nech teda všetko stvorenie spieva a tancuje a nech prispeje niečím primeraným k radosti dňa. Nech majú dnes nebešťania a pozemšťania jednu spoločnú slávnosť. Nech všetko, čo je na svete i nad svetom, zjednotí sa v slávení sviatku. Lebo dnes bola Stvoriteľovi všetkého postavená stvorená svätyňa a stvorenie novým, primeraným spôsobom pripravilo nový príbytok Stvoriteľovi.

Želám vám požehnanú prípravu na našu odpustovú slávnosť a krásny duchovný zážitok z tejto slávnosti!


21. august

Milí priatelia, po čase sa znova stretáme s novou myšlienku a pre niekoho možno ani nie tak celkom novou, lebo už to možno pochopil, v čom spočíva kresťanská viera. Ak vám to pomohlo – oslovilo vás, prosím, ozvite sa.

Pekár a peceň chleba

Ježiš im odpovedal: Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť. Ale už svom vám povedal: Aj ste ma videli, a neveríte. (Evanjelium podľa Jána 6,35-36)

Kedysi žil človek, ktorý sa chcel stať pekárom. Miloval čerstvo upečený chlieb a domnieval sa, že ho bude baviť pripravovať takú pochúťku aj pre ostatných.

Obchádzal celé mesto a hľadal najlepšie priestory, kde by mohol otvoriť novú pekáreň. Našiel ich v jednom rohovom dome. Objednal si firmu, ktorá mu zariadila pekáreň, a čoskoro bola prevádzka pripravená na otvorenie. Cez výklad boli vidieť všetky nerezové nádoby, stroje na hnetenie cesta a ďalšie pekárske potreby.

Ale obchody nešli tak dobre, ako si predstavoval. Pracoval dlho do noci, skúšal všetky druhy reklamy, venoval obchodu všetky svoje sily, ale nedarilo sa mu upiecť chlieb, ktorého chuť si pamätal z minulosti. Keď do obchodu prišli zákazníci, kúpili si málo - a zväčša sa už nikdy nevrátili.

Po niekoľkých rokoch potácania na hranici prežitia musel priznať, že neuspel. Bol nútený nájsť si ďalšie zamestnanie, aby priniesol na rodinný stôl vôbec nejaký chlieb. Všetkých zamestnancov prepustil. Pekáreň bola len kúsok od krachu. Urobil všetko, aby bola úspešná, ale jednoducho to nefungovalo.

Keď sa už chystal vzdať, objavil sa v pekárni človek a spýtal sa ho: „Počuli ste už o kvásku?“

„Prosím? O čom hovoríte? Je to niečo dôležité?“ prekvapene pozeral naňho pekár.

„Samozrejme, že je to veľmi dôležité!“ odpovedal mu človek.

Pekár nikdy neskúšal pracovať s kváskom, ale nemal čo stratiť. Keď ho použil, chlieb bol ihneď úplne iný...

Bez ohľadu na to, akú prácu robíte, musíte porozumieť jej základným princípom, inak nebudete úspešní. Banka nemôže existovať bez peňazí. Železnica sa neobíde bez vlakov. A rovnako nezmyselný je aj autosalón bez automobilov.

Mnohokrát som stretol ľudí, ktorí zápasili so svojím kresťanstvom a narážali len na neúspechy. A potom za nimi prišiel niekto a povedal im: „Počuli ste o tom, že viera žije z Kristovej spravodlivosti, a nie z tej našej?“

A oni sa divili: „Prosím? O čom hovoríte? Je to niečo dôležité?“ „Samozrejme, že je to veľmi dôležité!“

Aký je kresťanský život? Neprehliadame jeho základy? Hľadáme ospravedlnenie, ale nevieme, kde ho nájsť? Pokiaľ chceme byť kresťanmi a nevieme, ako to dosiahnuť, náboženstvo nám prinesie len a len frustráciu (ťažobu, nechuť...). A to tak nemá byť! Kristus nás prišiel vyslobodiť. On je stredobod nášho kresťanského života.

Pri krste sa kňaz pýta krstenca: Zjednocuješ sa s Kristom? On: Zjednocujem sa. Kňaz: A veríš mu? On: Verím, lebo je môj Kráľ a Boh.

Keď na to zabudneme (a zabúdame často), potom stratíme správny smer svojho života a blúdime. On – Kristus je naša Cesta, Pravda a Život.

Tak ako kvások je nenahraditeľný pri výrobe chleba, podobne je nenahraditeľný aj Kristus v našom živote.


30. júl

Milí priatelia, ako iste viete, v našej cirkvi sa obnovuje možnosť, aby aj naše deti po krste a aj počas ďalších rokov - až do užívania rozumu, mohli prijímať najsvätejšiu Eucharistiu. Skúsme sa spoločne nad tým zamyslieť, prečo je to tak.

BLAŽENÍ TÍ, ČO MOHLI KRISTA PRIJAŤ DO SVOJHO DOMU

"V tom čase Ježiš vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá žena, menom Marta. Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo. Ale Marta mala plno práce s obsluhou. Tu zastala a povedala: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“ Pán jej odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ Lk 10,38-42

Slová nášho Pána Ježiša Krista nám pripomínajú, že sa máme usilovať o jedno, aj keď sa na tomto svete namáhame o mnohé veci. Usilujeme sa, lebo sme ešte vzdialení, nie sme doma; zatiaľ sme na ceste, ešte nie vo vlasti; iba túžime, ešte neužívame. Ale usilujme sa a usilujme sa bez znechutenia a bez prestania, aby sme sa raz dostali do cieľa.

Sv. Augustín k tomu hovorí:

Marta a Mária boli dve rodné sestry, a nielen podľa tela, ale aj vo viere. Obe sa primkli k Pánovi, obe svorne slúžili Pánovi, keď bol u nich ako človek. Marta ho prijala, ako sa zvyčajne prijímajú pocestní. No pritom prijala slúžka svojho Pána, chorá svojho Lekára, stvorenie svojho Stvoriteľa. Tá, ktorá potrebovala duchovný pokrm, prijala toho, ktorý potreboval telesný. Lebo Pán si dobrovoľne vzal prirodzenosť sluhu a chcel, aby ho v tej prirodzenosti sluhu sluhovia živili, lenže nie z nevyhnutnosti, ale zo svojej blahovôle. Lebo aj to bola blahovôľa, že sa dal živiť. Mal telo, v ktorom mohol byť aj hladný, aj smädný.

Tak bol teda ako hosť prijatý Pán, ktorý „prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“. Adoptoval sluhov a urobil ich bratmi a sestrami, vykúpil zajatcov a urobil ich spoludedičmi.

No nech nik z vás nepovie: „Blažení tí, čo mohli Krista prijať do svojho domu!“ Nežiaľ, nešomri, že si sa narodil v čase, keď už Pána nevidíš v tele. Túto poctu ti neodňal. Hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili.“

Marta, ty požehnaná za dobrú službu, dovoľ, aby som ti povedal, že hľadáš odmenu za túto svoju námahu a to je pokoj. Teraz máš plno práce s obsluhou, chceš nakŕmiť smrteľné telá, hoci aj svätých.

Ale keď prídeš do onej vlasti, nič také tam už nebude. Ale čo tam bude? To, čo si vybrala Mária. Tam nebudeme nikoho živiť, tam budú živiť nás. Preto tam bude v plnosti a dokonalosti to, čo si tu vybrala Mária, keď z onoho bohatého stola Pánovho slova chytala omrvinky. Chcete vedieť, čo tam bude? Sám Pán hovorí o svojich sluhoch: „Veru, hovorím vám: Posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať.“

A práve predzvesťou tohto tajomstva je účasť na Eucharistii – na tele a krvi Ježiša Krista, teda na svätom prijímaní.

Aký postoj k tomu zaujmem ja?

Mám radosť z toho, že môžem prijímať Krista v Eucharistii? A Cirkev mi ponúka možnosť, aby spolu so mnou mohli prijímať Krista aj moje deti, hoci sú ešte malé – až do riadneho užívania rozumu, teda dovtedy, kým nie sú schopné spáchať hriech. To je ale krásna výsada, krásna možnosť.

Dieťa začne naplno užívať rozum okolo 6. roku života. Najlepšie by to mali poznať rodičia, lebo oni sú so svojim dieťaťom najčastejšie. Potom dieťa prestane prichádzať na sv. prijímanie a pripravuje sa na slávnostné sväté prijímanie – doteraz prvé sv. prijímanie.

Podľa sekretára Východnej kongregácie otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, ktorý sa odvoláva na Kódex kánonov východných cirkví, sa dovoľuje - a v hĺbke aj navrhuje - návrat k starobylej cirkevnej praxi - ktorá sa zachovala viac dlhšie na kresťanskom Východe - udeliť prijímanie deťom ako v rámci sviatostí kresťanskej iniciácie, teda pri krste, tak aj v následnom období, ale ešte pred užívaním rozumu.

Sprevádzanie duchovným rastom takéhoto dieťaťa by malo byť založené na starostlivom odovzdávaní viery rodičov, príp. krstných rodičov, ktorí deti formujú neustále, napr. spoločnou modlitbou, čítaním a rozprávaním sa o udalostiach z Písma, účasťou na pútiach, osobným príkladom, povzbudením, či vhodným slovom.

Takéto rodinné prostredie, umožňuje deťom, aby Kristovo tajomstvo a Cirkev, ktorej sú členmi, spoznali primerane svojim rozumovým schopnostiam. Toto všetko ich zároveň uschopňuje k tomu, aby Pánovo telo vedeli prijať s vierou a nábožnosťou. V tomto duchu skutočne platí, že výchova k plnému prežívaniu duchovného života prostredníctvom sviatostí je viac vecou srdca, nie iba rozumu.

A čo hovorí Katechizmus Katolíckej Cirkvi o tejto otázke?

Keď sa novopokrstený stal Božím dieťaťom a obliekol si svadobné rúcho, je pripustený na «Baránkovu svadobnú hostinu» a prijíma pokrm nového života, Kristovo telo a krv. Východné cirkvi si uchovávajú živé vedomie jednoty uvádzania do kresťanského života, a preto dávajú sväté prijímanie všetkým novopokrsteným a birmovaným, a to aj malým deťom, pamätajúc na Pánove slová: «Nechajte deti prichádzať ku mne. Nebráňte im...» (Mk 10, 14).


9. júl

Milí priatelia, dnes si spolu prečítajme úryvok z Druhej knihy Samuelovej o hriechu kráľa Dávida, ktorý po tom, čo spoznal svoj hriech cez proroka Nátana, prosil Boha o opustenie a modlil sa nám iste dobré známy 50. žalm: Zmiluj sa, Bože, nado mnou... Sv. Augustína k tomu napísal veľmi poučný komentár, ktorý môže pomôcť každého z nás...

Z Druhej knihy Samuelovej (12, 1-15)

Dávidovo pokánie

V tých dňoch Pán poslal Nátana k Dávidovi. Nátan k nemu šiel a povedal mu: „V ktoromsi meste boli dvaja muži, jeden bohatý a druhý chudobný. Bohatý mal veľké množstvo oviec a dobytka. Chudobný zas nemal celkom nič, len jednu malú ovečku, ktorú si kúpil a živil. Rástla u neho spolu s jeho deťmi. Jedla z jeho chleba, pila z jeho pohára a spala v jeho lone: bola mu ako dcéra. A keď k boháčovi prišiel akýsi pocestný, bolo mu ľúto vziať zo svojich oviec a zo svojho dobytka na pohostenie pocestného, čo k nemu prišiel. Vzal chudákovu ovečku a pripravil z nej pokrm pre človeka, čo k nemu došiel.“ Dávid sa náramne rozhneval na toho človeka a povedal Nátanovi: „Ako žije Pán, muž, čo to urobil, je synom smrti. A ovečku vynahradí štvornásobne, pretože to urobil a nemal zľutovanie.“

Tu Nátan povedal Dávidovi: „Ty si ten muž. Toto hovorí Pán, Boh Izraela: Ja som ťa pomazal za kráľa nad Izraelom, ja som ťa vytrhol zo Saulovej ruky. Dal som ti dom tvojho pána a ženy tvojho pána do tvojho lona. Dal som ti dom Izraela i Júdu a ak je to málo, pridám ti ešte oveľa viac. Prečo si teda pohrdol Pánovým slovom a urobil si, čo sa mu nepáči? Hetejčana Uriáša si zabil mečom a jeho manželku si si vzal za ženu; zavraždil si ho mečom Ammonových synov. Preto už nikdy neodstúpi meč od tvojho domu, lebo si mnou opovrhol a vzal si si manželku Hetejčana Uriáša za ženu. Preto hovorí Pán: Ja z tvojho vlastného domu vyvolám na teba nešťastie; pred tvojimi očami ti vezmem ženy a dám ich tvojmu blížnemu a on bude za bieleho dňa spať s tvojimi ženami. Ty si konal potajomky, ja toto urobím pred očami celého Izraela za jasného dňa.“

Dávid povedal Nátanovi: „Zhrešil som proti Pánovi.“ Nátan riekol Dávidovi: „Aj Pán ti odpustil hriech; nezomrieš. Ale pretože si týmto zavinil rúhanie Pánových nepriateľov, syn, ktorý sa ti narodí, zomrie.“ A Nátan sa vrátil domov.

Z Rečí svätého biskupa Augustína

Obetou Bohu milou je duch skrúšený (Ž 50,19a)

Najlepšie bude, ak si prečítame celý tento žalm 50/51.

Dávid hovorí: „Vedomý som si svojho zločinu.“ (porov. ž 50,5a)

Ak som si ja vedomý, ty potom odpusť. Len si nenamýšľajme, že žijeme dobre a bez hriechu. Život sa chváli tak, že sa prosí o odpustenie. Čím menej ľudia bez nádeje vnímajú svoje hriechy, tým zvedavejší sú na cudzie. Nehľadajú, čo by mohli napraviť, ale do čoho by sa mohli zadrapiť. A keďže nemôžu seba ospravedlniť, sú pohotoví iných obviniť. Ten, čo povedal: „Vedomý som si svojho zločinu a svoj hriech mám stále pred sebou“ (ž 50,5), nedal nám takýto príklad modlitby a zadosťučinenia Bohu. On nebol zaujatý cudzími hriechmi. Predvolával seba pred seba a nelichotil si, ale prenikal a ponáral sa čoraz hlbšie do seba samého. Nešetril sa sám, a preto neprosil nehanebne, aby ho šetrili.

Chceš sa zmieriť s Bohom? Zisťuj, čo máš robiť so sebou, aby sa Boh zmieril s tebou. Všimni si ten istý žalm, čo sa tam číta: „Veď keby si chcel obetu, ochotne by som ju priniesol. Ale v žertvách nebudeš mať záľubu.“ (porov. ž 50,18) Budeš teda bez obety? Nebudeš nič obetovať, nijakou obetou uzmierovať Boha? Ako si povedal? „Keby si chcel obetu, ochotne by som ju priniesol. Ale v žertvách nebudeš mať záľubu.“ Len pokračuj, počúvaj a povedz: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Boh nepohŕda srdcom skrúšeným a poníženým.“ (porov. ž 50,19) Tým, že si zavrhol, čo si obetoval, našiel si, čo máš obetovať. Lebo za čias otcov si prinášal na obetu dobytok a volalo sa to obetou. „Keby si chcel obetu, ochotne by som ju priniesol.“ Tú teda nehľadáš, a predsa hľadáš obetu.

Hovorí: „V žertvách nebudeš mať záľubu.“ (porv. ž 50,18a) Keď teda v žertvách nebudeš mať záľubu, zostaneš bez obety? Vôbec nie. „Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Boh nepohŕda srdcom skrúšeným a poníženým.“ (porov. ž 50,19) Máš čo obetovať. Neobzeraj sa po stáde, nepripravuj lode, nevydávaj sa do ďalekých provincií, aby si priniesol voňavé látky. Hľadaj vo svojom srdci, čo je Bohu milé. Srdce treba skrušiť. Vari sa bojíš, že skrúšené zahynie? Máš tam: „Bože, stvor vo mne srdce čisté.“ (ž 50,12a) Aby teda mohlo byť stvorené čisté srdce, nečisté treba skrušiť.

Keď hrešíme, musíme sa znepáčiť sebe, lebo hriechy sa Bohu nepáčia. A keďže nie sme bez hriechu, buďme mu aspoň v tom podobní, že sa nám nepáči to, čo jemu. Aspoň čiastočne sa spojíš s Božou vôľou, keď sa ti nebude na tebe páčiť to, čo nenávidí aj ten, ktorý ťa stvoril.

Milí priatelia, najväčším umením je poznať svojho vlastné hriechy a tie ľutovať. Usilujme sa o to.

otec Milan, Váš brat na ceste


18. jún 2017

Deviata téma duchovnej prípravy na zasvätenie Fatimskej Panne Márii: MARIÁNSKE PÚTE

Pri každom jednom zjavení Panny Márie vo Fatime sa od mája až do októbra 1917 opakovala tá istá prosba: „Prajem si, aby ste tu opäť prišli trinásteho dňa nasledujúceho mesiaca a aby ste sa naďalej verne modlili ruženec.“ Pomaly a postupne Presvätá Bohorodička odhaľovala pred deťmi Božie zámery. Spolu s deťmi prichádzalo do Cova da Iria aj stále viac ľudí. A neprestali tam prichádzať až dodnes. Fatima sa stala jedným z najväčších pútnických miest sveta, kde mnohí ľudia prichádzajú, aby spoznali Božie zámery.

Náš blahoslavený biskup Pavol Peter Gojdič sa stal biskupom v eparchii, ktorá nemala núdzu o mariánske pútnické miesta. Čirč, Šašová, Krásny Brod, Buková Hôrka, Rafajovce a ďalšie. Hlavne však Klokočov a Ľutina. Na všetkých týchto mariánskych pútnických miestach biskup spolu so svojím stádom hľadal pomoc a útechu pri tej, ktorá je „radosť všetkých utrápených, zástankyňa prenasledovaných, živiteľka hladujúcich, tešiteľka pohŕdaných...“

Veľkú ľutinskú púť na záver Mariánskeho roka 28. augusta 1945 zakončil otec biskup slovami: „Pod ochranu (pokrov) Kráľovnej pokoja a jej nepoškvrnenému srdcu zverujem celý náš národ, celú našu Gréckokatolícku cirkev, aby sme sa dočkali radostnejších dní na pozemskej púti života a po nej vo večnosti.“

Presvätá Bohorodička a blažený biskup Pavol, bdejte nad našimi dušami a vyproste aj nám, ktorí sa k vám utiekame, múdrosť hľadať Božiu vôľu na pútnických miestach.

Kondák 9

Všetky anjelské zbory prinášajú chvály tebe, pravá Božia Matka a zástankyňa všetkých, čo sa k tebe utiekajú. Vedia totiž, že svojou silnou a mocnou ochranou obveseľuješ spravodlivých, hriešnikov zastávaš, vyslobodzuješ zo súženia a modlíš sa za všetkých veriacich, ktorí volajú: Aleluja.

Aleluja. 3x

Ikos 9

Mnohovravní rečníci sú ako nemé ryby, lebo nedokážu dostatočne osláviť sviatok tvojej veľkej ochrany. Veď čokoľvek by povedali naše hriešne a poškvrnené ústa o tebe a akúkoľvek chválu by ti vyslovili, nijako nedokážu ospievať tvoju dobrotu. Ale vedomí si tvojich nespočetných dobrodení, dušou i srdcom sa radujeme a voláme:

Raduj sa, lebo nás sýtiš chlebom života.

Raduj sa, lebo nás chrániš pred smrteľným nebezpečenstvom.

Raduj sa, lebo nás chrániš pred zemetrasením skrze Pôvodcu pokoja.

Raduj sa, lebo nás svojou mocnou rukou vyvádzaš z potopy hriechu.

Raduj sa, lebo nás rosou modlitieb z ohňa vytrhávaš.

Raduj sa, lebo svojím mocným príhovorom tíšiš duševný i telesný hlad veriacich.

Raduj sa, lebo nás svojou silou smrtonosného meča zbavuješ.

Raduj sa, lebo nás pred útokmi cudzincov zachraňuješ.

Raduj sa, lebo nás pravým pokojom vo vzájomných sporoch voláš k odpusteniu.

Raduj sa, lebo nás svojím slovom od smrtonosnej rany uzdravuješ.

Raduj sa, lebo nás pred spravodlivým Božím hnevom svojím príhovorom oslobodzuješ.

Raduj sa, lebo nás svojím úctyhodným plášťom od všetkých bied ochraňuješ.

Raduj sa, Radosť naša, * ochráň nás svojím úctyhodným plášťom pred každým zlom.


11. jún 2017


Ôsma téma duchovnej prípravy na zasvätenie Fatimskej Panne Márii: NEPOŠKVRNENÉ SRDCE PANNY MÁRIE


Zaviesť v celom svete úctu k nepoškvrnenému srdcu Panny Márie - to bola úloha, ktorú dostala Lucia. „Nestrácaj odvahu, nikdy ťa neopustím. Moje nepoškvrnené srdce bude tvojím útočiskom a cestou, ktorá ťa povedie k Bohu.“ Keď Presvätá Bohorodička hovorila tieto slová, pred jej pravou dlaňou bolo srdce ovinuté tŕním, ktoré ho akoby prebodávalo. „Pochopili sme,“ hovorí Lucia, „že je to nepoškvrnené srdce Máriino zraňované ľudskými hriechmi a že si praje odčinenie týchto vín.“


Na sklonku roku 1944, keď druhá svetová vojna nabrala hrozné rozmery, biskup Pavol Peter Gojdič hľadal ochranu a útočisko v nepoškvrnenom srdci Panny Márie. Pastierskym listom zo 14. októbra 1944 vyhlasuje v Prešovskom biskupstve Mariánsky rok. V ňom chcel:


- usilovať sa o mimoriadnejší spôsob úcty k Presvätej Bohorodičke;

- mariánske sviatky svätiť čo najslávnostnejšie a s osobitnou srdečnosťou;

- prvé soboty v mesiaci obetovať na počesť nepoškvrneného srdca Panny Márie (účasťou na svätej liturgii s prijatím Eucharistie);

- prvé nedele v mesiaci sa má po večierni pred vystavenou najsvätejšou Eucharistiou odslúžiť paraklis alebo moleben na počesť Presvätej Bohorodičky;

- katechéti majú za úlohu vštepiť do sŕdc detí lásku k Márii;

- aj veriaci nech sa denne súkromne modlia paraklis alebo akatist, alebo vervicu (čotky, ruženec);

eparchiálny Mariánsky rok sa slávnostne ukončí 28. augusta 1945 na púti v Ľutine.

Šíreniu úcty k nepoškvrnenému srdcu Panny Márie takto Božím vedením napomáhal aj náš blahoslavený otec biskup Pavel.


Presvätá Bohorodička a blažený biskup Pavol, bdejte nad našimi dušami a vyproste aj nám, ktorí sa k vám utiekame, ochotu šíriť úctu k nepoškvrnenému srdcu Presvätej Bohorodičky.


Kondák8

Keď si podivne prišla z nebies a zjavila sa v blachernskom chráme, anjeli ťa ospevovali a apoštoli oslavovali; zbory svätiteľov, prepodobných i sväté ženy ťa chválili, Predchodca s Jánom Teológom sa ti poklonili a ľud zhromaždený v chráme ti s radosťou volal: Aleluja.

Aleluja. 3x


Ikos 8

Pán, ktorý vládne všetkému, čo je na nebi aj čo je na zemi, uzrel ťa, svoju matku, ako stojíš v chráme. A keď videl, že sa vrúcne modlíš k nemu, povedal: „Matka moja, pros, čo len chceš, lebo sa od teba neodvrátim. Splním všetky tvoje prosby a naučím všetkých spievať ti takéto ďakovné piesne“:


Raduj sa, kráľovský trón premúdreho Šalamúna.

Raduj sa, rúno predobrazené slávnym Gedeonom.

Raduj sa, neporaziteľná Judita, ktorá krutému Holofernesovi hlavu zoťala.

Raduj sa, lebo prikrývaš všetkých, čo sa utiekajú pod tvoju ochranu.


Raduj sa, lebo vyslobodzuješ z najhlbšieho podsvetia.

Raduj sa, naše zmierenie s Bohom.

Raduj sa, lebo si Boha s ľuďmi zjednotila.

Raduj sa, lebo si ďalekú spásu hriešnikov priblížila.


Raduj sa, lebo si našu poníženú prirodzenosť povzniesla.

Raduj sa, lebo si tvrdosť nášho srdca obmäkčila.

Raduj sa, lebo zúfalcov k Bohu privádzaš.

Raduj sa, lebo pre nás pripravené nádoby smrti rozbíjaš.


Raduj sa, Radosť naša, * ochráň nás svojím úctyhodným plášťom pred každým zlom.


4. jún 2017


Siedma téma duchovnej prípravy na zasvätenie Fatimskej Panne Márii: NEBO


Pri druhom zjavení Panny Márie v Cova da Iria, ktoré nasledovalo presne o jeden mesiac - 13. júna 1917 - mala Lucia zvláštnu prosbu. Možno aj vďaka všetkým tým strastiam, ktoré deti v priebehu mesiaca zažili, povedala Panne Márii: „Chcela by som vás poprosiť, aby ste nás vzali do neba.“ Mária jej na to povedala: „Áno, Hyacintu a Františka si tam čoskoro vezmem, ale ty zostaneš ešte nejaký čas tu na zemi. Ježiš chce, aby ho ľudia poznali a milovali a ty mu máš pri tom pomáhať.“


„Tak čo, starý, pôjde to? Lebo ak nie, tak tuná aj zdochneš!“ Takými slovami sa začala tortúra vyšetrovania a výsluchov. Obvinený z velezrady, špionáže v prospech Vatikánu a Ameriky, z pokusu o rozbitie republiky, z banderovstva... K tomu všetkému bolo treba vynútiť priznanie za hocijakú cenu. Tmavá komora bez okna, bez svetla, kde sa dalo len stáť a chodiť. Hlad, bitka, ľadové sprchy, fingované popravy, kolotoč výsluchov... Mnohí sa z toho psychicky zrútili. Koľkokrát si vtedy aj náš blahoslavený biskup Pavol Peter Gojdič túžobne želal, aby si ho Pán Boh vzal k sebe a ukončil toto trápenie. Ale Božím plánom bolo, aby to všetko prežil a aby ešte desať rokov zjavoval Ježišovu lásku medzi odsúdenými a učil ich odpúšťať.


Presvätá Bohorodička a blažený biskup Pavol, bdejte nad našimi dušami a vyproste aj nám, ktorí sa k vám utiekame, silnú túžbu po nebeskom kráľovstve.


Kondák 7

Nadovšetko trpezlivý Pán, ktorého pohľadu nič neunikne, rozhodol sa ukázať nepreniknuteľnú hlbinu dobroty a svojej lásky k ľuďom. Vybral si ťa za matku pre seba a urobil ťa nepremožiteľnou hradbou. Ak si aj niekto zaslúži spravodlivý Boží súd, v tvojej mocnej ochrane nachádza útočisko, preto tvojmu Synovi a nášmu Bohu spieva aleluja.

Aleluja. 3x


Ikos 7

Obdivuhodné diela ukázal si, Pane, na svojej prečistej Matke, keď vystrela svoj plášť žiariaci prenikavým svetlom, ktorým prikryla ľud prítomný v blachernskom chráme. Všetkých, ktorí proti nádeji videli jej milosrdný príhovor, zmocnil sa úžas a takto volali:


Raduj sa, lebo si rozprestrela svoj plášť sťa oblaky.

Raduj sa, lebo si držala odznak večného Veľkňaza.

Raduj sa, lebo si pravovernému ľudu v chráme nové milosrdenstvo a novú milosť zjavila.

Raduj sa, lebo si ľudí plášťom ožiarila.


Raduj sa, lebo si seba samu ako nové znamenie v chráme zjavila.

Raduj sa, oblačný stĺp ukazujúci Krista - cestu.

Raduj sa, ohnivý stĺp rozháňajúci mračno hriechu.

Raduj sa, jasná posila zápasiacich o nábožnosť.


Raduj sa, prikrývadlo, čo zahaľuje nahého od dobrých skutkov.

Raduj sa, lebo si svojím zjavením chrám osvietila.

Raduj sa, lebo si roztrhala vrecovinu nášho zármutku.

Raduj sa, lebo nás odievaš večnou radosťou.


Raduj sa, Radosť naša, * ochráň nás svojím úctyhodným plášťom pred každým zlom.


28. máj 2017


Šiesta téma duchovnej prípravy na zasvätenie Fatimskej Panne Márii: RUŽENEC


Najkrajšia činnosť detí je hra. Aj malí fatimskí pastieri využívali svoj voľný čas k tomu, aby sa spoločne hrali. A keďže čas na hranie sa im zdal stále krátky, vynašli spôsob, ako skrátiť modlitbu ruženca, ktorý sa im kázali modliť rodičia. Sestra Lucia hovorí: „Púšťali sme zrnká ruženca pomedzi prsty a hovorili sme len: ,Ave Mária, Ave Mária, Ave Mária...', tak sme sa ruženec pomodlili za chvíľku.

Keď ich o modlitbu ruženca poprosila pri svojom zjavení Panna Mária a povedala im, čo cez neho môžu získať, už sa ho modlili každý deň celý, aby vyprosili pokoj pre svet a koniec vojny.


Nie je tajomstvom, že okrem liturgických modlitieb časoslova a rôznych iných pobožností - molebenu či krížovej cesty, sa biskup Pavol Peter Gojdič každý deň modlil aj ruženec so všetkými pätnástimi tajomstvami. Radostné, bolestné a slávnostné tajomstvá...

Nikdy neľutoval čas, ktorý obetoval modlitbe ruženca, lebo vedel, že získava oveľa viac, než dáva. Ako často sa práve k tejto modlitbe, ktorú ponúkal ako pomoc a východisko ľuďom v núdzi aj sám utiekal, keď prežíval najväčšie strasti svojho pozemského života. Modlil sa na tom najdrahšom ruženci - z chlebového cesta.


Presvätá Bohorodička a blažený biskup Pavol, bdejte nad našimi dušami a vyproste aj nám, ktorí sa k vám utiekame, vernosť modlitbe posvätného ruženca.


Kondák6

Horlivým ohlasovateľom tvojej milosti sa stal Roman Sladkopevec, keď vo sne prijal od teba pergamenový zvitok, a keď ho zjedol, bol obdarovaný múdrosťou. Začal ťa nádherne ospevovať a písať chvály na oslavu svätých. Z toho poznal, že ty si skutočne Božia Matka, Božia premúdrosť a tak volal: aleluja.

Aleluja. 3x


Ikos 6

Zaskvela si sa, mladučká panna, ako žiara vychádzajúca z pravého Slnka spravodlivosti a všetkých privádzaš k poznaniu. Ty, prečistá Panna, Božou múdrosťou dávaš chápavosť veriacim, tvojim ctiteľom a oni takto volajú.


Raduj sa, lebo prevyšuješ múdrosť Šalamúnovu.

Raduj sa, lebo poznáš veci tajomné i budúce.

Raduj sa, lebo význam slov a záhad odkrývaš.

Raduj sa, nepoškvrnené zrkadlo Božích skutkov.


Raduj sa, drahocenné bohatstvo celého sveta.

Raduj sa, lebo rozprávaš o veciach dávnych i budúcich.

Raduj sa, lebo si zahanbila múdrosť tohto veku.

Raduj sa, lebo si porodila Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť.


Raduj sa, lebo ústa nemých otváraš.

Raduj sa, darkyňa všetkej dôstojnosti.

Raduj sa, učiteľka milostivej náuky.

Raduj sa, lebo svojím konaním verne plníš každý poriadok.


Raduj sa, Radosť naša, * ochráň nás svojím úctyhodným plášťom pred každým zlom.


21. máj 2017


Piata téma duchovnej prípravy na zasvätenie Fatimskej Panne Márii: BOŽIA MILOSŤ


V akej zbožnosti museli byť vychovávané fatimské deti: Lucia, Hyacinta a František? Akú zbožnosť videli doma, keď tak veľmi milujú dobrého Pána Boha, ktorý je veľmi urážaný? Láska k milovanému Spasiteľovi im pomáha, aby pohotovo prijali ponuku znášať všetky utrpenia, ktoré na nich Pán Boh dopustí.

„Budete teda musieť veľa trpieť,“ povedala im Panna Mária, „ale Božia milosť vás bude posilňovať.“


Jeden z väzenských strážcov, ktorému sa podarilo emigrovať do Rakúska, spomína: „Bol som svedkom, ako blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča mučili. Najčastejšie lámaním prstov. Tak, že medzi prsty zasunuli železné tyče, ktoré potom silne stláčali. Pri takom mučení omdlievali omnoho zdatnejší muži, ale biskup sa len ďalej potichu modlil. To isté sa dialo, keď mu nasadili železné topánky, do ktorých púšťali elektrický prúd. Čokoľvek s ním robili, bez prestania sa modlil. To všetko znášal nie kvôli sebe, ale kvôli svojim veriacim. A Božia milosť ho ďalej ustavične posilňovala.


Presvätá Bohorodička a blažený biskup Pavol, bdejte nad našimi dušami a vyproste aj nám, ktorí sa k vám utiekame, každú potrebnú Božiu milosť pre naše životy.


Kondák 5

Mojžiš, ktorý videl Pána, ocitol sa v boji s Amalekitmi. Keď mal pozdvihnuté ruky, víťazili Izraeliti, ale keď mu ruky ovisli, víťazili Amalekiti. Avšak posilnený mužmi, ktorí ho podopierali, zvíťazil nad nepriateľom. Aj ty, Bohorodička, keď vystieraš k modlitbe svoje ruky, vždycky premáhaš nepriateľov kresťanov a odolávaš všetkým protivníkom. Si nepremožiteľným štítom pre tých, ktorí spievajú: Aleluja.

Aleluja. 3x


Ikos 5

Keď Kristovi učeníci videli ako odchádzaš zo zeme do neba, horké slzy im zmáčali tvár. Ale teraz, keď ťa vidia v blachernskom chráme ako vystieraš ruky k modlitbe, radostne ťa spolu s anjelmi, svätiteľmi a prorokmi všetci oslavujú. A my, podopieraní tvojimi rukami, ktoré sú mocnejšie než Mojžišove, vrúcne voláme:


Raduj sa, lebo tvoje ruky podopiera láska a milosrdenstvo.

Raduj sa, lebo si pozdvihla ruky proti nepriateľom sťa nepremožiteľnú zbraň.

Raduj sa, lebo si premohla silu nepriateľa.

Raduj sa, lebo ty jediná si vzala do vlastných rúk našu záštitu.


Raduj sa, lebo ty si svoje ruky k Bohu za nás vystierala.

Raduj sa, lebo tvoja pravica sa mocou preslávila.

Raduj sa, lebo si Krista - všetku našu silu na rukách nosila.

Raduj sa, lebo máš ruky pripravené, aby porazili protivníka.


Raduj sa, lebo do svojich rúk naše prosby prijímaš.

Raduj sa, neprístupného svetla príbytok.

Raduj sa, lebo si bez popálenia božský oheň nosila.

Raduj sa, lebo ním rozpaľuješ kresťanov na konanie dobra.


Raduj sa, Radosť naša, * ochráň nás svojím úctyhodným plášťom pred každým zlom.


14. máj 2017


Milí priatelia, ako iste viete, práve včera, v sobotu 13. mája, uplynulo 100 rokov od prvého zjavenia Panny Márie vo Fatime. Na toto posvätné miesto odišiel aj pápež František, aby znova ponúkol svoj život a svoje poslanie Bohu cez Pannu Máriu.

Aj my sa pripravujem na naše zasvätenie Fatimskej Panne Márii a preto dnes je pred nami už štvrtá téma duchovnej prípravy na túto udalosť.

Štvrtá téma: OBETA


Hneď pri prvom stretnutí s fatimskými deťmi sa Panna Mária pýta jednu zaujímavú a dôležitú vec: „Chcete sa obetovať Bohu a znášať všetky utrpenia, ktoré na vás zošle, na zmierenie za hriechy, ktorými je urážaný, a ako prosbu za obrátenie hriešnikov?“ A Lucia odpovedá za všetkých: „Áno, chceme.“

Božia Matka dobre vie, s čím všetkým sa deti budú musieť stretnúť, a preto im hneď ponúkne možnosť, aby utrpenia priniesli Pánovi ako svoj vzácny dar.


Obetovať sa Bohu. Vari sa k tomu nerozhodol náš blahoslavený biskup Pavol Peter Gojdič už vtedy, keď prijal Pánovo pozvanie ku kňazstvu? Keď sa o krátky čas na to rozhodol zrieknuť sa sveta a prijať rehoľné rúcho a spolu s ním aj sľub chudoby, čistoty a poslušnosti? Nerozhodol sa obetovať Bohu, keď prijal aj biskupskú službu? V nej sa odovzdával Pánovi ako celopal v čase pokoja, v čase vojny aj v tom najťažšom čase, ktorý prišiel v päťdesiatych rokoch. S tichosťou baránka, ktorého vedú na zabitie, ho odvážajú v jubilejnom roku zadnou bránou biskupského úradu. 28. apríla 1950 sa začína desaťročná krížová cesta, ktorá sa nekončí na Golgote, ale v nebeskom Jeruzaleme.


Presvätá Bohorodička a blažený biskup Pavol, bdejte nad našimi dušami a vyproste aj nám, ktorí sa k vám utiekame, ochotu prinášať svoj život, ako obetu Pánovi.


Kondák 4

Keď nami zmieta búrka mnohých trápení, ty nám pomáhaš, Bohorodička; stojíš pred Pánovým oltárom a modlíš sa s pozdvihnutými rukami, aby Pán, Kráľ slávy, zhliadol na našu modlitbu a vypočul prosby tých, ktorí vzývajú tvoje sväté meno a tvojmu Synovi volajú: Aleluja.

Aleluja. 3x


Ikos 4

Pán Boh vypočul modlitby Jozueho, Nunovho syna, a prikázal slnku, aby zastalo, kým nevykoná pomstu na nepriateľoch. Ježiš a Pán aj teraz počúva tvoje prosby, vyvolený palác Svätého Ducha. Vidí ťa stojacu pred ním krásnu sťa luna a my hriešni, spoliehajúc sa na tvoj príhovor, tebe, Božej Matke, osmeľujeme sa takto prevolávať:


Raduj sa, duchovným slnkom prežiarená.

Raduj sa, nehasnúcim svetlom osvietená.

Raduj sa, lebo si jasom svojej duše zem osvietila.

Raduj sa, lebo si čistotou svojho tela nebo obveselila.


Raduj sa, lebo si Boha celým srdcom milovala.

Raduj sa, lebo si srdce horiace láskou Synovi ukázala.

Raduj sa, lebo si svoje srdce priniesla Kristovi ako obetu za nás.

Raduj sa, lebo tvoja myseľ bola vždy obrátená k Bohu.


Raduj sa, lebo všetko pozemské nemalo cenu v tvojich očiach.

Raduj sa, jediná Bohom vyvolená.

Raduj sa, lebo si Bohu zo všetkej sily slúžila.

Raduj sa, jediná nad všetkých Bohu milá.


Raduj sa, Radosť naša, * ochráň nás svojím úctyhodným plášťom pred každým zlom.


7. máj 2017


Milí priatelia, dnes je nám ponúknutá tretia téma duchovnej prípravy na zasvätenie sa Fatimskej Panne Márii.


Tretia téma: BOŽIA VÔĽA

Pri opise zjavení v Cova da Iria sestra Lucia spomína, že aj keď boli iba deti, od začiatku všetci traja vedeli, koho majú pred sebou a kto je tá krásna Pani, čo sa im zjavila. Možno preto sa Lucia nepýta na jej meno, ale položí jej otázku: „Čo si odo mňa prajete?“ A potom sa už zakaždým zvíta s Máriou práve týmito slovami: „Čo si odo mňa prajete?“ Bez toho, aby to deti vedeli, prehovárajú k nebu ako praví proroci.

Pokora srdca

Ustavičná modlitba

Všestranné umŕtvovanie

Odovzdanosť do Božej vôle

Uspokojenie sa v Božej vôli

Týchto päť prostriedkov spásy a svätosti si napísal náš otec biskup Pavol Peter Gojdič ešte ako čerstvý maturant na stránky svojej modlitebnej knižky. A neostalo len pri ich napísaní. Každý deň je naozaj sprevádzaný modlitbou, pokorou, striedmosťou, a nielen plnením Božej vôle, ale aj hľadaním a nachádzaním svojho pokoja v Božej vôli. „Čo chceš odo mňa, Pane?“ pýta sa celý svoj život bez ohľadu na to, akú cenu za to zaplatí.

Presvätá Bohorodička a blažený biskup Pavol, bdejte nad našimi dušami a vyproste aj nám, ktorí sa k vám utiekame, vnútorný pokoj srdca v plnení Božej vôle.

Kondák3

Moc Najvyššieho zatieňuje tých, ktorí sa s vierou a nábožnosťou utiekajú pod tvoju úctyhodnú ochranu, lebo len ty jediná, presvätá a prečistá Bohorodička, si dostala dar, že každá tvoja prosba je vypočutá. Ty jediná môžeš všetko, čo len chceš; preto ťa veriaci každého veku oslavujú a tvojmu Synovi volajú: Aleluja.

Aleluja. 3x

Ikos 3

U teba je nevyčerpateľné bohatstvo milosrdenstva. Do všetkých končín zeme vystieraš na pomoc svoje ruky. Nemocným sprostredkúvaš uzdravenie, trpiacim posilu, slepým zrak a vôbec dávaš všetko všetkým, ktorí ti vďačne spievajú.

Raduj sa, jediná Matka milosrdenstva.

Raduj sa, drahocenná pokladnica milosti.

Raduj sa, darkyňa nevyčísliteľných dobrodení.

Raduj sa, lebo ty daruješ slová múdrosti.

Raduj sa, mocná pevnosť slabých.

Raduj sa, dokonalá múdrosť detí.

Raduj sa, dar uzdravenia ľuďom v núdzi.

Raduj sa, pečať starého a nového zákona.

Raduj sa, poklad panenstva v chráme zjavený.

Raduj sa, dennica, čo zažiarila ešte pred východom zornice.

Raduj sa, ustavičná veselosť spravodlivých.

Raduj sa, slávne pozdvihnutie padlých.

Raduj sa, Radosť naša, * ochráň nás svojím úctyhodným plášťom pred každým zlom.


30. apríl

Milí priatelia, ponúkame Vám Druhú tému duchovnej prípravy na zasvätenie Prešovskej archieparchie Fatimskej Panne Márii v nedeľu 25. júna 2017 v Ľutine, spojenú so spomienkou na bl. biskupa Petra Pavla Gojdiča, ktorého biskupskú vysviacku (25. marca 1927 Rím) sme si pripomenuli 25. marca 2017.

Druhá téma: ODVAHA

„Nebojte sa, neurobím vám nič zlého.“ To boli prvé slová, ktoré vyriekla Bohorodička pri stretnutí s fatimskými deťmi. Koľkokrát v dejinách spásy zazneli tieto slová... „Nebojte sa, zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť celému svetu.“ Takto sa pri Ježišovom narodení prihovára anjel betlehemským pastierom. A malí fatimskí pastieri sú skutočne plní nie strachu, ale úžasnej radosti. Sestra Lucia neskôr povedala, že zjavenie nenaháňa strach ani úľak, ale vzbudzuje úžas.

Nikto z nás ani netuší, koľkokrát sa pokúšal ten, ktorý vládne strachom - diabol, ovládnuť srdce nášho pastiera, blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča. Aj v čase detstva a dospievania, ale hlavne pred jeho dôležitými životnými krokmi - kňazskou a biskupskou vysviackou. Čím viac mu bolo zverené, tým väčšia zodpovednosť prichádza a s ňou aj strach ani nie tak o seba, ako o tých, ktorí sú mu zverení. V 50. rokoch, keď sa nebo zatiahlo nad našou cirkvou, mnohokrát kľačal pred bohostánkom ako Ježiš v Getsemanskej záhrade. Prijatím Božej vôle aj on získaval pokoj a odvahu.

Presvätá Bohorodička a blažený biskup Pavol, bdejte nad našimi dušami a vyproste aj nám, ktorí sa k vám utiekame, odvahu svedčiť o Božej láske a dobrote.

Kondák2

Kráľovná neba, svätý Andrej spolu s Epifánom ťa uzrel v chráme ako sa modlíš k Bohu za kresťanov. Spoznal v tebe matku Krista, nášho Boha, ktorý vystúpil na nebesia. Obaja padli na zem a s radosťou uctievali tvoju ochranu spievajúc: Aleluja.

Aleluja. 3X

Ikos 2

Ty, Bohorodička, si nepochopiteľná múdrosť, keď prejavuješ záštitu pravovernému ľudu. Naši nepriatelia nevedia, že ty si prostredníčka dobrodení, nedokážu si predstaviť, aká silná je modlitba Božej Matky. My však, Matka, dobre poznáme tvoju ochranu, preto ti takto pokorne voláme:

Raduj sa, lebo prednášaš za nás Bohu modlitby a nás potešuješ.

Raduj sa, lebo naše oči od večného plaču oslobodzuješ.

Raduj sa, lebo materinskými slzami získavaš Syna a Boha pre milosť večnej radosti.

Raduj sa, lebo svojimi modlitbami aj nás voláš k modlitbe.

Raduj sa, lebo svojimi slzami naše hriechy obmývaš.

Raduj sa, lebo svojím príhovorom krotíš naše vášne.

Raduj sa, lebo tvoje slzy sú vzácnejšie než všetky dary.

Raduj sa, lebo napĺňaš anjelov vínom sladkosti.

Raduj sa, lebo kvôli tebe narieka podsvetie.

Raduj sa, vyslobodenie z večného zatratenia.

Raduj sa, naša nezahanbiteľná záchrana.

Raduj sa, zástankyňa ustavičnej radosti.

Raduj sa, Radosť naša, * ochráň nás svojím úctyhodným plášťom pred každým zlom.

otec Milan, Váš brat na ceste


Myšlienka na týždeň (23. apríla 2017)

Milí priatelia, ponúkame Vám duchovnú prípravu na zasvätenie Prešovskej archieparchie Fatimskej Panne Márii v nedeľu 25. júna 2017 v Ľutine, spojenú so spomienkou na bl. biskupa Petra Pavla Gojdiča, ktorého biskupskú vysviacku (25. marca 1927 Rím) sme si pripomenuli 25. marca 2017.

Prvá téma: POKORA

13. máj 1917. Deň mimoriadneho požehnania pre celý svet. Deň, ktorý si pripravilo nebo, aby znova prehovorilo k zemi. A koho si na túto službu vyberá? Pokornú služobnicu Pánovu - Presvätú Bohorodičku a tri jednoduché, čisté a pokorné deti. Aj v tomto prípade zostáva, tak ako už mnohokrát predtým, zachované, že jednoduchým a pokorným sa dostáva milosť.

O necelých desať rokov na to, 25. marca 1927, sa aj našej krajine a našej cirkvi dostáva mimoriadneho požehnania. Jeden pokorný a poslušný človek, ktorý túži zostať skrytý pred zrakom sveta aj poctami zo strany ľudí sa utiahne do samoty kláštora otcov baziliánov na Černečej Hore. Ale ten, ktorému dal svoje áno, vedie jeho cesty podľa svojich zámerov. Najvyšší pastier na zemi ho pozýva do večného mesta Rím, aby tam v Bazilike sv. Klimenta prijal podiel na biskupskej službe. Božia milosť, ktorá ho prv učinila kňazom, povýšila Pavla Petra Gojdiča do služby biskupa.

Presvätá Bohorodička a blažený biskup Pavol, bdejte nad našimi dušami a vyproste aj nám, ktorí sa k vám utiekame, milosť jednoduchého, poslušného a pokorného srdca.

Kondák 1

Tebe, Bohorodička, vyvolená nebeským Kráľom a prevyšujúca všetko stvorenie, prejavujeme vznešenú úctu a vďaku. Ty si v minulosti prišla do chrámu v Blachernách a prosila si svojho Syna a Boha za celý svet. Pretože tápeme vo tmách, utiekame sa pod tvoj jagavý plášť, lebo tvoja moc je nepremožiteľná. Vysloboď nás zo všetkých bied, lebo ti voláme: Raduj sa, Radosť naša, ochráň nás svojím úctyhodným plášťom pred každým zlom.

Raduj sa, Radosť naša, * ochráň nás svojím úctyhodným plášťom pred každým zlom.

Ikos 1

Zástupy anjelov spolu s Jánom Predchodcom a Jánom Teológom i zbormi ostatných svätých stáli v chráme spolu so svojou Kráľovnou a keď počuli jej vrúcne prosby za celý svet, divili sa nad tým, ako sa nás milosrdne zastáva a s bázňou jej takto volali:

Raduj sa, láskavé rozhodnutie Otca, ktorý nemá počiatok.

Raduj sa, stánok večného Syna.

Raduj sa, príbytok Svätého Ducha.

Raduj sa, zem vytúžená.


Raduj sa, drahocenný odev pre kráľa.

Raduj sa, žezlo Dávida.

Raduj sa, lebo z tvojho príchodu sa radujú anjeli.

Raduj sa, lebo teba vítajú cherubíni.


Raduj sa, lebo tebe chválospevy prinášajú serafíni.

Raduj sa, obdivuhodná radosť nebeských zborov.

Raduj sa, lebo tvoj príchod všetkých osvecuje.

Raduj sa, lebo tvojej ochrane vďačne úctu vzdávame.


Raduj sa, Radosť naša, * ochráň nás svojím úctyhodným plášťom pred každým zlom.

otec Milan, Váš brat na ceste


MYŠLIENKA: PASCHA – VEĽKÁ NOC 2017

Poučné slovo

nášho otca svätého Jána Zlatoústeho na svätý a radostný deň slávneho a spasiteľného vzkriesenia Krista, nášho Boha.

Každý, kto je zbožný a bohabojný, nech sa osvieži a teší z tejto krásnej a skvelej slávnosti.

Kto je verný služobník, nech vojde s plesaním do radosti svojho Pána.

Kto sa pôstom unavil, nech teraz prijme odmenu.

Kto pracoval od šiestej hodiny ráno, nech dnes prijme spravodlivú mzdu.

Kto prišiel deviatej hodine, nech oslavuje s vďakou.

Kto prišiel až po dvanástej hodine, nech nepochybuje, lebo nebude ukrátený.

Kto váhal až do tretej hodiny popoludní, nech pristúpi bez obáv a strachu.

A kto stihol prísť až o piatej hodine popoludní , nech sa nebojí, že váhal, lebo Vládca je štedrý a prijme posledného robotníka tak ako prvého.

Uspokojí toho, čo prišiel o piatej hodine popoludní práve tak, ako toho, čo pracoval od šiestej hodiny ráno.

K poslednému je milostivý a k prvému láskavý. Onomu dáva a tamtoho obdarúva. Prijíma skutky a víta úmysly. Preto vojdite všetci do radosti svojho Pána. I prví i druhí prijmite mzdu. Bohatí a chudobní spoločne sa radujte. Vy, ktorí ste vytrvali, i vy, nedbanliví, uctite si tento deň.

Stôl je plný, jedzte všetci. Pokrm je pripravený, nech nikto neodchádza hladný. Všetci majte účasť na hostine viery, prijmite všetci bohatstvo dobroty.

Nikto nech sa neponosuje na nedostatok, lebo prišlo spoločné kráľovstvo.

Nikto nech sa nezarmucuje nad previneniami, lebo z hrobu zažiarilo odpustenie.

Nech sa nik nebojí smrti, lebo Spasiteľova smrť nás oslobodila. Zničil ju ten, ktorého zajala. On zostúpil do predpeklia a peklu odňal korisť. A peklo sa zarmútilo, keď skúsilo jeho telo.

Prorok Izaiáš to videl a zvolal:

Peklo bolo plné trpkosti, keď sa tam dole s tebou stretlo.

Bolo plné trpkosti, lebo bolo odstavené, bolo plné trpkosti, lebo bolo porazené, bolo plné trpkosti, lebo bolo potupené a zosadené, bolo plné trpkosti, lebo bolo spútané.

Prijalo telo a pripadlo Bohu.

Prijalo zem a zrazilo sa s nebom.

Prijalo to, čo videlo, a padlo do toho, čo nevidelo.

Smrť, kde je tvoj osteň?

Peklo, kde je tvoje víťazstvo?

Kristus vstal z mŕtvych a ty si porazené.

Kristus vstal z mŕtvych a padli démoni.

Kristus vstal z mŕtvych a radujú sa anjeli.

Kristus vstal z mŕtvych a vládne život.

Kristus vstal z mŕtvych a nikto nezostal v hrobe.

Hľa, Kristus vstal z mŕtvych a stal sa prvým medzi zosnulými.

Jemu sláva a moc na veky vekov!

Amen.

Milí priatelia, prajem Vám požehnané sviatky Kristovho zmŕtvychvstania! Christos voskrese! Kristus vstal z mŕtvych!


MYŠLIENKA NA TÝŽDEŇ – SVIATKY KRISTOVHO UTRPENIA, SMRTI A ZMŔTVYCHVSTANIA 2017

Milí priatelia, sme vo Veľkom a svätom týždni, v ktorom si spomíname na Kristovho umučenie a jeho slávne zmŕtvychvstanie. Nech nám nasledujúce slová od svätého Augustína pomôžu lepšie pochopiť duchovnú hĺbku týchto dní.

Z Traktátov svätého biskupa Augustína na Jánovo evanjelium

PLNOSŤ LÁSKY

Drahí bratia, plnosť lásky, akou sa máme navzájom milovať, Pán definoval slovami: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ Z toho vyplýva, čo hovorí ten istý evanjelista Ján vo svojom liste: „Ako Kristus položil za nás svoj život, tak aj my sme povinní dávať život za bratov;“ teda vzájomne sa milovať, ako on miloval nás, keď za nás položil svoj život.

Veď už v Šalamúnových Prísloviach čítame: „Keď si sadneš jesť k stolu u veľmoža, dávaj pozor a všímaj si, čo ti predkladajú; a tak siahni rukou vo vedomí, že aj ty musíš také pripraviť.“

Lebo aký stôl veľmoža to je, ak nie ten, z ktorého sa prijíma telo a krv toho, čo položil za nás svoj život?

A čo znamená sadnúť si k nemu, ak nie pokorne pristúpiť?

A čo znamená dávať pozor a všímať si, čo ti predkladajú, ak nie rozjímať, ako si zasluhuje taký dar?

A čo znamená tak siahnuť rukou, aby si vedel, že aj ty musíš také pripraviť, ak nie to, čo som už povedal: že ako Kristus položil za nás svoj život, tak aj my sme povinní dávať život za bratov?

Tak to hovorí apoštol Peter: „Kristus trpel za nás a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach.“ To znamená pripraviť také isté. To robili s horúcou láskou svätí mučeníci. A ak nemáme márne sláviť ich spomienky a pristupovať k Pánovmu stolu na tej istej hostine, na ktorej sa aj oni sýtili, musíme ako oni aj my také pripraviť.

Preto si pri tomto stole nespomíname na nich tak ako na ostatných, čo odpočívajú v pokoji a my sa za nich modlíme, ale skôr tak, že sa oni budú modliť za nás, aby sme vytrvalo išli v ich šľapajach; veď dokázali tú lásku, o ktorej Pán povedal, že väčšej niet. Lebo svojim bratom preukázali to isté, čo sami prijali z Pánovho stola.

Tým nechcem povedať, že by sme sa mohli vyrovnať Kristovi Pánovi, aj keby sme preňho podstúpili mučeníctvo až do krvi. On mal moc dať svoj život a zasa si ho vziať.

My však nežijeme dokiaľ chceme, a umierame aj keď nechceme.

Keď on zomrel, hneď v sebe zabil smrť, my sa v jeho smrti vyslobodzujeme zo smrti.

Jeho telo nevidelo porušenie, naše si až po porušení na konci vekov skrze neho oblečie neporušenosť.

On nás nepotreboval, keď nás mal spasiť; my bez neho nemôžeme nič urobiť.

On je pre nás - ratolesti, viničom, my bez neho nemôžeme mať život.

A napokon: aj keby bratia zomierali za bratov, nijaký mučeník nevylieva krv na odpustenie bratových hriechov, ako to urobil on za nás. Ale tým pre nás neurobil niečo, čo by sme mali nasledovať, ale za čo máme ďakovať. A pokiaľ mučeníci vyliali svoju krv za bratov, potiaľ preukázali to isté, čo prijali z Pánovho stola. Milujme sa teda navzájom, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého za nás.

Želám Vám krásne a hlboké prežitie týchto nastávajúcich sviatkov!

otec Milan, Váš brat na ceste


23. marec

Milí priatelia, ešte máme pred sebou pár týždňov do Veľkej noci – sviatkov Kristovho zmŕtvychvstania. Aby sme ich mohli dobre prežiť a dobre sa pripraviť na tieto nádherné sviatky, ponúkam Vám úryvok z knihy Carla Carretta:

PÚŠŤ UPROSTRED MESTA

Táto časť má názov: DÔLEŽITOSŤ KONKRÉTNEHO ŽIVOTA

Ťažko si je predstaviť náš vzťah k Bohu. On sám radí nerobiť si plány. Je vhodnejšie prijať skutočnosť každodenného života ako prostriedok, ktorým si Boh poslúži, aby nás preporodil a pomáhal nám rásť. Boh je prítomný vo veciach, v udalostiach, v dejinách, a zjavuje sa prostredníctvom znakov.

Istá pieseň, inšpirovaná osemnástou kapitolou Exodu, znie takto:

Bolo teplo v ten deň — keď Abrahám sedel — pred svojím stanom. — Pozdvihol oči a zahľadel sa — a videl troch prichádzať... — Zastali pred ním... — len čo ich zbadal, pokľakol si — sklonil sa až k zemi a povedal: — Pane, neprechádzaj popri mne — bez toho, aby si sa u mňa nezastavil. — Prinesiem vám trocha vody — na umytie nôh — a potom môžete pokračovať v ceste... — Prinesiem vám niečo k jedlu — občerstvíte sa — a môžete pokračovať v ceste... — Nie náhodou, nie pre nič za nič — prechádzate okolo mňa... (Zo spevníka novokatechumenov).

Tieto slová, ktorými sa Abrahám obrátil na tri osoby, ktoré prechádzali v Mamre neďaleko duba za horúceho popoludnia, ma vždy dojímali. «Nie náhodou, nie pre nič za nič ste dnes prešli okolo mňa.»

Tieto slová by sme mohli nadpísať nad každú udalosť nášho života. Mohli by sme ich vytlačiť na prvú stránku každej historickej udalosti, odvodiť ich z každého nášho utrpenia a z každej radosti.

Nie náhodou, nie pre nič za nič ste prešli okolo mňa..., ó, bolesť, deň, noc, smrť!

Neviem, či sa to prihodilo aj vám. Mne často. Ťažko mi padlo odvodiť z udalostí, z vecí, z každodenného života skutočnosť, že by boli zložkou plánu Božej činnosti vo mne a v histórii ľudí.

Ľahšie mi padlo zacítiť Božiu prítomnosť v liturgickej slávnosti ako pri čítaní novín alebo pri návšteve dajakého priateľa.

Každodenné banálne udalosti, nech by už boli akejkoľvek povahy, sú menej výrečné ako západ slnka alebo hviezdna noc. Najmä ak ide o niečo chaotické alebo bolestné.

Táto skutočnosť je akýmsi metrom, ktorý nám presne ukáže, aké nepatrné rozmery má naša viera, naša chudoba a neschopnosť kontemplácie na uliciach a — to najosudovejšie — do akej miery sme sa odcudzili opravdivej náboženskosti.

Nie je ľahko žiť púšť mesta, lebo mesto akosi spontánne pokladáme za mimobožskú oblasť, určitý druh chaotickej zmesi, ktorá leží mimo dosahu Božej moci, kde je jeho vôľa vystavená na pospas ľudskej zloby a nerozumnosti.

A keď ešte k tomu začneme hovoriť o takých príhodách, ktoré sú poznačené bolesťou, tak je koniec. Vtedy nás úplne spontánne prejde myšlienka: Boha nieto...

To by asi znamenalo, že Boh pre nás jestvuje len v čarovnej priehľadnosti západu slnka alebo uprostred povznášajúcej sa slávnosti sviatku. Nie však v zemetrasení alebo v chorobe, ktorá nás prinúti dať sa odviezť do nemocnice.

Keď nás zastihne dajaká anonymná udalosť, máme dojem, že nás niekto zaskočil, zranil, alebo že na nás niekto zabudol. Skutočnosť sa objaví so záporným znamienkom, bez tváre, bez zmyslu, nemá! Všetky naše sily zoradíme proti nej, ako keby šlo o nepriateľa alebo o čosi nepohodlné, čoho sa musíme zbaviť stoj čo stoj.

A ak potom táto negatívna skutočnosť nadobúda veľké rozmery a presahuje hranice našej nosnosti, vtedy sa mení na problém jestvovania Boha. Ako je možné, aby jestvoval Boh, ak dovolí umierať deťom? Je možné, aby jestvoval Boh, ktorý do¬volí, aby ľudia boli zlí a krivdili mi až do takej miery? A potom ľudia vedú vojny...!

Ako pri iných ťažkostiach aj tu nám prichádza na pomoc evanjelium. Pokúsme sa ho čítať, majúc na mysli Abrahámove slová: «Nie náhodou, nie pre nič za nič si prešiel popri mne.»

A či to bola azda náhoda, že cisár nariadil spísanie ľudu práve za Kvirínia? Bola to náhoda, že sa Ježiš narodil v Betleheme? Bola to náhoda, že žil v Nazarete skrytým životom? Nie pre nič za nič sa Ježiš stretol s Petrom, Jakubom a Jánom. Nie pre nič za nič ich vyviedol na vrch Tábor, utíšil búrku na mori, vzkriesil Lazára. A nie náhodou ho uväznili a ukrižovali medzi dvoma zločincami. A nie náhodou sa zem otriasala a slnko sa zatmelo.

Narodenie a smrť Božieho Syna, jeho účasť na dejinách ľudí, protirečenia, ktoré vyvolávala jeho osobnosť, uponíženie, ktorého sa mu dostalo, a jeho smrť na kríži — to všetko nie je náhoda.A potom, reč na hore, blaženstvá, ktoré ohlasoval, majú dajaký vzťah k jeho mlčaniu pred Herodesom, k ochote dať sa — on Všemohúci — znetvoriť v Človeka bolestí od zlomyseľných ľudí?

Či nieto vari strašná závislosť medzi úbožiakom, prenasledovaným od mocných a rozhodnutím Božieho Syna stať sa nepoškvrneným sluhom Boha - Jahveho?

Je azda jeho smrť bez akejkoľvek súvislosti so zmŕtvychvstaním, a udalosti v jeho živote vari neurobili z neho onoho charakteristického Ježiša Krista? Cítite, akú jednotu má evanjelium?

Nevycítili ste aj v tých najbanálnejších epizodkách, aj v tých najnáhodnejších stretnutiach jasnú a neodvrátiteľnú činnosť KOHOSI, ktorý pripravoval a snoval históriu života a smrti Syna človeka?

Kde sa však všetko stáva ešte zrejmejšie, to sú vzťahy Ježiša voči tajomstvu Boha, voči Otcovi.

Ježiš — podobne ako my — nemohol byť spokojný,

ak sa veci nedarili,

ak sa šliapalo po pravde,

ak nevinní trpeli,

ak zlo triumfovalo,

ak hladní ostali hladnými,

ak otroci neprestali byť otrokmi.

A predsa sa na obrazovke histórie objavil on, Syn Boží, a to v podobe človeka, a nič viac.

Veci sa nezmenili, ľudia aj ďalej umierali, nevinných aj ďalej utláčali a hladní ostali hladnými.

Ak predsa len vzkriesil dajakého mŕtveho, ak nasýtil dajakého hladného, tak potom len preto, aby tým, ktorí ho mohli porozumieť, dal znak, že prišiel mesiášsky čas, že je tu nový Mojžiš. Videli však, že Ježiš, ktorý žil uprostred nich, neprišiel, aby všetky veci od základu zmenil, aby vylúčil z ľudského života únavu a bolestnú perspektívu smrti.

Kto si ho predstavoval -

ako divotvorcu, ktorý prišiel, aby vyriešil ľudské problémy,

ako zázračného uzdravovateľa, ktorý vyprázdni nemocnice, ten sa nemilo sklamal.

Kto si od neho očakával brilantnú politickú kariéru víťaza, ktorý by navyše zázrakmi riešil veci každodennej povahy, narúšajúc zákony prírody, ktorý by bol z pliec ľudí sňal námahu, ten ho čoskoro znechutený opustil.

Opustili ho mocní, ktorí si chceli poslúžiť náboženstvom a Mesiášom na upevnenie svojej moci.

Opustili ho prenasledovaní, ktorí nechceli byť viac prenasledovanými, opustili ho trpiaci, ktorí sa chceli pomstiť na tých, kvôli ktorým trpeli.

Ostali s ním len chudobní, ktorí prijímali svoj stav byť chudobnými,

prenasledovaní, ktorí sa nechceli pomstiť,

plačúci, ktorí pochopili dôvod ich plaču a v slzách tušili tajomstvo Krista a zmysel ním ohlasovaných blaženstiev.

Ježiš, Syn všemohúceho Boha, nielenže nezmenil veci, ale o to ani Boha nepožiadal. Mohol sa obrátiť na Otca s prosbou, aby z človeka sňal kliatbu smrti, oslobodil svet od hladu, zničil násilníkov, vytvoril svet, kde by triumfovala spravodlivosť.

Neprosil o to. Nakoľko viem, prosil Otca iba o jednu vec: «Buď vôľa tvoja» (Mt 6,10).

Realitu, normálny chod vecí Ježiš pokladal za vôľu Božiu.

Udalosti, ktoré sa práve odohrávali, pokladal akoby za reč, ktorú treba vypočuť a za znaky časov, ktoré oznamovali Božie kráľovstvo a pripravovali jeho príchod.

Pozýval človeka, aby sa pred skutočnými vecami pozastavil a skúmal príčinu ich jestvovania, aby sa spytoval na dôvod utrpenia, keď bude stáť nad trpiacim.

A bude to práve ten okamih, v ktorom vyhladnutý bude hovoriť o egoizme a nenásytnosti boháča. Vtedy chudobné krajiny svojou prítomnosťou obžalujú krajiny bohaté pre ich neznesiteľnú chamtivosť, a plné väznice utrápených budú viditeľným rozsudkom nad tými, ktorí sa všetkými prostriedkami držali pri moci.

Umierajúci ma upozorní, že zem nie je mojou vlasťou a že dôsledok mojich chýb je správnosť a nutnosť odčiniť a zadosťučiniť spravodlivosti. Nikto sa nevyhne mnohotvárnosti tejto reality života, v ktorej sme ponorení a ktorá nám pomáha narodiť sa k novému životu.

Dôležité je vidieť veci jasne, a to nie je vždy ľahké. Na to je treba správne tlmočiť znaky udalostí. Lebo človek ľahko pokladá skalu za chlieb a hada za rybu.

V Evanjeliu podľa Lukáša jestvuje o tom krátke ale veľmi hlboké podobenstvo. «Keď medzi vami vlastný syn poprosí otca o chlieb, či mu podá kameň? Alebo o rybu, či mu miesto ryby podá hada? Alebo ak poprosí o vajce, či mu dá škorpióna?» (Lk 11,11-12).

Zastavme sa pri týchto výrazoch: chlieb a kameň, ryba a had, vajce a škorpión. Ide o vonkajšiu podobnosť, ktorú poznajú najmä ľudia bývajúci na púšti. Škorpión sa niekedy za zimných nocí skrúti do klbka, pokryje sa bielymi šupinami, takže sa okoloidúci nazdávajú, že vidia vajce.

Ježiš nám týmto podobenstvom chcel povedať asi toto: Syn môj, ja som otec, nedám ti kameň namiesto chleba, či hada, keď prosíš o rybu, alebo škorpióna, keď potrebuješ vajce.

Možno budeš mať dojem, že tá alebo oná vec je kameňom, ale daj pozor: nie je to kameň, ale chlieb. Azda sa ti tá alebo oná choroba bude zdať hadom, a predsa je to ryba, ktorá ťa nasýti a dá do poriadku. Nešťastie, ktoré ťa postihlo, budeš na prvý pohľad pokladať za škorpióna, a predsa bolo vajcom, ktoré ti padlo na úžitok a obživilo ťa.

«Tomu, kto verí v Boha, všetko slúži k dobrému.» K tomu, ktorý má nádej, ktorý miluje, «sa nepriblíži nijaké zlo», ktoré by sa nepremenilo na milosť a ktoré by tak nemalo účasť na pláne spásy.

Nie bez dôvodu je nutnosť spoznať znaky časov taká základná vec pre kresťana a pre celú Cirkev.

Počas pontifikátu Pia IX. sa pád politickej moci pápežov zdal kameňom, ktorý vybíjal zuby, a predsa bol bielym chlebom, ktorý dejiny podávali Cirkvi, aby sa stala čistejšou, belšou a chutnejšou.

Počas pontifikátu Pia X. nie všetci modernisti boli hadmi, ktorých treba zašliapnuť, lež dobrými rybami, ktoré znepokojovali život v stojatých vodách Cirkvi, nútiac ju vyjsť zo svojej nehybnosti a pripraviť sa na budúci koncil.

Počas pontifikátu Pia XII. socializmus a porážka tzv. kresťanských politikov neboli škorpiónmi, ktorých sa treba báť, lež zdravými vajcami, ktoré mali sýtiť a nútiť ho k pokroku, aby čím skôr pochopil, že určité formy moci sa môžu stať protievanjeliovými a že niekedy pre kresťana je najpriliehavejšou poloha opozície — podľa príkladu Jána Krstiteľa, ktorý volal: «Nesmieš» (Mt 14,4).

Ale ako je ťažko spoznávať znaky času, a akí zruční sme my kresťania zamieňať hmotný blahobyt za blaženstvo a blaženstvo chudoby a prenasledovania za čosi, čo treba zašliapnuť a čomu treba zlorečiť.

Ale evanjelium nás odsudzuje. Odsudzuje mňa, keď sa snažím zachrániť sa dajakým trikom alebo rečičkami, ktoré nemajú nič spoločné s vôľou Božou. Odsudzuje Cirkev, ak sa vzďaľuje od chudoby, maskujúc svoju túžbu po pohodlí výhovorkou o dôstojnosti alebo opatrnosti alebo diplomatickosti.

Nijaká generácia nebola schopnejšia chápať nás lepšie ako generácia dneška, ak žijeme podľa evanjelia, alebo na druhej strane, ak sa snažíme dajako zariadiť sa, hľadať kompromisy.

Na šikovné kompromisy zbožných a nábožných ľudí odpovedá nezáujmom, odchodom. Na žité evanjelium odpovedá však nadšením. Čo zaváži, sú skutky, nie prázdne a zneužité slová. Skutky, ktoré sa stávajú znakmi a proroctvom.

Chcel by som byť čo i len jeden jediný deň pápežom. Možno by som urobil čosi nesprávne, ale mal by som nesmiernu radosť, keby sa mi podarilo predať Vatikán a odísť bývať do nejakého malého bytu na predmestí, alebo ešte lepšie do stanu medzi púšťou a stepou.

Utópia? Iste! Ale utópia, ktorá človeku dobre padne — napríklad tzv. utópia evanjelia. Mladí ľudia sú k nej takí náchylní. Najmä dnes.

Azda ťa myšlienka na predaj Vatikánu a jeho múzeí a investícia získaného kapitálu na výstavbu dedín pre malomocných oduševnila — ako voľakedy mňa.

Chceš však vedieť, kde je nelogickosť takého horlenia, alebo lepšie, nespravodlivosť? V tom, že rozmýšľam o cudzích záležitostiach a nie o svojich, zabúdajúc, že v mojej izbičke je teplejšie ako v izbách spolubratov, s ktorými bývam, že moja posteľ je mäkšia a môj život pohodlnejší ako ich. Na všetko mám hneď výhovorku. Preto sa nachádzam na čele tých, ktorí majú požiadavky. Posledné miesto ponechávam tým, ktorí sú slabší a tichší.

To inými slovami znamená, že keby som bol skutočne pápežom, čo i len jeden deň, neurobil by som nič z toho, na čo som myslel. Je také ľahké žiadať od iných prorocké gestá, hrdinskú chudobu, rozdeľovanie majetku.

Ťažké je však žiadať to od nás, ťažké je, aby sme to žili my sami.

Pamätám si na istého juhoamerického spisovateľa, ktorý bol známy svojimi protestami a svojimi strhujúcimi opismi mučenia, nespravodlivosti a potreby sociálnej revolúcie. No len čo malo prísť k prvej skúške, len čo mu po vojenskom puči hrozilo väzenie, ušiel prvým lietadlom zo svojej krajiny, nesúc so sebou ťarchu hanby pre svoju zbabelosť, lebo vedel, že nechal v nebezpečenstve tých, ktorí boli najbezbrannejší a najchudobnejší.

Bratia, ťažko je byť svedkom! A práve keď sme najneschopnejší ním byť, hrozí nám nebezpečenstvo, že sa budeme skrývať za pekné slová. Len sa započúvajte do úmyslov, ktoré ľudia improvizujú pri omšovej modlitbe veriacich. Všetci robia dojem hrdinov. Všetci sú ochotní zbaviť Cirkev jej pokladov.

Ale čo my? Sme ochotní potvrdiť skutkami to, čo sme povedali? Kde sú hranice našej ochoty podeliť sa so svojím majetkom s chudobnými sveta? Preto musím povedať — ak nechcem byť rečníckym — že nie «keby som bol pápežom...», lež «keby som bol bratom Karlom», čo by som urobil, ako by som uviedol do praxe evanjelium?

Čo mám robiť, ak mám konkrétne odpovedať Ježišovi, ktorý mi - ako voľakedy Zachejovi - rozkazuje: «Zostúp rýchle, lebo dnes sa mám zastaviť v tvojom dome» (Lk 19,5)?

Milí priatelia, zamyslíme sa nad tým, vráťme sa a znova si to prečítajme.

Pomôže nám aj modlitba a odporúčame pomodliť sa:

ráno: žalm 30: Pane, v teba dúfam... a 103: Dobroreč, duša moja...; Kniha Exodus 15. kapitola

Cez deň: žalm 40: Blažený, kto pamätá... a 116: Chváľte Pána...; Kniha Jonáš 2. kapitola

večer: Kniha Deuteronómium 6., 7. a 8. kapitola; Kniha Exodus 16. kapitola; Evanjelium podľa Jána 18. a 19. kapitola

Želám Vám krásne prežitie zvyšku Veľkého pôstu!


2.marec

Milí priatelia, zamyslíme sa nad slovami svätého pápeža Leva Veľkého, ktorými nás povzbudzuje správne prežívať obdobie Veľkého pôstu.

Duchovné očistenie pôstom a milosrdenstvom

Teraz, keď nadchádzajú dni, ktoré sú osobitne poznačené tajomstvom obnovy človeka, dni, ktoré v istom poriadku a bezprostredne predchádzajú veľkonočný sviatok, ešte naliehavejšie sa nám pripomína príprava: duchovné očistenie.

Veď charakteristickým znakom veľkonočnej slávnosti je to, že sa celá Cirkev raduje z odpustenia hriechov, z ktorého sa majú tešiť nielen tí, čo sa znovuzrodia vo svätom krste (na vigíliu Paschy, teda vo Veľkú – bielu sobotu, je najvhodnejší čas na krst), ale aj tí, čo majú už dlhší čas šťastie patriť medzi adoptívne deti.

Lebo hoci kúpeľ znovuzrodenia (sviatosť krstu) úplne obnovuje človeka, predsa všetkým ostáva povinnosť denne sa obnovovať zo skazy smrteľnosti, a pretože ani jeden stupeň dokonalosti nie je taký, že by nemohol byť stále vyšší, musia sa všetci usilovať, aby deň vykúpenia nezastihol nikoho v nerestiach starého človeka.

Čo má teda, milovaní, robiť každý kresťan v každom čase, to treba teraz, počas Veľkého pôstu, konať usilovnejšie a nábožnejšie, aby sa apoštolská ustanovizeň štyridsiatich dní naplnila pôstom, a to nielen striedmosťou v jedle, ale a predovšetkým tým, že sa zbavujeme nerestí.

S rozumným a svätým pôstom nemožno užitočnejšie spájať nijaké iné skutky ako almužnu, kde sa pod jedným menom milosrdenstva skrývajú mnohé chvályhodné skutky nábožnosti, aby si mohli byť všetci veriaci v duchu rovní, aj keď majú nerovnaké možnosti.

Veď láske, ktorú dlhujeme tak Bohu, ako aj človeku, nemôžu nikdy stáť v ceste také prekážky, aby sme sa nemohli vždy slobodne rozhodnúť pre dobro. Keď anjeli spievajú: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle,“ znamená to, že každý, kto má s láskou účasť na akejkoľvek biede iného, nepožíva len blaženosť plynúcu z Božieho zaľúbenia, ale aj z daru pokoja.

Ohromne široké je pole skutkov lásky, ktoré svojou rozmanitosťou umožňujú pravým kresťanom rozdávať almužnu nielen vtedy, keď sú bohatí a zámožní, ale aj keď majú menej, ba aj keď sú celkom chudobní. A tak tí, čo sú nerovní v schopnosti obdarovať, môžu si byť podobní v ochote ducha.

Prajem veľa chutí a veľa síl pri obnove nášho srdca!


26.február

Milí priatelia, zajtra začíname veľkopôstnu dobu. V našich chrámoch nám kňazi hovoria, že sa máme kajať, zbaviť sa hriechov, lebo hriech je zlo. Lenže odkiaľ sa toto zlo vzalo?

Odkiaľ sa vzalo zlo?

V prvej knihe Svätého písma (Genezis) sa hneď na začiatku pri opise stvorenia sveta dozvedáme, že všetko, čo Boh stvoril, bolo dobré. Opakuje sa to päť raz na konci každého dňa. A na konci šiesteho dňa je povedané, že to bolo veľmi dobré. Odkiaľ je teda zlo?

Ako dospel autor k tomu, že hriešny pád, čiže toto „nie" človeka voči Bohu, zaodel práve do tvaru takejto príhody akú si môžeme prečítať v Biblii o prvom hriechu? Prečítaj si Genezis - Prvá kniha Mojžišova 2,4-17 a 3,1-24.

Prečo majú v správe o hriešnom páde had, strom, záhrada osobitný význam?

Na tieto otázky možno odpovedať takto: Biblický autor používa staré mýtické obrazy pohanských náboženstiev susedných národov, aby v týchto obrazoch vyjadril svoje teologické výpovede. Autor však nepreberá mýty z Babylonu a Fenície v ich celku, pokiaľ ide o ich obrazy a obsah.

Preberá len obraz, čiže nádobu, a vlieva do nej nový teologický obsah. Často prevezme obraz len preto, aby ukázal, že jeho výpovede sú celkom iné.

Biblického autora nepochybne ovplyvnil starý babylonský epos Enuma Eliš. Tento rozpráva o pôvode zla takto: Jeden boh sa dopustil bezprávia, a tým privolal pohromu a kliatbu na celé pokolenie bohov. Bohovia sa chcú od tejto kliatby oslobodiť; ale ako? Zlosyna zviažu a usmrtia. Z jeho krvi a hliny zeme vytvoria človeka. S hriešnou krvou zločinca prechádza vina, zlo na ľudí.

Čo sa týmto príbehom povedalo? Odkiaľ prichádza zlo vo svete? Zlo pochádza od bohov. Dobro a zlo sú človeku vštepené už pri jeho stvorení.

Chápanie biblického autora je však iné. Aj u neho Boh vytvorí človeka. Tvrdí však práve opak toho, čo hovorí babylonský mýtus: Človek je dobrý! Boh stvoril dobrého človeka. Stvoril ho z dobrej, úrodnej ornej pôdy, z „Adamy". Nijaká hriešna krv neprúdi v žilách prvých ľudí. Boh nevložil do nich zlo. Zlo prichádza až neskôr.

Biblický autor teda odmieta odpoveď babylonského mýtu, hoci preberá jeho spôsob podania.

Zlo prichádza od človeka, ktorý sa nechá zviesť na zlo zvonka. Kto je však táto zlá moc, ktorá zvádza človeka? Ako ju má autor zobraziť? Vo svojom okolí nachádza obraz, ktorý preň stelesňuje zlo, kliatbu: hada.

HAD - OBRAZ ZLA

Izrael dobyl územie Kanaán a usadil sa tam. Obyvatelia Kanaánu boli pohania s nádherným kultom bohov, ktorý ovplyvňoval izraelský ľud. Had bol pre Kanaáncov „zvieraťom bohov", svätým zvieraťom, ktoré dodávalo život a úrodnosť a znázorňovali ho vztýčené.

Had predstavoval pohanstvo a jeho kultové zvyky. Vždy znova bol Izrael pokúšaný, aby prešiel k tejto modloslužbe. Za hadom ako znakom pohanského náboženstva Kanaánu stojí démonická moc zla. Izrael mal s tým vo svojej histórii skúsenosti: vždy, keď sa prikloní k modloslužbe, postihne ľud pohroma a bieda.

Táto skúsenosť sa prenáša späť až do raja. Aj tam sa ľudia odvrátili od Boha a dali sa zviesť zlom. Toto zlo sa k nim priblížilo, práve tak ako k Izraelitom v Kanaáne, v podobe hada. Súčasne bol tento obraz hada pre ľud varovaním: Kto sa k modloslužbe, k hadovi prikloní, prepadne skaze, tak ako naši prarodičia v raji.

OBRAZ STROMU

My, ľudia, chceme niečo mať od života: moc, peniaze, pohodlie.

Ľudské srdce je vždy rovnaké vo svojich želaniach a túžbach. Ľudia odjakživa túžili po zvyšovaní životného pocitu, po zvyšovaní moci.

V Oriente je strom symbolom života a plodnosti. Tam, kde v Oriente rastie strom, tam je voda, tieň a podmienky pre život sú dobré. Človek teda pristúpi k stromu, lebo chce byť mocný. Ukradne zo stromu poznania dobra a zla. Poznanie všetkých vecí je zvyšovaním moci, je zvyšovaním životného pocitu. Chce ho dosiahnuť vlastnou silou.

Človek sa chce vyrovnať Bohu. Chce ako on vládnuť z vlastnej sily, z vlastnej životnej plnosti. Hriech človeka väzí v tom, že Boha odsunie nabok: Ja ťa nepotrebujem, svoj život si môžem zariadiť sám, svoje šťastie si môžem zabezpečiť a nájsť sám. A práve plod zo stromu poznania mu túto moc má zabezpečiť. Tak mu to prisľúbil had.

ŽENA A HAD

Treba objasniť ďalšiu zvláštnu črtu v správe o hriešnom páde. Prečo práve ženu pokúša had, prečo nie muža? Ide o náhodu, alebo je to zámerné?

Žena je od prírody viac nábožensky založená ako muž. Preto izraelským ženám hrozilo viac než ich mužom nebezpečenstvo, že podľahnú kanaánskemu kultu hada. Odtiaľ pochádza autorovo varovanie adresované ženám: „Dajte si pozor na hada! Už v raji to bola žena, čo sa dala zviesť!“

Čo z toho vychádza pre mňa, pre každého z nás?

Každý človek je v podstate dobrý, lenže v každom človeku je niečo, čo ostalo po našich prarodičoch: túžba po moci, túžba po poznaní, túžba zabezpečiť si šťastie podľa svojich predstáv a najlepšie, aby mi do toho nikto nehovoril. Ani Boh!

Či to necítime každý deň?

A práve preto je tu toto veľkopôstne obdobie, aby sme spoznali svoje vnútro, svoje srdce a snažili si uvedomiť, že sami – bez Boha – nemôžeme byť opravdivo šťastnými. Máme sa snažiť odhaliť hriešne túžby svojho srdca, všetko zlo, na ktoré nás nahovára zlý duch a cez modlitbu, cez vytvorenie si dôverného - priateľského osobného vzťahu s Bohom si budovať svoje osobné šťastie.

Preto využime tento veľkopôstny čas práve na toto.

(Viac o tom si môžete prečítať v rubrike LITURGIKA)

Milí priatelia, nech poznanie týchto vecí nás približuje k Bohu, ktorý je dobrý a aj nám pomáha byť dobrými.


10.február

Milí priatelia, pred pár dňami od náš odišiel jeden z nášho farského spoločenstva Pavol Olejár. Pán Boh ho povolal k sebe cez krutú chorobu. Mne osobne chýba a myslím, že aj mnohým z nás, ktorí sme ho poznali. Nech mu Pán dá večnú slávu!

Pred časom som si prečítal myšlienky o umení malých krokov, ktoré som spomínal aj na jeho pohrebe, lebo aj Pavol sa snažil podľa nich žiť. Prečítajme si ich a zmyslíme sa. Iste nám pomôžu zorientovať sa v našom živote, ktorý máme ešte pred sebou.

UMENIE MALÝCH KROKOV

Neprosím o zázrak, Pane, ale o silu pre všedný život.

Nauč ma umeniu malých krokov.

Sprav ma vynaliezavým a vynachádzavým, sprav ma sebaistým v správny čas.

Obdaruj ma jemnocitom, aby som dokázal odlíšiť prvoradé od druhoradého.

Prosím o silu disciplíny a miery, aby som len tak neprekĺzol životom a svoje dni si rozumne rozdelil; aby som neprespal záblesky svetla a vrcholy, a aby som si aspoň tu a tam našiel čas na umelecký zážitok.

Dovoľ mi utvrdiť sa v tom, že snívať o minulosti či budúcnosti mi nepomôže. Pomôž mi čo najlepšie zvládnuť to, čo je najbližšie, pomôž mi pokladať práve prežívanú hodinu za najdôležitejšiu.

Ochráň ma pred naivnou vierou, že v živote musí ísť všetko hladko. Daruj mi triezve poznanie, že ťažkosti, porážky, neúspechy a sklamania sú prirodzenou súčasťou života, že vďaka nim rastieme a dozrievame.

Pripomínaj mi, že srdce sa často stavia proti rozumu.

Pošli mi v pravej chvíli niekoho, kto má odvahu povedať mi pravdu s láskou.

Chlieb každodenný daj mi pre telo i dušu, to je prejav tvojej lásky, priateľské echo, a aspoň tu a tam náznak, že budem užitočný.

Viem, že veľa problémov sa rieši nekonaním; daj, aby som dokázal čakať.

Nech vždy nechám teba i ostatných dohovoriť.

To najdôležitejšie si človek nehovorí sám. To najdôležitejšie mu býva povedané.

Ty vieš, ako veľmi potrebujem priateľstvo.

Daj, aby som dorástol do tejto najkrajšej, najťažšej, najriskantnejšej a najnežnejšej záležitosti života.

Vnukni mi pravú chvíľu a pravé miesto, kde môžem zanechať balíček dobra, slovami či bez slov.

Chráň ma pred strachom, že by som mohol premárniť svoj život.

Nedaj mi to, čo si želám, ale to, čo potrebujem.

Nauč ma umeniu malých krokov!

Antoine de Saint-Exupéry

Prajem Vám, milovaní priatelia,i sebe, aby umenie malých krokov sa stalo naším životom!


2. február

Slávime sviatok Stretnutia Pána Ježiša so Simeonom – Hromnice. Ježiša prináša Panna Mária a pestún svätý Jozef do Jeruzalemského chrámu, aby splnili, čo predpisoval Starý zákon o prvorodených chlapcoch a o ženách po pôrode.

Tento sviatok už od prvokresťanských čias sa slávil veľmi slávnostne v Jeruzaleme, ako o tom píše aj pútnička Egéria vo svojom spise „Púť do svätej zeme“ z polovičky 4. storočia. Význam tohto sviatku nám pekne vyrozprával sv. Sofrón, ktorý si môžeme prečítať.

Z Rečí svätého biskupa Sofrónia

Prijmime jasné a večné svetlo

Bežme v ústrety Kristovi všetci, čo tak nábožne slávime a uctievame jeho tajomstvo, poďme všetci ochotne. Nech niet nikoho, kto by sa nezúčastnil na stretnutí, nikoho, kto by nechcel niesť svetlo.

A svetlo sviec zväčšíme tým, že ukážeme božský jas toho, ktorý prichádza, od ktorého má všetko svoj lesk, lebo on rozháňa zlé temnoty a záplavou večného svetla všetko osvecuje, ale aj a predovšetkým tým, že urobíme celkom viditeľným jas duše, lebo s ním musíme ísť v ústrety Kristovi.

Veď ako Božia Matka a neporušená Panna niesla v náručí pravé svetlo a prišla na pomoc tým, čo ležali vo tme, tak máme aj my, osvietení jeho lúčmi, niesť v rukách svetlo viditeľné všetkým a ponáhľať sa v ústrety tomu, ktorý je pravým svetlom.

Veď „svetlo prišlo na svet“ a osvietilo zem zahalenú tmou a „navštívil nás Vychádzajúci z výsosti“ a zažiaril tým, čo sedeli vo tme – to je naše tajomstvo. Preto kráčame s lampami v rukách, preto nesieme svetlá a schádzame sa tu. Vyjadrujeme tým, že nám zažiarilo svetlo, a tiež prisviedčame jasu, ktorý budeme mať od neho. Preto bežme spolu, poďme všetci v ústrety Bohu.

Prišlo ono pravé svetlo, „ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na tento svet“. Nechajme sa teda, bratia, všetci osvietiť, nechajme sa všetci ožiariť.

Nech nik z nás neostane nezasiahnutý touto žiarou a nech niet ani jedného, koho by zaliala, a zostal by vo tme. Ale vyjdime všetci žiariaci. Poďme mu spolu v ústrety všetci, ktorých osvietil. Vezmime so starcom Simeonom ono jasné a večné svetlo, plesajme s ním z celého srdca a spievajme hymnus vďaky Bohu a Otcovi svetla, ktorý poslal pravé svetlo, zahnal temnotu a dal zažiariť nám všetkým.

Veď skrze neho sme aj my uvideli Božiu spásu, ktorú pripravil pred tvárou všetkých národov a zjavil na slávu nás, nového Izraela, a hneď sme boli oslobodení od onej starej a temnej viny aj od pút terajšieho života ako Simeon, keď uvidel Krista.

Aj my sme vierou objali Krista, ktorý prišiel z Betlehema k nám, a stali sme sa Božím ľudom z pohanov (veď on je Božia a Otcova spása); očami sme uvideli Boha, ktorý sa stal telom, a odkedy sme hľadeli na Božiu prítomnosť a vzali sme ju do náručia ducha, voláme sa novým Izraelom, slávime ju výročným sviatkom a nikdy ju nenecháme upadnúť do zabudnutia.

Prajem Vám, milovaní priatelia, aby Kristovo svetlo Vás stále sprevádzalo na ceste životom!


22. január

Milí priatelia, začali sme nový rok 2017 a už máme z neho hodnú časť za sebou, ale radšej sa dívajme na to, čo máme pred sebou. Prosme o Božiu silu, aby sme to, čo nám Boh dáva z lásky, aj dobre prežili.

Veľkou pomocou pre nás je sám Kristus vo svojom slove a v Eucharistii. Nezabúdajme na to...

Sv. Irenej, učiteľ Cirkvi, nám v nasledujúcich riadkoch hovorí o prinášaní obety – to nám môže pomôcť poodhaliť tajomstvo sv. liturgie, na ktorú sme pozvaní každý deň, ale osobitne v nedeľu a vo sviatky.

Z traktátu svätého biskupa Ireneja Proti bludom

Čistá obeta Cirkvi

Obetný dar Cirkvi, ktorý Pán prikázal prinášať na celom svete, je v Božích očiach čistou a jemu milou obetou. Nie preto, že by od nás potreboval obetu, ale preto, že ten, čo obetuje, sám je oslávený v tom, čo obetuje, ak sa jeho dar prijme. Darom sa totiž preukazuje kráľovi aj úcta, aj láska. Pán chcel, aby sme ho prinášali v úplnej jednoduchosti a nevinnosti. Preto povedal: „Keď teda prinášaš dar na oltár a spomenieš si, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom. Až potom príď a obetuj svoj dar.“ Bohu teda máme prinášať prvotiny z jeho stvorenia, ako aj Mojžiš hovorí: „Neukážeš sa naprázdno pred Pánom, svojím Bohom,“ aby si človek prejavom vďačnosti získal jeho priazeň a dostal od neho odmenu.

A obety ako také neboli zrušené. Obetné dary boli aj tam a obetné dary sú aj tu: obety vyvoleného ľudu, obety Cirkvi. Zmenil sa iba druh, lebo ich už neprinášajú otroci, ale slobodní. Pán je jeden a ten istý, ale obeta otrokov má svoj vlastný charakter a obeta slobodných svoj, aby sa aj obetami vyjadrila sloboda. Veď u neho nie je nič ľahostajné ani bez významu, ani bez dôvodu. A preto mu zasväcovali desiatky z toho, čo mali. Ale tí, čo dostali slobodu, odovzdali Pánovi do používania všetko, čo majú. S radosťou a slobodne dali, nie malé veci, lebo mali nádej na väčšie. Tak ako tá chudobná vdova, čo dala celé svoje živobytie do Božej pokladnice.

Sme povinní prinášať Bohu obety a vyjadrovať Bohu, Stvoriteľovi, vďačnosť za všetko, s čistým úmyslom a nepokryteckou vierou, s pevnou nádejou a horúcou láskou prinášať prvotiny z tých stvorení, ktoré sú jeho. A túto čistú obetu prináša iba Cirkev Stvoriteľovi tým, že mu so vzdávaním vďaky obetuje z jeho stvorení.

Veru, obetujeme mu to, čo je jeho, priliehavo ohlasujeme spoločenstvo a jednotu a vyznávame zmŕtvychvstanie tela i ducha. Tak ako chlieb zo zeme, keď nad ním vzývame Boha, už nie je obyčajným chlebom, ale Eucharistiou, ktorá pozostáva z dvoch prvkov, z pozemského a z nebeského, tak aj naše telá, keď prijímajú Eucharistiu, už nie sú porušiteľné, ale majú nádej na zmŕtvychvstanie.

Nech spočíva na Vám, milí priatelia, hojné Božie požehnanie!


grkat.drienica.sk

(PDF document) OLTÁR KAMEŇ 2023


(web document)Rok sv. Jozefa


(web document)Vladyka Vasiľ: Keď sa ohlasovanie Božej pravdy stane nepohodlným...


(web document)Ochrana osobných údajov


(PDF document)Podávanie eucharistie deťom


(web document)Vatikánsky rozhlas


správy zo života Cirkvi doma i v zahraničí môžete nájsť na: (web document)www.tkkbs.sk


Podrobnejšie oznamy si nájdete v rubrike "bohoslužby".


Tešíme sa na Vás pri našich stretnutiach v našom chráme.


Ak máte nejaké otázky alebo pripomienky či návrhy k našej stránke, alebo k životu v našej farnosti, prosíme, napíšte nám alebo zavolajte.


Warning: mysqli_connect() [function.mysqli-connect]: (28000/1045): Access denied for user 'db1565xdodo'@'10.10.51.48' (using password: YES) in /www/d/r/u57025/public_html/_sub/grkat/counter.php on line 34
Connect Error (1045) Access denied for user 'db1565xdodo'@'10.10.51.48' (using password: YES)